Anima et Machina

Prirodzený antropocentrizmus človeka má svoje dôsledky aj vo vede. Najviac naň doplácajú vedy, ktoré sa zaoberajú človekom a jeho kultúrou. Najlepšie sa to ilustruje na problematike domestikácie druhu Homo sapiens sapiens.

Že je človek jedinou domestikovanou opicou je známe už od počiatkov modernej biológie v 18. storočí. Domestikáciou sapienta za zaoberal Darwin v 19. storočí a v 20. storoči hlavne nemecká antropológia. Koncom 20. storočia znova ožil záujem o našu domestikáciu hlavne v americkej a českej antropológii.

Jeden z najvýraznejších rozdielov medzi molekulárnym a mémovým životom je v charaktere uzatvorenosti mémbiontov voči svojmu prostrediu. Túto vlastnosť organizmov nazýva A. Markoš klauzurou a definuje ju takto:

Každý život transformuje zdroje, z ktorých pozostáva, do vlastnej formy. Molekulový život pozostáva z molekúl, preto pre udržanie jeho integrity, intencionálnu funkčnosť a sebareplikáciu musí získavať z prostredia molekuly. Mémový život pozostáva zo zmien reakčných tokov v mozgu, ktoré nazývam mémami, preto musí získavať mémy zo svojho prostredia, tvoreného substrátom a inými mémbiontami. Mém je zmena reakčného toku, preto ide o metabolickú zmenu. Každý mémbiont je tvorený mnohorozmernou sieťou metabolických zmien, teda mémov.

Hlavným zámerom práce [1] je podľa autorov:

Navrhujeme sociosexuálnu hypotézu evolúcie SSSA, ktorá skúma možné adaptívne sociálne funkcie príťažlivosti a správania zameraného na rovnaké pohlavie.

Aby sa nejaké znaky v organizme vyselektovali ako adaptívne, musí na ne byť pozitívny selekčný tlak, ktorý ich zvýhodňuje:

Aby som sa neposmieval slamenému strašiakovi, najprv definujem čo ideológovia homosexuality (HS) predpokladajú a v čom sa hlboko mýlia. Budem sa opierať o prehľadovú štúdiu [1], v ktorej autori používajú pojem same-sex sexual attraction (SSSA), hoci hlavne sa bude riešiť mužská HS. Preto aj ja budem rozlišovať v texte oba pojmy podľa toho, aký kontext zrovna autori využívajú, aj keď ho zamlčia.

V identitársky orientovanej vede sa často argumentuje s pojmom evolučný paradox [1]. Ten by sa dal formulovať asi takto: prírodný výber uprednostňuje také riešenia, ktoré vedú k čo najviac potomkom, homosexualita však pôsobí opačne, čo je vraj paradoxné. Najmä homosexualita mužov, pretože homosexuálne ženy predsa len môžu mať potomkov  napriek svojej orientácii ľahšie. 

Téma ochrany práv sexuálnych deviácií plní neustále verejný priestor. V pozadí verejnej diskusie prebieha diskusia odborná. Verejnej diskusii sa poddarilo vytvoriť dojem, že otázky okolo sexuálnej identity sa týkajú nejakej spoločensky významnej skupiny obyvateľstva, že ide o veľký spoločenský problém. Poďme sa teda najprv pozrieť aká veľká je tá skupina.

V kapitole Mém ako substancia druhej formy života som zadefinoval substrát ako vrodenú štruktúru mémov. Substrát tiež môžeme chápať ako sadu vrodených nástrojov, ktorými mozog uchopuje prostredie. Túto myšlienku rozviniem ďalej.

Obráncovia LGBTI ideológie sa samozrejme v módnom trende opierajú o vedu ako o slovo Božie. Zdá sa mi, že ak cbce niekto dostať grant na vedecký výskum v psychológii, sociológii, či antropológii, tak má väčšiu šancu ak ho orientuje na témy, ktoré majú dokazovať prirodzenosť a normalitu sexuálnych deviácií, či problémov s vnímaním vlastnej identity.