Anima et Machina

Mémbionty sa nedokážu rozmnožovať v ekosystéme, v ktorom žijú, teda vo svojom entosystéme. Tým sa vytvára zásadne odlišná situácia oproti molekulovému svetu. V molekulovom svete život a rozmnoženie organizmov prebieha v jednom uzavretom komplexe vzťahov, ktorý nazývame ekosystém. Vo svete mémov je oddelené rozmnoženie od životného cyklu mémbiontov. 

Rozdelenie životného cyklu na prežívanie v mozgu a rozmnoženie sa mimo mozgy vytvára odlišné zákonitosti pre každý z nich. Je užitočné ekosystémové zákonitosti sveta mémbiontov oddelene v dvoch ekosystémoch:

1. Entosystém — systém vzťahov medzi mémbiontami a substrátom.
2. Exosystém  — systém vzťahov medzi entosystémami. Z gréckeho slova ἔξω (éxō), čo značí mimo, vonka.

Povaha entosystému je nematariálna, kedže je tvorená reakčnou štruktúrou synaptických prepojení v mozgu. Ako vieme, informácia je síce nehmotná, na jej prenos však treba nosič, a ten musí byť materiálny. Ak majú mémbionty prežiť smrť svojich hostiteľov, musia nejako svoju štruktúru dostať mimo mozgy, v ktorých žijú. Potrebujú nosiče, čo pre ne značí materializovanie. Jediný spôsob akým to ide spraviť je usporiadať do nejakej štruktúry prvky materiálneho prostredia mimo entosystém pomocou svalovej činnosti, ktorá jediná je priamo ovládaná substrátom. Napríklad pomocou artikulovania meniť vzduchovú masu na štrukturované zvukové vlnenie. Pomocou rúk vytvárať predmety, alebo písať texty. Tieto zmeny v prostredí som nazval morfami.

Štruktúra mémbiontov, ktoré sa cez morfy rozmnožujú a štruktúra morfov sa samozrejme líšia, pretože mémbionty sú štruktúrou reakčnou a morfy materiálne objekty. Preto je nevyhnutný kód, pomocou ktorého sa morfy vytvoria. Kód sa v prijímajúcom entosystéme nevykonáva, ale vždy len interpretuje, pretože každý entosystém je jedinečný. Z toho vyplýva:

• Variabilita. Hoci intencionálny záujem mémbionta je byť zreplikovaný presne, v skutočnosti sú entosystémy natoľko jedinečné, že výsledok je v každom z nich odlišný. V semiotike sa to nazýva vzťahom medzi znakom a jeho významom. Napríklad slovo dobro je znakom, ktorý má pre každého iný význam. Rovnako hovoríme vo filozofii o probléme quálií, teda, že napríklad slovo červený síce všetci poznajú, ale pre každého môže značiť niečo iné. Aj keď je mémbiont vo vyslovenom, alebo napísanom slove zakódovaný, pri jeho exprimovaní do iného entosystému sa interpretuje, pretože štruktúra prijímajúceho entosystému je iná ako toho, ktorý kód v podobe morfu vytvoril.
• Selekcia. Teoreticky môže byť variánt mémbiontov replikovaných cez morfy nekonečný počet, prakticky pôsobia obmedzujúce podmienky. Nastáva selekcia z možných variánt. Hoci je každý substrát unikátny, súčasne platí, že je druhovo rovnaký. Každý mozog má štruktúru, zdedenú po spoločných predkoch. Obmedzená variabilita substrátov zákonite obmedzuje aj variabiltu možných mémbiontov, ktoré sa replikujú z rovnakého morfu. Obmedzenie variability selekciou má tiež príčinu v štruktúre exosystému. Napríklad vidíme ako kultúrne zvyky potláčajú také správanie sapientov, ktoré do danej kultúry nepatria, hoci substráty jedincov tomu svojou vrodenou štruktúrou nebránia.
• Evolúcia. Tam kde je variabilta a selekcia, nastáva darwinovská evolúcia. Špecifikom sveta mémov je, že táto evolúcia súčasne pôsobí do značnej miery nezávisle na mémbionty a na ich morfy, kedže tieto nie sú pod priamou reguláciou mémbiontov, ktoré morfy vygenerovali.

Mémologický koncept vnútornej duality ekosystému mémbiontov sprostredkovanej cez morfy ponúka oproti iným teóriám mysle a kultúry tieto principiálne výhody:

• Odstraňuje zmätok v chápaní podstaty elementov kultúry, ktoré ponúka memetika [1]. V memetike nie je dôsledne vyjasnená otázka čo je mém. Raz je to text na papieri, potom myšlienka v hlave, či náboženstvo. Do jedného vreca sa tu hádžu myšlienky, stroje a artefakty, kuchárske recepty či náboženstvá. Bokom ostáva vysvetlenie, ako sa môže povedzme text na papieri sám replikovať. Koncepcia nemateriálneho mémbiontu a materializovaného kódu na jeho replikáciu presne vymedzuje podstatu kultúrneho replikátora a materiálnej kultúry.
• Vytvára koncepčný rámec pre vysvetlenie vzniku a evolúcie kultúry postupnými krokmi v duchu darwinistického modelu evolúcie.
  
• Umožňuje bezozvyšku vysvetliť kultúrne javy ako javy ekosystémové analogicky organickej prírode.

1. Napríklad v dielach Dawkins, R. (1998). Sobecký gen. Mladá fronta, Praha., Blackmore, S. (2001). Teorie memů Kultura a její evoluce. Port·l, s. r. o., Praha 1999., Dennett, Damiel, C. (1995). Darwin’s dangerous idea. In QJM. PENGUIN BOOKS., Dennett, D. C. (2006). Breaking the spell: Religion as a natural phenomenon. Viking Books.