Anima et Machina

Prirodzený antropocentrizmus človeka má svoje dôsledky aj vo vede. Najviac naň doplácajú vedy, ktoré sa zaoberajú človekom a jeho kultúrou. Najlepšie sa to ilustruje na problematike domestikácie druhu Homo sapiens sapiens.

Že je človek jedinou domestikovanou opicou je známe už od počiatkov modernej biológie v 18. storočí. Domestikáciou sapienta za zaoberal Darwin v 19. storočí a v 20. storoči hlavne nemecká antropológia. Koncom 20. storočia znova ožil záujem o našu domestikáciu hlavne v americkej a českej antropológii.

Domestikácia je z pohľadu biológie forma mutuálnej symbiózy medzi organizmami rôznych druhov. Napríklad medzi človekom a psom, človekom a ovcou, človekom a pšenicou, ale aj medzi mravcami a hubami, termitmi a staphilinidae [2].

Biológia tvrdí, že človek je preto domestikovaná opica, pretože vykazuje typické znaky iných domestikovaných cicavcov. Menší mozog ako u predchodcu Homo sapiens, neotenický vzhľad lebky a tváre až do smrti, gracilita kostí, zmena alometrie tela, veľká znaková variabilta. Domestikačný syndróm obsahuje veľa spoločných znakov a sapient z nich väčšinu zdieľa. Blžšie v [1]. Tieto znaky sú dôsledkom pôsobenia rovnakého selekčného tlaku domestikátora na rôznych domestikantov a tiež obmedzenia pôsobenia selekčného tlaku pôvodného prostredia divej formy. Preto sú schopné  vytvoriť rovnaký domestikačný syndróm u rôznych druhov.

Ak je tomu skutočne tak, stoja všetky filozofie a humanistické vedy pred najväčšou výzvou v dejinách poznania. Musia vedieť zodpovedať otázky:

1. Kto alebo čo je symbiont sapienta, ktorý na neho vyvíja domestikačný selekčný tlak?
2. Čo je podstatou sapientieho domestikátora?
3. Kedže sapient a domesttikátor sú symbionti, aký to má dopad na čokoľvek, čo sa vedy o človeku snažia vyskúmať?
4. Nanovo položená otázka: čo je človek?

Veda sa s domestikáciou sapienta vysporiadala — ako inak — antropocentricky. Od počiatkou novodobej biológie panuje zhoda v tom, že človek je domestikovaný kultúrou. Žiaden človek sa nerodí mimo lono kultúry, ako povedal už v 18. storočí Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon, jeden z prvých moderných biológov. Nemáme iné racionálne vysvetlenie.

Lenže ako môže kultúra domestikovať, ako možno s kultúrou žiť v symbióze? Kultúra predsa nie je živý tvor! Antropocentrizmus ako vysvetlenie ponúkne konštrukciu: človek je tvorcom kultúry, preto človek domestikuje sám seba.

Zrodila sa teórie autodomestikácie, ktorou sa nám úspešne darí zabudnúť na štyri vyššie položené otázky ignorujúc skutočnosť, že autodomestikácia biologicky nedáva zmysel. Koncepčne ide proti duchu darwinistickej evolúcie, na ktorej panuje vedecký a spoločenský konsenzus. Teória autodomestikácie je topiaci sa, ktorý chce sám seba vytiahnuť za golier z vody.

Aby kultúra mohla domestikovať musí mať vlastnú intencionalitu a vlastnú evolúciu. Vlastnú darwinistickú evolúciu dokázateľne má, ostáva otvorená otázka vlastnej intencionality. Ak prestaneme odopierať kultúre intencionalitu, zásadne zmeníme pohľad na človeka zo subjektu dejín na jeho objekt. Tým sa vracia definitívne späť do deterministickej prírody, odkiaľ nikdy neodišiel, iba si to o sebe rád namýšľa.

Žijeme v symbióze so živou kultúrou a navždy spojení sme objektami nemilosrdného prírodného výberu.

1.  Leach, H. M. (2003). Human Domestication Reconsidered. Current Anthropology, 44(3), 349–368.
2. Kleisner, K., & Stella, M. (2009). Monsters we met, monsters we made : On the parallel emergence of phenotypic similarity under domestication. 37.