Anima et Machina

Aby som sa neposmieval slamenému strašiakovi, najprv definujem čo ideológovia homosexuality (HS) predpokladajú a v čom sa hlboko mýlia. Budem sa opierať o prehľadovú štúdiu [1], v ktorej autori používajú pojem same-sex sexual attraction (SSSA), hoci hlavne sa bude riešiť mužská HS. Preto aj ja budem rozlišovať v texte oba pojmy podľa toho, aký kontext zrovna autori využívajú, aj keď ho zamlčia. Ako uvidíme, súčasťou argumentácie autorov je pomerne svojské vykladanie citačných zdrojov tak, aby vyzneli „správne“ a vytvorili lekový kontext a atmosféru ich štúdie.

Ideológovia SSSA predpokladajú, že:

1. HS nie je sexuálna deviácia, ale sa líši niečím podstatným od iných sexuálnych deviácií, napríklad pedofílie, nekrofílie, zoofílie atď. Tie podľa nich sú sexuálnymi chorobami, či deviáciami. Rozlišovacie kritériá sú podľa nich dve, z čoho to prvé je čisto etické. Homosexuáli svojou sexualitou nikomu neškodia na tozdiel od povedzme pedofilov. Etickými otázkami sa ja nebudem zaoberať, nie sú relevantné vo vecnej a racionálnj diskusii.
2. Druhé rozlišovacie kritérium je údajne v tom, že HS je pre náš druh prospešná, užitočná, účelová, preto ju prírodný výber pozitívne selektuje, na rozdiel od iných deviácií.

Ako prvé treba pochopiteľne uviesť akej veľkej časti populácie sa SSSA a HS týka. V kapitole Neverte na evolučný paradox som doložil, že vôbec nie je jednoduché odpovedať na takúto otázku. Ani autori [1] na to priamo neodpovedajú, zato používajú pojmy ako „vo väčšine súdobých kultúr“ je HS „relatívne zriedkavá“, zato SSSA sa vyskytuje v pozoruhodnej „väčšej menšine populácie“. Dovolávajú sa pri tom dvoch prác. V prvej riešia otázku iba v USA populácii [2], čo akosi nepodporuje problematiku vo väčšine súdobých kultúr. Druhá práca [3] síce kladie podobnú otázku, ale jej hlavný cieľ je kritické posúdenie postupov štúdií, ktoré sa HS zaoberajú.

Autori [1] uvádzajú, že prinajmenšom jedna tretina sexuálnej orientácie je prisúditeľná aditívnym genetickým faktorom. Opierajú sa pri tom okrem iného aj o štúdiu [4]. Tam sa síce naozaj hovorí aj o tom, že sa podarilo identifikovať 5 lokusov na genofonde, ktoré súvisia s SSSA, lenže práve tento výsledok by mal autorov [1] znepokojovať, pretože prinajmenšom spochybňuje ich tézu, že ak by pôsobil prírodný výber proti HS či SSSA, tak by bol tento jav dávno odselektovaný a nepozorovali by sme ho. Problém však je, že u multigénnych faktorov sa nedajú z populácie vylúčiť alely génov, ak ich treba vylúčiť všetky. Prírodný výber tlačí na fenotyp, nie genotyp. Tým, že sa určitý fenotyp, napríklad gay, nerozmnoží nevzniká situácia, v ktorej zaniknú všetky gény, ktoré ho formovali. Tie sa roztrúsene môžu vyskytovať v jeho príbuzenstve, kde nespôsobia HS, pretože nepôsobia súčasne s inými pre HS potrebnými génmi. Multigénny faktor sexuálnej orientácie vysvetľuje nízky výskyt SSSA, či HS napriek negatívnej selekcii prírodného výberu spôsobenej nižším inclusive fitness homosexuálov. Autori [1] si vlastne citovaním štúdie strelili do nohy.

Poďme teraz k hlavnej téme o ktorú im ide, teda ako by mohol prírodný výber pozitívne selektovať HS.

Teória sexuálnej antagonistickej selekcie

Podľa tejto teórie by prírodný výber pozitívne selektoval mužskú HS ak by prinášala v celkovom súčte príbuzných viac potomkov. Teda, ak by gény, ktoré spôsobujú HS u mužov prinášli ženským príbuzným viac potomkov. Táto teŕia je podporená výskumami, podľa ktorých k tomu naozaj dochádza. V [1] uvádzajú viac teoretických modelov na podporu tejto teórie [5]. Ide však o matematické modely postavené na predpoklade, že ženy v príbuzenstve HS naozaj majú viac potomkov ako je mužská línia. Ako sami autori [1] uznávajú, pre toto tvrdenie je len slabá podpora vo vedeckej evidencii. Podľa [3] sú tieto výskumy založené na evidenciách západného civilizačného okruhu, a tam (ako vieme) majú ženy málo potomkov, natalita je pod 2. Treba na základe tak obmedzených súborov dát prejaviť veľkú štatistickú odvahu niečo dokazovať. Výskumy na lovecko-zberačských spoločnostich neexistujú a boli by určite zaujímavejšie, pretože tam je priemerná natalita žien 6. Za mňa je teória sexuálne antagonistickej selekcie mŕtvo narodené dieťa.

Teória príbuzenskej selekcie (štedrý strýko)

Teória príbuzenskej selekcie (TPS) je postavená na myšlienke výhodnosti HS pre prežitie viac potomkov v príbuzenstve. Aby to fungovalo musí prínos HS mužov pre inclusive fitness príbuzných prevyšovať stratu fitness vyplývajúcu z toho, že sa HS nerozmnoží. 

V [1] citujú štúdiu [6], v ktorej sa zaoberajú možnými evolučnými adaptáciami vo forme HS v živočíšnom svete. Na konci štúdie je prehľadná tabuľka typov adaptácie, jej evolučných príčin a typického predstaviteľa. V prípade TPS sa ako typický predstaviteľ uvádza človek, hoci autori sami uznávajú, že je to podporené len veľmi slabou evidenciou. To ma zaujalo, pretože by bolo dobré vedieť, či vôbec nejaké zviera vykazuje správanie vyhovujúce TPS. Tak som začal hľadať nejaký príklad v zvieracej ríši. A skutočne, exemplárne sa uvádza Albatros laysanský. V štúdii [7] sa uvádza, že:

„Tridsaťjeden percent párov albatrosov laysanských na ostrove Oahu tvorili samice a celkový pomer pohlaví bol 59 % samíc v dôsledku prisťahovania samíc.
  …
  Páry samíc so samicami vyhniezdili menej mláďat ako páry samcov a samíc, ale bola to lepšia alternatíva ako nehniezdenie. Vo väčšine párov samica-samica, ktoré vychovali mláďa za viac ako 1 rok, bolo aspoň jedno mláďa geneticky príbuzné s každou samicou, čo svedčí o tom, že obe samice mali možnosť sa rozmnožovať. “

Na tomto príklade je vidno aké je ošidné oháňať sa argumentom adaptívnej prirodzenosti HS typu: však sú pre toto správanie príklady aj u iných zvierat ako sú ľudia.

Vtáky a opice sú si dosť taxonomicky a geneticky vzdialené. Je pomerne obtiažne (aj keď nie nemožné) predstaviť si taký genetický aparát, ktorý by rovnaké správanie udržal počas min. 70 miliónov rokov oddeleného vývoja. Skôr je pravdepodnejšie, že AK sa u oboch druhov takáto adaptácia objavila, tak ide o homopláziu, teda o rovnakú vlastnosť, ktorá bola nezávisle pozitívne selektovaná rovnakými podmienkami v prostredí. Známy príklad sú plutvy u rýb a vodných cicavcov (veľrýb, delfínov).

Práve o toto tu zrejme ide. HS správanie u ľudí a opíc je pozitívne selektované prostredím ak prináša rovnaký výsledok. Vidíme, že u albatrosa laysanského je nevyhnutná účasť dvoch dospelých jedincov na výchovu mláďat, takže ak z rôznych príčin je menej samcov, tak sa o výchovu starajú dve samice. To ovšem neznamená, že preferujú homosexuálne párenie. Hoci celkove vychovajú menej mláďat ako heterosexuálne páry, v konrečnom súčte to pre druh výjde lepšie. Tu naozaj teória príbuzenského výberu HS ako prirodzeného správania zrejme platí.

A čo človek? Výskyt jedincov, ktorí majú vyslovene homosexuálne preferencie je celkove veľmi malý, pod 2%. A to v najlepšie preskúmanej západnej kultúre. To je obrovský rozdiel oproti albatrosovi, kde také páry tvoria až 31%.

Keby išlo o homopláziu, tak by sme aj my mali mať túto vlastnosť v CELOM druhu, vo vštkých populáciách ľudí na svete, pretože by bola geneticky determinovaná. Problém však je, že na to nemáme vedeckú evidenciu. Dokonca niet evidencie, že v HS tolerantnejšej západnej kultúre by strýkovia a tety ochotnejšie podporovali svojich synovcov a netere, skôr naopak. Západná kultúra je silne individualistická a skôr potláča rodinné väzby ako by ich posilňovala.

Ako je to v iných kultúrnych prostrediach? U lovcov-zberačov nemáme reprezentatívnu evidenciu z dôvodov obtiažnosti takého výskumu. Podľa niektorých antropologických výskumov vo viacerých prírodných národoch HS ani nepoznajú.

Z agrárnych spoločností poznáme zvyky (kultúrny tlak), podľa ktorých sú príbuzní povinní postarať sa o synovcov a netere ak prídu o jedného alebo oboch rodičov. To však je iný prípad príbuzenskej selekcie ako cez HS. Je možné, že v niektorých kultúrach sa musia strýkovia a tety starať o príbuzných potomkov ak sú sami (potenciálne homosexuálni), ale štandard to rozhodne nie je.

V mnohých západných agrárnych spoločnostiach to v princípe tak bolo, len určite nebolo zvykom nemať vlastných potomkov. Stávalo sa, že najmä ženy ostávali „na ocot“, pretože sa ich nepodarilo rodičom vydať. Synovia spravidla tak nedopadli, pretože vždy so sebou prinášali nejakú pôdu alebo aspoň nejakú obživu, takže boli vyhľadávaní partneri. Ak boli homosexuáli, tak skôr boli bezdetní, ako by poskytovali výhody potomkom svojich súrodencov. 

Predsa len mi však napadajú príklady aj v západnej spoločnosti, kedy kultúrne prostredie pozitívne selektovalo príbuzenský výber cez HS. Napríklad v anglickej viktoriánskej dobe sa stávalo, že veľa dievčat si nenašlo partnerov, pretože tí sa do ženby nehrnuli najmä z ekonomických dôvodov. Radšej viedli záhaľčivý život čo najdlhšie, neraz do konca života. Dokonca sa z toho medzi strednou vrstvou vytvorila dandyovská móda, ktorej reprezentantom je slávny spisovateľ Oscar Wilde, ktorý bol zrejme homosexuál, za čo bol aj odsúdený. Aby sa nejako morálne ospravedlnilo, že sa muž neožení, bolo veľmi rozšíreným pravidlom, že v živote podporoval deti svojich rôzne vzdialených príbuzných.

Podstatne rozšírenejšia forma TPS bola čisto kultúrne podmienená. Mám na mysli kresťanský zvyk krstných rodičov.

Z týchto príkladov možno vyvodiť jasný záver: ak sa u človeka  vyskytuje príbuzenská selekcia cez HS, tak to NIE JE prirodzené správanie, ale správanie selektované na človeku kultúrou. Prírodný výber tu selektuje kultúrne normy, nie genotyp človeka. Možné to je iba preto, že fenotyp správania sa človeka je veľmi plastický vďaka vysokej komplexnosti mozgu.

(pokračovanie)

1. Barron, A. B., & Hare, B. (2020). Prosociality and a Sociosexual Hypothesis for the Evolution of Same-Sex Attraction in Humans. Frontiers in Psychology, 10, 484290.
2. Ward, B. W., Dahlhamer, J. M., Galinsky, A. M., and Joestl, S. S. (2014). Sexual orientation and health among US adults: national health interview survey, 2013. Natl. Health Stat. Rep. 15, 1–10
3. Bailey, J. M., Vasey, P. L., Diamond, L. M., Breedlove, S. M., Vilain, E., and Epprecht, M. (2016). Sexual orientation, controversy, and science. Psychol. Sci. Public Interest 17, 45–101.
4. Ganna, A., Verweij, K. J. H., Nivard, M. G., Maier, R., Wedow, R., Busch, A. S., Abdellaoui, A., Guo, S., Sathirapongsasuti, J. F., Team16, 23andMe Research, Lichtenstein, P., Lundström, S., Långström, N., Auton, A., Harris, K. M., Beecham, G. W., Martin, E. R., Sanders, A. R., Perry, J. R. B., … Zietsch, B. P. (2019). Large-scale GWAS reveals insights into the genetic architecture of same-sex sexual behavior. Science, 365(6456), eaat7693.
5. Gavrilets, S., and Rice, W. R. (2006). Genetic models of homosexuality: generating testable predictions. Proc. Biol. Sci. 273, 3031–3038.
   Camperio-Ciani, A., Cermelli, P., and Zanzotto, G. (2008). Sexually antagonistic selection in human male homosexuality. PLoS One 3:e2282.
6. Bailey, N. W., & Zuk, M. (2009). Same-sex sexual behavior and evolution. Trends in Ecology and Evolution, 24(8), 439–446.
7. Young, L. C., Zaun, B. J., & VanderWerf, E. A. (2008). Successful same-sex pairing in Laysan albatross. Biology Letters, 4(4), 323.