Anima et Machina

V pozadí mnohých odborných ale aj laických diskusií o človeku sa vedie roky spor o povahe človeka. Ten má napríklad podobu nekončiacich diskusií o tom, čo má na myslenie človeka väčší vplyv, či geneticky daná vrodenosť, alebo výchova (Nature vs Nurture). Tým sa nevyhnutne dostáva do popredia diskusie otázka prirodzenosti človeka, pretože dnes už je nespochybniteľné, že myseľ človeka nepríde na svet ako čistý nepopísaný list, na ktorý sa výchovou z kultúry všetko zapíše. 

Lenže čo si máme predstaviť pod pojmom prirodzenosť človeka? Pre naše potreby bude tento pojem vyjadrovať súbor všetkých znakov organizmu, ktorými tento pôsobí na svoje prostredie a tých znakov, cez ktoré pôsobí prostredie spätne naň.

Základnou tézou mémológie je, že človek je opica (sapient), ktorá žije v symbióze s mémbiontami. Výklad každého humánneho javu musí byť popisovaný z kontextu tejto symbiózy, pretože je výsledkom súčasného vzájomného pôsobenia intencionalít dvoch symbiontov, nie iba intencionality sapienta. Z mémologického výkladového rámca vyplývajú niektoré epistemologické dôsledky. Jedným z nich je:

Zákonitosť prirodzenosti človeka

Prirodzenosť človeka je prirodzenosťou symbiota, teda výslednicou interakcií dvoch prirodzeností zúčastnených symbiontov: sapienta a mémbiontov.

Zákonitosť vypovedá o dôsledku toho, že symbiot je vnímaný ako jeden organizmus, ktorého znaky pozostávajú zo znakov symbiontov a súčasne zo znakov, ktoré vznikli vzájomným pôsobením symbiontov na seba. Pri posudzovaní správania symbiota preto nikdy nevystačíme iba s popisom správania symbiontov, musíme vziať do úvahy aj túto tretiu zložku. Až súbor troch zložiek symbiózy sapienta a kultúry tvorí to, čo sa zvyčajne chápe ako správanie človeka.

Model prirodzenosti človeka

Aplikácia: Modifikácia biologickej prirodzenosti sapienta

Ak sa pozrieme na substrát ak by nebol vystavený vplyvu prostredia, získali by sme čistú biologickú prirodzenosť sapienta. Substrát môžeme chápať ako sadu vrodených nástrojov, ktorými mozog uchopuje prostredie, učí sa mu. Pomocou nich sa v reakciách na prostredie vytvárajú zložitejšie metabolické reťazce, siete a z nich jednoduché mémbionty. Z týchto štruktúr sú následne vytvárané zložité mémbionty, ktoré sú podstatou kultúry. Preto tteba chápať vrstvu nad substrátom ako rozšírenú biologickú prirodzenosť sapienta. 

Pôvodne táto rozšírená prirodzenosť tvorila hlavnú súčasť dynamickej  adaptácie mozgov plazov a pracicavcov na prostredie, do ktorého sa narodili. Sapient sa vždy rodí do kultúrneho prostredia, a preto sú súčasťou jeho rozšírenej prrirodzenosti kultúrne mémbionty, napríklad jazyk, sociálne vzťahy v rodine, stravovanie a mnoho iných.

Substrát je často tvorený paralelne súčasne pôsobiacimi metabolickými reťazcami, ktoré môžu konkrétnu úlohu riešiť rôznym spôsobom. Naviazané metabolické rozšírenie môže zásadným spôsobom určiť výber riešenia. Tento jav môže byť príčinou toho, že v určitom kultúrnom prostredí je viac homosexuálov a v inom menej.

Aplikácia: Evolučná psychológia (EP)

Ako ilustráciu uplatnenia zákonitosti prirodzenosti človeka uvediem návrh úpravy výkladového rámca EP. Táto psychologická veda si kladie za cieľ vysvetliť správanie človeka na základe rozumného predpokladu, že parametre správania boli formované v našej paleolitickej a staršej evolučnej minulosti. Opiera sa o fakt, že stavba našich mozgov určuje parametre správania, pričom je determinovaná geneticky. Mení sa iba veľmi pomaly, prinajmenšom v priebehu stoviek generácií, státisícov rokov. Dá sa teda predpokladať, že doba od mladšieho neolitu (20-40 tis. rokov), kedy sa prudko vyvinulo kultúrne prostredie, nemala výrazný vplyv na stavbu našich mozgov.

EP tvrdí, že rysy nášho správania, rovnako ako telesné znaky, vznikli pod tlakom prírodného výberu a plnia pre sapienta nejaký druhovo špecifický účel. Napríklad v pohlavnom výbere prefernecie partnera, či partnerky, v sociálnych interakciách zabezpečenie reprodukčného úspechu a ochranu potomkov, obstarávanie zdrojov, atď. EP plní vo vysvetľovaní nášho správania rovnakú úlohu ako etológia vo svete iných zvierat — vysvetľuje rysy správania účelom, na ktorý sa vyvinuli. Na rozdiel od ostatných psychológií, EP má schopnosť motivácie správania človeka nielen konštatovať, ale aj vysvetliť ich účel a pôvod.

Problémom EP však je, že prirodzenosť človeka redukuje na prirodzenosť sapienta. Kritici EP na to často poukazujú tak, že ak by platili závery EP, tak v populáciách lovcov-zberačov. ktorí žijú najbližšie našim pravekým predkom, by sa mala vyskytovať oveľa menšia diverzita správania ako je pozorovaná. To kritikov vedie k ničím nepodloženému záveru, že na správanie človeka má podstantejší vplyv kultúra ako vrodená prirodzenosť.

V EP vystupuje naš prirodzenosť ako geneticky pevne daná vrodenosť, ktorá ovplyvňuje naše správanie v kultúrnom prostredí nemenne. Lenže mozog je výnimočne fenotypovo plastický, je pripravený na doformovanie do špecifík prostredia, v ktorom sa vyvinie. K druhovej (opičej) prirodzenosti nezávislej na prostred,í sa ešte pridáva na konkrétnom prostredí závislá vrstva prirodzenosti.

Aplikácia: Sapient s rozšírenou prirodzenosťou bez vyšších kultúrnych mémbiontov

Dobrý priíklad toho ako dopadne vývoj jedinca, keď je vylúčený z vplyvu kultúry, je osud ukrajinského dievčaťa Oxany Malaya, ktorú alkoholickí rodičia nechali napospas osudu v asi troch rokoch. Oxana prežilia na dvorku zrejme vďaka starostlivosti a pomoci divých psov. Jej prostredie, a tým jej prirodzenosť, sa prejavuje na videu vo veku asi 16 rokov.

Oxana Malaya je príklad jedinca, ktorý je iba minimálne symbiotický s kultúrou (predsa len v troch rokoch poznala jazyk) napriek tomu nemá iba opičiu druhovú prirodzenosť, ale prirodzenoať rozšírenú o vplyv prostredia.

Z metodologického hľadiska je pri symbiotoch vždy správne posudzovať intencionalitu zúčastnených symbiontov a ich výslednú interakciu, nie iba intencionalitu jednotlivých symbiontov.