Neverte na evolučný paradox

V identitársky orientovanej vede sa často argumentuje s pojmom evolučný paradox [1]. Ten by sa dal formulovať asi takto: prírodný výber uprednostňuje také riešenia, ktoré vedú k čo najviac potomkom, homosexualita však pôsobí opačne, čo je vraj paradoxné. Najmä homosexualita mužov, pretože homosexuálne ženy predsa len môžu mať potomkov  napriek svojej orientácii ľahšie. 

Paradox však je iba v tom, že žiaden evolučný paradox nie je. Je to fixná idea, ktorú musia riešiť iba identitárski ideológovia po tom ako si ju stvorili.

Nepovažujú za evolučný paradox výskyt pedofilov, či zoofilov. Alebo schizofréniu, ktorá má podobnú prevalenciu v našej kultúre ako homosexualita a tiež znižuje zdatnosť (fitness) druhu. Identitárski ideológovia radi spomínajú, že evolučným paradoxom sa zaoberal už Darwin, len zabúdajú, že Darwin ešte vôbec nevedel ako sa dedia znaky, nepoznal genetické zákonitosti. Preň homosexualita naozaj mohla byť paradoxná. 

Na to aby sme evolučný paradox akceptovali treba viac predpokladov ako ku tvrdeniu, že evolučne je všetko v poriadku. Treba uplatniť Occamovu britvu: hypotéza, ktorá vychádza z menej predpokladov je platnejšia ako taká, ktorá potrebuje predpokladov viac. Hypotéza, ktorá tvrdí, že aj v tomto prípade platí normálne prírodný výber vychádza z jedného predpokladu. Hypotéza, ktorá vychádza z toho, že platí prírodný výber plus homosexualita prináša evolučnú výhodu, potrebuje minimálne predpoklady dva. Obe hypotézy rovnako nevedia výskyt homosexuality kauzálne vysvetliť, o čom ešte bude reč.

metabolické dráhy
Miera sexuálnej orientácie v UK 2014-2020. Wikipedia

Podľa [2] (ktorý je citovaný v [1]) je homosexualita pomerne slušne dedivá, pohybuje sa dokoca v desiatkach percent príbuzných. Výskum je samozrejme robený v našej kultúre, ktorá je pomerne tolerantná k vybraným sexuálnym deviáciám. Napriek tomu (ako som uviedol v Koľko je homosexuálov? ) je rozumné predpokladať, že aj za týchto podmienok sa miera homosexuality pohybuje pod 1.5% u mužov a okolo 1% u žien. To je na dedivosť, uvedenú v [2], pomerne malé číslo. 

Navyše, ak by bola tak vysoká dedivoať a nefungovala negatívna selekcia prírodného výberu, zrejme by časom narastal počet homosexuálov. Tí by tvorili významný podiel obyvateľstva a pozorovali by sme efekt evolučne stabilnej stratégie. Ak sa pozrieme na graf v pripojenom obrázku, tak v GB od roku 2014 do roku 2020 stúpol počet gayov a lesieb o 63%. Celkove sa ich podiel na populácii zvýšil z 1.1% na 1.8%. Len ak je naozaj pravda, že je homosexualita významne dedivá a súčasne ak platí, že nie je z populácie vyraďovaná negatívnou selekciou (ako tvrdia identitárski ideológovia) tak za tie tisícročia by sme to mali mať rtozhodne oveľa vúčší počet homosecuálov, ako pozorujeme.

Samotný výskum sa opiera o vágnu metodiku, čo konštatujú samotní autori. Napriek tomu prečo nie? Určite je nejaká dedivosť, ostatne ako u každého znaku. Ak sa naprieč mnohými kultúrami miera homosexuality udržuje v približne rovnakých číslach, tak to svedčí skôr o tom, že pôsobí negatívna selekcia prírodného výberu, nie pozitívna. Je jedno, že zatiaľ nepoznáme mechanizmus pôsobenia, očividne pôsobí.

My totiž vôbec nevieme čo sa na úrovni génov dedí, čo má na vývoj sexuality vplyv. Ide o multigénnyy faktor a je dobre možné, že ak sa výskyt nejakých alel génov zvýši nad určitú mieru, začne v populácii pôsobiť negatívna selekcia prostredníctvom iných génov, ktoré sa s tými „homosexuálnymi“ častejšie dostanú do interakcie a negatívne ich odselektujú z populácie.

Evolučný paradox nie je faktom, ktorý treba vysvetliť. Je to iba hypotéza, ktorá ešte len hľadá fakty, o ktoré by sa oprela. Ba čo viac, skôr ide o nepochopenie javov a ignorovanie iných faktov ako tých, ktoré vyhovujú predstave evolučného paradoxu. Evolúcia je neparadoxná.


  1. Barron, A. B., & Hare, B. (2020). Prosociality and a Sociosexual Hypothesis for the Evolution of Same-Sex Attraction in Humans. Frontiers in Psychology, 10, 484290.
  2. PILLARD, R. C., & BAILEY, J. M. (1998). Human Sexual Orientation Has a Heritable Component. Human Biology, 70(2), 347–365.