Prečo potrebujeme univerzálnu teóriu človeka a kultúry

1. Človek je výnimočný tvor, ktorý sa vymanil prírode. Prvú významnú ranu tejto predstave zasadil Darwin, ktorý človeka do prírody vrátil tým, že vysvetlil jeho pôvod. Stále sa však dalo veriť, že v priebehu evolúcie sa čosi udialo, človek nadobudol rozum a už prírode nepodlieha, ale diktuje. V skutočnosti tomu tak nie je. Veľmi podstatná zmena nastala od mladšieho neolitu, kedy sa výrazne zmenil fenotyp človeka. Nadobudol rovnaké domestikačné rysy, ako u ním domestikovaných zvierat [1]. Domestikácia je podľa biológov spontánny symbiotický proces medzi dvoma organizmami: domestikátorom a domestikantom. Znaky typické pre domestikantov vznikajú ako dôsledok selekčného tlaku domestikátora. V symbióze na seba vyvíjajú selekčný tlak obaja symbionti, preto je na stole nevyhnutne otázka, kto je náš symbiont? Súčasne si treba uvedomiť, že symbióza je vzťah medzi organizmami, takže sa kľúčová otázka mení na: aké organizmy na nás vyvíjajú selektívny domestikačný tlak?
   
2. Človek má slobodnú myseľ, ktorou rozmýšľa a sám o sebe rozhoduje.Sme nesmierne hrdí na svoju schopnosť myslieť, pokiaľ netreba nejako vymedziť, definovať, čo to myslenie vôbec je, ako prebieha, čo je to vedomie, inteligencia, atď. Aby toho nebolo málo, vedecká evidencia krok za krokom spochybňuje slobodnú vôľu [2], výskumom jednovaječných dvojčiat vychovávaných oddelene ukazuje na vrodenú determinovanosť správania [3], alebo vie preukázať evolučnú dedičnosť motivácií nášho správania, ktorú sme zdedili od našich predkov z paleolitu [4]. Pokračujúci neurovedný výskum preukazuje narastajúcu evidenciu potvrdzujúcu deterministický charakter mozgových procesov, založený na reaktívnosti mozgu, nie proaktívnosti, ako by implikoval koncept slobodnej vôle. Naše myslenie teda nie je nezávislé ani od minulosti, ani od prítomnosti. Naša myseľ je determinovaná geneticky, epigeneticky a prostredím, v ktorom sa počas ontogenézy formovala. Chýba nám však funkčné vysvetlenie determinizmu.
3. Človek si sám vytvára svoje prostredie, ktorému hovoríme kultúra. Hoci to zdanlivo tak vyzerá, v skutočnosti pri hlbšom pohľade na štruktúru a správanie kultúry vidíme značné rozpory s antropocentrickou predstavou. Predovšetkým sa v tejto argumentácii hovorí o abstraktnom človeku ako takom. Ten však nemá ani podobu a ani adresu, kde býva. Takýto kolektívny človek nie je entita, ale proces, v ktorom sa kultúrne entity vyvíjajú. To ostatne vidno ak sa na hocijakú kultúrnu entitu pozrieme historicky. Uvidíme, ako sa postupne vyvíjala, ako mutovali jej podoby a vytvárali variabilitu jej foriem. Napokon možno podobne, ako u živých organizmov, tento vývoj zobraziť v podobe vývojového stromu. Na obrázku 1 vidno ako príklad evolúcie kultúrnej entity vývojový strom počítačov. Je zrejmé, že kultúrne entity sa vyvíjajú podobne ako organické a podstata tohoto procesu je darwinistická. Možno na to nazerať (ako to robia niektoré vedecké disciplíny) ako na neorganický vývojový proces, to však nič nemení na tom, že človek je v tomto procese používaný evolúciou rovnako, ako sú používané organizmy. Kultúra sa samovytvára. Dôležitým aspektom veci je, že kultúra nie sú iba materiálne objekty. Napríklad jazyk sa vyvíja úplne rovnako, ako materiálne objekty, ako ukazuje obrázok 2. Tak isto sa vyvíjajú náboženstvá, inštitúcie, predstavy, slovesnosť, pojmy, skrátka všetko. A to všetko v mozgoch replikovaním z hlavy do hlavy. Kultúra nežije v materiálnych objektoch, ale v mozgoch. Ako sme si ukázali v bode 2, tento proces je deterministický, čo nám opäť pripomína darwinistický koncept evolúcie.
   

Obr. 1 Vývojový strom počítačov do roku 1970	Obr. 2 Vývojový strom jazykov

Mémologický koncept