Anima et Machina

Tento článok vznikol ako ako odpoveď na úvahu chate na FB. Kedže sa rozrástla do nechatových rozmerov, tak som sa s FB priateľom dohodol, že ju uverejním ako článok.

Jadrom tohoto citátu v skutočnosti je otázka: odkiaľ a ako sa berú novinky? Odpoveď vôbec nie je jednoduchá, či jasná. Myslím, že v konečnom dôsledku je to jedna z najstarších a najnezodpovedanejších otázok ľudstva. Tvorí napríklad jadro vyše 2300 ročného sporu medzi Platónom a Parmenidom.

Ja môžem k nej povedať iba svoj názor, založený na mojich apriorných predpokladoch darwinistického konceptu sveta. Iba zopakujem, že nie som z tých, že by tento koncept považovali za pravdivý a za tú pravdu boli ochotní položiť život. Pravda je subjektívna kategória. Na druhej strane je tento koncept určite MOŽNÝ a ako taký je NEVYVRÁTITEĽNÝ. Téma je to obsiahla, preto som si na ňu musel nájsť čas. Takže k veci.

V darwinistickom svete sa objavujú novinky mutáciou predchádzajúcej generácie entít. Čiže jediným miestom v darwinovskom cykle, kde sa novinky môžu objaviť je moment replikácie. Následne sa tieto zmeny konfrontujú stávajúcim svetom, ktorý je výsledkom interakcií pred replikáciou týchto entít. Nastáva prírodný výber — ustanovenie novej ekosystémovej stability. Toto je pre túto tému kľúčové.

Kedže vlastne nepoznáme nijaký iný formujúci princíp, ako je ten darwinistický, odpovede musíme hľadať v ňom. A jednou z odpovedí je, že z darwinistického sveta nemôže vyrásť iný formujúci princíp ako opäť darwinistický. Prečo? Pretože v zásade máme tri možné formy mutácie:

• pozitívna (entita získava výhodu v prírodnom výbere),
  
• negatívna (entita je v prírodnom výbere znevýhodnená) a
  
• neutrálna (netreba vysvetliť).
  

Jedine o neutrálnej mutácii má zmysel uvažovať, ak hľadáme nejaký nedarwinistický formujúci princíp. Ako si to však v darwinistickom svete, ktorý stojí a padá na obmedzení zdrojov predstaviť? V ňom v skutočnosti nemôže byť neutrálna mutácia, pretože prinajmenšom zaťažuje entity energeticky replikovaním neutrálnych znakov, čím ich znevýhodňuje. Aby táto neutrálna mutácia uspela, musí nakoniec priniesť nejakú výhodu, ktorou tú energetickú záťaž vyvažuje. Ja skrátka na neutrálne mutácie neverím, aj keď existuje mnoho príkladov, ktoré sa na niečo také podobajú. Zabúda sa pri nich, že ich neutralita je len dočasná, že tzv. neutrálne znaky sú neutrálne iba v obmedzenom časovom rámci, že možno iba dočasne stratili svoj selekčný význam.

Pripomínam to preto, že práve v tej akože od prírody nezávislej zmene v mozgoch sa antropocentricky hľadá naša výhoda, ktorá nám udajne pomohla vymaniť sa z diktátu prírodného výberu. Nezmyselnosť tohoto konštruktu je obsiahnutý v jeho vnútornom paradoxe, pretože ako mohla nejaká neutrálna mutácia priniesť evolučnú výhodu vymanenia sa z diktátu prírodného výberu?

Nie, ak chceme pochopiť napríklad to, ako sa uskutoční „prenos funkcie jednotlivca na skupinu,“ tak musíme otázku formulovať darwinisticky: aká mutácia nejakej entity v darwinovskom svete umožnila preusporiadanie skupiny iných darwinistických entít (v tomto prípade ľudí)? A čo je vlastne tá entita, ktorá mutovala?

Ak chceme zodpovedať tieto otázky, tak si v prvom rade musíme uvedomiť, že skupina iba ťažko môže byť darwinistickou entitou jednak preto, že skupina sa nereplikuje, replikujú sa jedinci, nemôže preto mať svoju intencionalitu, nemá svoj metabolizmus a iba ťažko svoju klauzuru, teda štyri charakteristické črty živého. Nemožno preto preniesť z jedinca na skupinu nejakú životnú funkciu. Čo sa však dá je to, že skupinové správanie sa vyprodukuje ako VÝSLEDNICA všetkých individuálnych akcií živých entít, teda to, čo pomenúvame ako ekosystém.

Jedna z možností je, že sa napríklad mutáciou zmení vlastnosť jedincov druhu tak, že sa vytvorí určité kolektívne správanie. Takým príkladom je roj, či kŕdeľ. Roj sleďov ktorý sa pri ohrození predátorom zomkne a začne rotovať znemožňuje predátorovi zamerať sa na jedného sleďa. Také skupiny sleďov, kde sa miesto úteku mutovalo správanie na zomknutie mali väčšiu šancu na prežitie, ako ich predkovia, pretože umožnli tvorbu veľkých rojov, a teda väčšieho preživšieho množstva potomkov. Tu sa skupinová novinka objavila prostredníctvom mutácie jedincov toho istého druhu, čo vcelku dobre zodpovedá tradičnej darwinistickej predstave.

Horšie je to ovšem so symbiózami, kde tradičný darwinizmus veru nemá príliš plauzibilné vysvetlenie. Ako môže vzniknúť symbiotické spojenie medzi tak odlišnými druhmi, akým je trebárs riasa a huba v symbióze lišajníka? Potiaž je tototiž v tom, že prírodný výber sa opiera do synchrónnych mutácií v dvoch druhoch súčasne, čo je naozaj len veľmi ťažko predstaviteľné. Lenže tak tomu je a dokonca mnohí biológovia tvrdia, že symbiózy boli hlavnou hybnou silou evolúcie, pretože z pozície klasického darwinizmu sa iba veľmi obtiažne obhajuje nárast komplexity živých systémov vnútrodruhovými mutáciami.

Ja som si to pre seba vysvetlil pomocou syntézy učení Darwina a Jakoba von Uexküll. Uexküll prispel k pohľadu na živé systémy tým, že popísal organizmus z funkcionálneho hľadiska ako vonkajší svet (Umwelt) a vnútorný svet (Innenwelt).

Každý organizmus (teda tá darwinistická entita) nežije sama v sebe ale žije v prostredí, z ktorého je síce vyčlenená (to je tá Markošovská klauzura[1]), ale súčasne je doň včlenená, pretože potrebuje z prostredia zdroje, musí sa chrániť pred inými organizmami, atď. Pre svoj život, teda musí mať nejaké VEDENIE o prostredí. Kedže je vďaka klauzure, vyčleneniu, obmedzený v tomto vedení, tak sa jeho umwelt skladá z obmedzeného množstva ZNAKOV prostredia, ktoré sa v jeho innenwelte interpretujú v jeho intencionálnom VÝZNAME.

Ako príklad dobre poslúži dnes už notoricky uvádzaný Uexküllov kliešť. Kliešť má receptor na kyselinu maslovú, ktorá je súčasťou potu teplokrvných cicavcov (zdroj potravy) a tepelný receptor, ktorý mu umožňuje nájsť blizku žilku pod povrchom kože. Dva znaky — teplo a kyselina maslová — mu stačia pre to, čo potrebuje vedieť o svete, ak má jesť. Tieto znaky prostredia (umweltu) sa v jeho vnútri menia na jemu prospešný význam (innenwelt) fyziologických reakcií, metabolických kaskád, svalových sťahov, atď.

Spojenie s Darwinom je v tom, že ak rozdelíme znaky organizmu podľa von Uexkülla na znaky umweltu a znaky innenweltu, ktoré spolu súvisia, ale nutne nemusia jeden z druhého vychádzať, skôr sú väčšinou v nejakom flexibilnom vzťahu, tak vidíme pôsobenie selekčného tlaku v dvoch rôznych svetoch každej entity. Napríklad znak umweltu má určité flexibilné parametre (môže mať určitú tvarovú flexibilitu), pričom vyvolá rovnaké reakcie v innenwelte. Povedzme tvar postavy samice nášho druhu nemusí byť ideálny, ale stačí, ak sa okolo toho ideálu v určitom rozpätí pohybuje, aby jej šanca v pohlavnom výbere bola stále zachovaná, teda aby tento znak v innenwelte samca vyvolal rovnaký význam, teda vhodnosť k páreniu.

To, že prostredie pôsobí na entitu cez znaky jej umweltu je kľúčová úvaha tejto koncepcie. Prostredie je tvorené entitami, z ktorých každá rozoznáva ostatné entity pomocou znakov, ktoré má vo svojom umwelte. Komplexnejšie celky, také ako sú tie symbiotické, vzniknú potom z pohľadu prostredia tak, že nejaké pôvodne oddelené znaky symbiontov z pohľadu ostatných entít splývajú v jeden znak, voči ktorému majú entity prostredia už prirpravenú nejakú interpretáciu vo vlastnom innenwelte.

Napríklad ak krab pustovník naloží na seba sasanku, tak sa stáva pre okolité prostredie nepoživateľný, pretože sasanka jedovato pŕhli. Krab získal vlastnosť tým že spojil svoj umwelt s umweltom sasanky. Dôležité je si uvedomiť, že vznikol nový znak, znak symbiotického spolužitia, na ktorý pôsobí pozitívnou selekciou prírodný výber. Je to znak spojeného umweltu, nie znak umweltov, či innenweltov oboch účastníkov symbiózy. Až následne sa prírodný výber môže upriamiť na znaky innenweltov oboch účastníkov povedzme tak, že krab, ktorý sa mutáciami dopracuje k schopnosti rozoznať sasanky od iných objektov prostredia má väčšiu šancu na spoluvytvorenie symbiotického umweltu ako iní krabi a sasanka ktorá sa naučí rozoznať kraba a neútočí naň svojimi pŕhlivými zakončeniami má rovnako väčšiu šancu na prežitie, pretože vďaka pohybu kraba sa dostane k viac potrave.

Až následne môže nastať ŠPECIALIZÁCIA, teda prebudovanie innenweltov oboch symbiontov. Tak napríklad stačí črevnému parazitovi oveľa menej znakov jeho umweltu, aby prežil, čo následne vedie k jeho špecializácii na hostiteľa, a to následne vedie k radikálnemu zredukovaniu jeho innenweltu. Takýto stav redukovania innenweltu a umweltu môže viesť až k endosymbióze, kde povedzme u mitochondrií sa vlastne o nejakom umwelte ani nedá hovoriť.

Čo z toho vlastne vyplýva pre našu tému? Vznik tak komplexného kolektívneho správania, ako je to sapientie sa NEMOHLO vyvinúť mutáciou vnútri druhu, pretože takto sa môže vyvinúť nanajvýš správanie také, aké majú iné sociálne druhy, nejaký ten analogon správania kŕdľa sleďov. Naše mozgy sa od mozgov iných opíc líšia iba nepatrne, pričom s funkcionálneho pohľadu sú vlastne rovnaké. Komplexita teda určite nevznikla zvnútra nášho druhu. Takáto komplexita musí byť teda medzidruhová, musela sa vyvinúť selekčným tlakom na splynutie umweltov prinajmenšom dvoch druhov ŽIVÝCH entít.

Takže otázka na to, ktoré entity mutovali aby vytvorili napríklad spoločenskú deľbu práce nie je otázkou na mutáciu nášho druhu, ale nejakého iného. Tento druh nevzniká rozmnožovaním opice Homo sapiens, pretože táto sa rodí bez vlastností tej komplexity, ktorú nazývame kultúrou. Jediné vysvetlenie pre iný druh ako je ten náš, druh s ktorým žijeme v symbióze je, že tento druh nás osídľuje podobne, ako nás osídľujú rôzne druhy baktérií, s ktorými žijeme tak isto v symbiózach. Kým baktérie osídľujú naše črevá, dutiny, či povrch pokožky, tak ten druh, ktorý umožňuje vysokú komplexitu nášho správania osídľuje naše hlavy. Iná darwinistická možnosť vlastne ani neexistuje.

Dôležité je si uvedomiť, že tento druh nie je molekulárny druh, je to život podstane inej povahy, ale je to život, pretože musí mať vlastnosti živého — replikácia, intencionalita, klauzura a metabolizmus — aby mohol tvoriť symbiózy s naším druhom.

Naše mozgy sú osídlené mnohými živými bytosťami, a tie majú tak svoje innenwelty ako umwelty. A ich umwelty dokážu splývať a vytvárať symbiózy medzi sebou, čím vznikajú tie komplexity, ktoré by sme radi pripisovali vlastnostiam nášho druhu, hoci náš druh tieto schopnosti dokázateľne nemá.

Niet teda prenosu funkcie jednotlivca na skupinu, ale sú entity, ktoré vytvárajú také prostredie v našich mozgoch, ktoré umožňuje skupinové správanie. Ako? Tak ako každý iný formatívny akt v darwinovskom svete  — prírodným výberom, tlakom na mutácie znakov živých entít v našich mozgoch. Deľba práce nevznikla, pretože to bolo výhodné pre každú opicu, čo sa na nej podieľala. Nič také pre opice nie je výhodné. Predsa je dokázané, že niet dobrovoľnej spolupráce v darwinovskom svete, a tie formy spolupráce, ktoré sa nám takými javia, sú také iba zdanlivo, viď napríklad recipročný altruizmus. V darwinovskom svete, kde každý jedinec je jedinečná skladba znakov a bojuje vlastne za zachovanie tejto skladby najviac ako sa len dá, tak deľba práce je príležitosťou pre parazitické správanie, presadenie vlastného genofondu na úkor druhého. Zrejme preto sa to nikde v prírode nevyvinulo, iba u nás a u sociálneho hmyzu, kde to však má úplne iný dôvod, kedže všetci členovia spoločenstva majú rovnakú DNA, sú to sestry, ktoré nemajú dôvod vzájomne sa podvádzať. Mozgy opíc musia byť k spolupráci DONÚTENÉ a prípadná výhodnosť takéhoto donútenia aj pre ich fitness je až sekundárna vlastnosť tohoto evolučného procesu, nie primárna.

Nikto si nesadol a nepovedal: pozrite, Fero robí lepšie šípy, Jano luky, Ďuro tetivy, tak čo keby sme si to rozdelili a všetci budeme mať najlepšiu výzbroj, no nie je to múdry nápad? Ak sa pozrieme na zozbierané antropologické štúdie dosiaľ fungujúcich lovecko-zberačských populácií, tak žiadna nevykazuje deľbu práce[2]. Každý robí všetko a súperí z druhými o svoj reprodukčný úspech.

Je teda zrejmé, že k špecializácii muselo dôjsť až po usadení sa na pôde po dlhom období samostatnej evolúcie živých bytostí v sapientích mozgoch. Tá deľba práce je ich vynález, je to spôsob ich, nie našich, symbiotických vzťahov.

Možno dokonca bol spočiatku veľmi nevýhodný pre sapientov podobne ako bol pre sapientov nevýhodný poľnohospodársky usadlý spôsob života. Je dokázané, že populácie, ktoré sa usadili na pôde trpeli mnohými chorobami, mali nižší vzrast a horší chrup. Kosili ich epidémie, ktoré v oddelených lovecko-zberačských tlupách nemajú až takú šancu. Väčšinou hladovali a umierali (na rozdiel od lovcov-zberačov) na vlny hladomorov z neúrod. Usadlý spôsob života sa napriek tomu a napriek nevýhodam pre náš druh napokon presadil a stal sa preň výhodným. Ak sa to stalo, tak nie preto, že to bolo výhodné pre symbionta Homo sapiens, ale pre symbionov v jeho hlavei, ktorí sa vyvinuli nezávisle od našej evolúcie cez naše mozgy. Výhodné to bolo primárne pre nich, a až následne pre nás.

Rozbor toho AKO a KTORÉ entity je však iba na začiatku. Zatiaľ ten iný živý svet málo chápeme, pretože z tohoto pohľadu to doteraz nikto neštudoval. Ide o úplne iný paradigmatický pohľad, tak nový, že vlastne podobný paradigmatický posun v dejinách asi ani nepoznáme.

Dá sa však hypoteticky predpokladať, že najprv vznikli funkcie — živé bytosti v mozgoch —, ktoré nikto nedelegoval, nemusel sa ich vzdať, ale tieto osídlili niekoho mozog. Napríklad tak, že bol pamätníkom rôznych udalostí a túto pamäť odovzdával svojim potomkom. Mohla takto vzniknúť deľba práce, pretože iní sa chodili pýtať tejto vývojovej vetvy mozgových bytostí. Kým náčelníkov nemajú mnohé lovecko-zberačské kmene (napríklad !Kung Sanovia), tak rôzne vedmy, či šamanov majú skoro pravidelne všetci. Tým sa však vytvoril nový umweltový znak symbiózou umweltov nejakých mozgových bytostí, a to znak výlučnosti šamana. Tento znak má potom šancu byť základom iných takýchto symbióz  v usadlých spoločnostiach, má totiž šancu na šírenie cez susedné usadlosti. Možno takto začala špecializácia deľby práce. Ktohovie. Treba skúmať z takéhoto možného uhlu.

1. Markoš, A. (2016). Evoluční tápání: Podoby planetárního životopisu. Pavel Mervart 2016.
2. Johnson, A. W., & Earle, T. K. (1987). The evolution of human societies: From foraging group to agrarian state. Stanford: Stanford University Press.