Anima et Machina

Jeden z najvýraznejších rozdielov medzi molekulárnym  mémovým životom je v charaktere uzatvorenosti mémbiontov voči svojmu prostrediu. Túto vlastnosť organizmov nazýva A. Markoš klauzurou a definuje ju takto:

Slovo klauzura (od claudó - zavírám, angl. encosure) poukazuje k základním charakteristikám disipativních a živých systémů: uzavřenost vůči okolí a současně čilá, avšak výběrová otevřenost, výměna čehosi s tímto okolím. [1]

Ako príklad je vhodná každá bunka. Život v bunke je od okolia oddelený membránou pretkanou receptormi, ktoré dopravujú do bunky to, čo potrebuje. Von vylučujo produkty svojich metabolických procesov. Je tu teda nejaký systém pravidiel, čo a kedy do bunky vstupuje a vystupuje. Klauzura oddeľuje vnútorný život od vonkajšieho, čoho dôsledkom je oddelenosť vnútorných procesov (pravidiel) a ich individualita. Práve klauzura umožňuje obrovskú rozmanitosť života, pretože život súčasne prebieha v každej bunke inak, zároveň však vďaka pravidlám komunikácie s okolím vytvára komplexnejie celky, ko sú telesný orgán, telo, spoločný ekosystém, či celá biosféra. Podľa Markoša, až oddelením životných procesov membránou mohol začať život, ako ho poznáme a jeho evolúcia.

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v mémovom svete klauzura nie je možná. Mémbionty nie sú zabalené do nijakej membrány, nemajú čosi ako telesný povrch. Mémy, z ktorých mémbiont pozostáva, môžu byť rozprestreté vďaka bohatému konektómu mozgu doslova v celom tele sapienta. Nielen to. Každý z tých mémov môže byť (a spravidla aj je) súčasťou mnohých iných mémbiontov. 

Obrázok 1. Zdieľanie mémov

Situáciu vidíme na obrázku 1. Dva mémbionty spolu zdieľajú nejaký motivačný mém zo substrátu. Úlohou motivačných mémov je usmerňovať správanie jedinca tak, aby sa plnili jeho životné úlohy, zber životných zdrojov, rozmnoženie, starostlivosť o potomkov, atď. Kedže sú motivačné mémy dôležité k tomu aby organizmus hostiaci mémbionty konal, bývajú veľmi často integrálnou súčasťou mémbiontov. To prináša problém zabezpečenia klauzury. Aktívny mémbiont A môže súčasne cez zdieľaný motivačný mém pôsobiť aj na mémbiont B. Preto musí existovať spôsob, ako sa tomu brániť. Oba mémbionty si musia vzájomne počas vlastnej aktivity posielať mémy, ktoré utlmia reaktivitu toho druhého, čo je na obrázku vyznačené červenou šipkou.

Toto je samozrejme logický záver, ktorý vyplýva z predpokladu, že mémbionty sú organizmy a my si nevieme predstaviť stabilitu nejakého organizmu bez klauzury. Dal by sa nájsť nejaký podporný a ilustratívny príklad z bohatej vedeckej evidencie?

Asi najjednoduchší príklad kultúrneho mémbionta je fonéma, pretože ide o základnú jednotku jazyka. Jeho štruktúra sa vytvára v kojeneckom období, kedy sa novorodenec musí naučiť rozlíšiť zvuky z okolia. Musí si z nich vyčleniť fonémy, základné zvukové jednotky každého jazyka, a tie odlíšiť od ostatných zvukov. Je experimentálne dokázané, že citlivosť novorodencov na zvukové rozdiely medzi fonémami klesá počas toho, ako si osvoja fonémy rodného jazyka. Na začiatku je rovnaká citlivosť na zvukové rozdiely všetkých jazykov. Neskôr už prestávame zreteľne rozlišovať fonémy iných jazykov, ale ostávame vysoko citliví na fonémy rodného jazyka [2]. Tento jav poukazuje na dve skutočnosti. 

V prvom rade na vývoj mémbiontov počas ontogenézy mozgu sapienta. Najprv sa z vrodeného substrátu tvoria zložitejšie metabolické siete mémov, v našom príklade zvukov v ich časovej následnosti a frekvenčnej štruktúre.

1. Markoš, A. (2016). Evoluční tápání: Podoby planetárního životopisu. Pavel Mervart 2016.
2. Werker, J. F., & Tees, R. C. (1999). INFLUENCES ON INFANT SPEECH PROCESSING: Toward a New Synthesis. Annual Review of Psychology, 50(Volume 50, 1999), 509–535.