Anima et Machina

Je skoro neuveriteľné, že sa neustále vracia nezmyselné tvrdenie o neexistencii Boha. Pri tom je to definitívne vyriešená otázka už minimálne 2500 rokov odvtedy, kedy jeden z najdôležitejších filozofov staroveku Parmenides povedal, že nie je múdre si o čomkoľvek myslieť, že to neexistuje. Všetko, čo akýmkoľvek spôsobom jestvuje nevyhnutne existuje. Prinajmenšom ako predstava, ako predmet rozhovoru.

Často keď toto poviem nejakému ateistovi tak sa rozhorčí. V prvom rade preto, že pri svojich tvrdeniach o neexistencii Boha sa opieral o rozum a logiku, a keď mu zrazu niekto logicky ukáže že tvrdenie o neexistencii niečoho je nelogické, tak to berie ako podraz, ako chytráčenie, ako hru so slovíčkami. Lenže fakt je fakt. Boh nesporne existuje, inak by sme nemali o čom diskutovať. O čom sa môžeme prieť nie je existencia Boha, ale spôsob existencie Boha. Je to mém, predstava podobná Snehurke so siedmimi trpaslíkmi, alebo je to bdiace oko nad oltárom, či niečo iné? Lenže aj tu to nie je také jednoduché, ako si kde-kto naivne myslí.

Ako vieme, že niečo existuje v tej-ktorej konkrétnej forme? Tak, že sa to v tej forme prejavuje. Keby to nič nerobilo, nijako by sme sa o tom nedozvedeli.  Napríklad o tom, že existuje nejaká fyzikálna sila vieme tak, že pôsobí na hmotný objekt. Ako vieme, že existuje nejaký Boh v tej forme, v akej v neho verí miliarda ľudí? Predsa tak, že tá miliarda ľudí sa správa určitým spôsobom, takým, ktorý zodpovedá v rôznej miere miliardou uznávanému spôsobu existncie Boha. Veď ako rozoznáme, či správanie sa ľudí ako nesporne pozorovaný jav je spôsobené pôsobením Boha, alebo má inú príčinu?

Vidno, že tu sa už diskusia o Božej existencii presunula od existencie ako takej, cez formu jeho existencie, ku príčine tejto formy existencie. Lenže o príčinách existencie čohokoľvek sa môžeme iba dohadovať, môžeme v ne iba veriť. Nemôžeme ich dokázať alebo vyvrátiť. Viď opäť príklad fyzikálnej sily, ktorej účinok síce pociťujeme, lenže jej príčinu nikdy nebudeme poznať. Pojem fyzikálnej sila je naša predstava o tom, prečo pociťujeme účinky niečoho. Vďaka Newtonovi dnes veríme v akúsi mystickú silu, ale pred Newtonom mal Descartes úplne inú predstavu o svete, kde to čo Newton chápe ako účinok vzdialeného pôsobenia sily on chápal ako tlak čiastočiek hmoty, ktorými bol vyplnený celý priestor. Pre Newtona je priestor vyplnený prázdnom, pre Descarta prázdno nie je možné.  Ak niečo niekde tlačí, tak tento tlak sa prenášal ďalej a ďalej a aspoň podľa mojej mienky je descartovská predstava tlaku čiastočiek na seba ako vysvetlenia účinkov sily intuitívne prijateľnejšia a prirodzenejšia ako nejaká mystická sila ktorá neznámo ako pôsobí cez prázdny priestor, sila ktorej povahu nijako nepoznám, len ju viem zmerať.

Ako viem rozlíšiť, či nejaký dej sa deje bez účasti Boha alebo s jeho účasťou? Napríklad na to aby fungovala newtonovská fyzika, ktorá stojí na predstave vzdialeného pôsobenia objektov na seba silou, potrebujeme newtonovské 4 zákony. Nestačia iba samotné objekty, ba nestačí ani nepochopiteľná sila, aby dva objekty na seba pôsobili, musí tu byť ešte newtonovský zákon, napríklad gravitačný. Tento zákon je mimostojný obom objektom, stojí nad nimi, nevyplýva z tých objektov, ale núti objekty aby sa určitým spôsobom správali. Zákonu je jedno, či na seba pôsobí Zem a Mesiac, Jano a Fero, či chladnička a krokodýl. Zákon vždy pôsobí rovnakou formou, rovnakým spôsobom. Ako viem, či práve tento newtonovský zákon nie je prejavom Boha, Božskou príčinou? Napokon pre samotného Newtona existencia fyzikálnych zákonov bola nesporným dôkazom existencie Boha.

Ak niekto tvrdí, že cez neho Boh prehovoril, že počuje v sebe jeho hlas, tak samozrejme môžem s pomocou funkčnej magnetickej rezonancie mozgu ukázať, že tie „hlasy“ sa mu tvoria v tých oblastiach mozgu, kde sa mu tvoria bežné kognitívne rozhodovacie a pamäťové funkcie a súčasne, že má vrodenú poruchu mozgu, ktorá prenáša vzruchy v mozgu do sluchových centier. Hľa: tu máš vedecké vysvetlenie toho, že počuješ Boží hlas. Tento jav je súčasťou viacerých foriem schizofrénie. Príčina je jasná. Skutočne? Predstavme si, že Boh má v úmysle cez toho človeka odovzdať nejaké posolstvo. Ako to má asi spraviť? Jednou z možností je práve využiť vrodený aparát takto postihnutého človeka. Bolo by to vcelku aj úsporné riešenie, či nie? Ako teraz nespochybniteľne rozoznáme príčinu pozorovaného javu?

Ako vidno, na vyjadrenie príčiny existencie čohokoľvek potrebujeme vždy existenciu niečoho iného, čomu by sme opäť mali nájsť jemu vlastnú príčinu existencie atď, čím sa dostávame do nekonečnej reťaze existenčných príčinností. Tvrdenie o Božej existencii je vlastne istým spôsobom tvrdenie o konečnej príčine všetkých príčin. Možno si niekto povie, že prečo by mala byť nejaká konečná príčina? Nech je trebárs nekonečný reťaz príčinností, potom Boha nepotrebujeme. To však tiež také ľahké nebude ako neskôr uvidíme.

Aby som to zhrnul: tvrdenie o neexistencii Boha je nelogické, tvrdenie o konkrétnom spôsobe existencie Boha je prinajmenšom sporné a rozhodnutie o príčine konkrétneho spôsobu existencie Boha nemožné. Tu len pripomínam, že existujú dôkazy existencie Boha dokonca vedecké. Významný je napríklad matematický dôkaz existencie Boha od jedného z najskvelejších logikov a matematikov všetkých čias Kurta Gödela (Gödelov dôkaz Božej existencie „po lopate“ ). Typické pre Dawkinsov a Harrisov je, že Gödelov dôkaz ignorujú, hoci neustále vykrikujú, že vedecky sa existencia Boha dá vyvrátiť. Na mieste je potom otázka: ako je možné, že sa dá vedecky dokázať existencia Boha? Nie je náhodou skutočným zmyslom Gödelovho parádneho dôkazu ukázať nevyslovené a priori, na ktorých stojí celá konštrukcia vedy?

Nový ateizmus teda nemožno stavať na pokusoch o dokazovanie neexistencie Boha, ale skôr na tom, že výklad sveta, stavajúci na jeho existencii nie je jediný možný, že je možný výklad sveta bez Boha, a že medzi týmito výkladmi nie je možné rozhodnúť. Bolo by to krásne, lenže žiaľ (ako neskôr uvidíme) aj takýto postoj je sporný a možno aj neudržateľný.