Existencia Boha
Je skoro neuveriteľné, že sa neustále vracia nezmyselné tvrdenie o neexistencii Boha. Pri tom je to definitívne vyriešená otázka už minimálne 2500 rokov odvtedy, kedy jeden z najdôležitejších filozofov staroveku Parmenides povedal, že nie je múdre si o čomkoľvek myslieť, že to neexistuje. Všetko, čo akýmkoľvek spôsobom jestvuje nevyhnutne existuje. Prinajmenšom ako predstava, ako predmet rozhovoru.
Často keď toto poviem nejakému ateistovi tak sa rozhorčí. V prvom rade preto, že pri svojich tvrdeniach o neexistencii Boha sa opieral o rozum a logiku, a keď mu zrazu niekto logicky ukáže že tvrdenie o neexistencii niečoho je nelogické, tak to berie ako podraz, ako chytráčenie, ako hru so slovíčkami. Lenže fakt je fakt. Boh nesporne existuje, inak by sme nemali o čom diskutovať. O čom sa môžeme prieť nie je existencia Boha, ale spôsob existencie Boha. Je to mém, predstava podobná Snehurke so siedmimi trpaslíkmi, alebo je to bdiace oko nad oltárom, či niečo iné? Lenže aj tu to nie je také jednoduché, ako si kde-kto naivne myslí.
Ako vieme, že niečo existuje v tej-ktorej konkrétnej forme? Tak, že sa to v tej forme prejavuje. Keby to nič nerobilo, nijako by sme sa o tom nedozvedeli. Napríklad o tom, že existuje nejaká fyzikálna sila vieme tak, že pôsobí na hmotný objekt. Ako vieme, že existuje nejaký Boh v tej forme, v akej v neho verí miliarda ľudí? Predsa tak, že tá miliarda ľudí sa správa určitým spôsobom, takým, ktorý zodpovedá v rôznej miere miliardou uznávanému spôsobu existncie Boha. Veď ako rozoznáme, či správanie sa ľudí ako nesporne pozorovaný jav je spôsobené pôsobením Boha, alebo má inú príčinu?
Vidno, že tu sa už diskusia o Božej existencii presunula od existencie ako takej, cez formu jeho existencie, ku príčine tejto formy existencie. Lenže o príčinách existencie čohokoľvek sa môžeme iba dohadovať, môžeme v ne iba veriť. Nemôžeme ich dokázať alebo vyvrátiť. Viď opäť príklad fyzikálnej sily, ktorej účinok síce pociťujeme, lenže jej príčinu nikdy nebudeme poznať. Pojem fyzikálnej sila je naša predstava o tom, prečo pociťujeme účinky niečoho. Vďaka Newtonovi dnes veríme v akúsi mystickú silu, ale pred Newtonom mal Descartes úplne inú predstavu o svete, kde to čo Newton chápe ako účinok vzdialeného pôsobenia sily on chápal ako tlak čiastočiek hmoty, ktorými bol vyplnený celý priestor. Pre Newtona je priestor vyplnený prázdnom, pre Descarta prázdno nie je možné. Ak niečo niekde tlačí, tak tento tlak sa prenášal ďalej a ďalej a aspoň podľa mojej mienky je descartovská predstava tlaku čiastočiek na seba ako vysvetlenia účinkov sily intuitívne prijateľnejšia a prirodzenejšia ako nejaká mystická sila ktorá neznámo ako pôsobí cez prázdny priestor, sila ktorej povahu nijako nepoznám, len ju viem zmerať.
Ako viem rozlíšiť, či nejaký dej sa deje bez účasti Boha alebo s jeho účasťou? Napríklad na to aby fungovala newtonovská fyzika, ktorá stojí na predstave vzdialeného pôsobenia objektov na seba silou, potrebujeme newtonovské 4 zákony. Nestačia iba samotné objekty, ba nestačí ani nepochopiteľná sila, aby dva objekty na seba pôsobili, musí tu byť ešte newtonovský zákon, napríklad gravitačný. Tento zákon je mimostojný obom objektom, stojí nad nimi, nevyplýva z tých objektov, ale núti objekty aby sa určitým spôsobom správali. Zákonu je jedno, či na seba pôsobí Zem a Mesiac, Jano a Fero, či chladnička a krokodýl. Zákon vždy pôsobí rovnakou formou, rovnakým spôsobom. Ako viem, či práve tento newtonovský zákon nie je prejavom Boha, Božskou príčinou? Napokon pre samotného Newtona existencia fyzikálnych zákonov bola nesporným dôkazom existencie Boha.
Ak niekto tvrdí, že cez neho Boh prehovoril, že počuje v sebe jeho hlas, tak samozrejme môžem s pomocou funkčnej magnetickej rezonancie mozgu ukázať, že tie „hlasy“ sa mu tvoria v tých oblastiach mozgu, kde sa mu tvoria bežné kognitívne rozhodovacie a pamäťové funkcie a súčasne, že má vrodenú poruchu mozgu, ktorá prenáša vzruchy v mozgu do sluchových centier. Hľa: tu máš vedecké vysvetlenie toho, že počuješ Boží hlas. Tento jav je súčasťou viacerých foriem schizofrénie. Príčina je jasná. Skutočne? Predstavme si, že Boh má v úmysle cez toho človeka odovzdať nejaké posolstvo. Ako to má asi spraviť? Jednou z možností je práve využiť vrodený aparát takto postihnutého človeka. Bolo by to vcelku aj úsporné riešenie, či nie? Ako teraz nespochybniteľne rozoznáme príčinu pozorovaného javu?
Ako vidno, na vyjadrenie príčiny existencie čohokoľvek potrebujeme vždy existenciu niečoho iného, čomu by sme opäť mali nájsť jemu vlastnú príčinu existencie atď, čím sa dostávame do nekonečnej reťaze existenčných príčinností. Tvrdenie o Božej existencii je vlastne istým spôsobom tvrdenie o konečnej príčine všetkých príčin. Možno si niekto povie, že prečo by mala byť nejaká konečná príčina? Nech je trebárs nekonečný reťaz príčinností, potom Boha nepotrebujeme. To však tiež také ľahké nebude ako neskôr uvidíme.
Aby som to zhrnul: tvrdenie o neexistencii Boha je nelogické, tvrdenie o konkrétnom spôsobe existencie Boha je prinajmenšom sporné a rozhodnutie o príčine konkrétneho spôsobu existencie Boha nemožné. Tu len pripomínam, že existujú dôkazy existencie Boha dokonca vedecké. Významný je napríklad matematický dôkaz existencie Boha od jedného z najskvelejších logikov a matematikov všetkých čias Kurta Gödela (Gödelov dôkaz Božej existencie „po lopate“ ). Typické pre Dawkinsov a Harrisov je, že Gödelov dôkaz ignorujú, hoci neustále vykrikujú, že vedecky sa existencia Boha dá vyvrátiť. Na mieste je potom otázka: ako je možné, že sa dá vedecky dokázať existencia Boha? Nie je náhodou skutočným zmyslom Gödelovho parádneho dôkazu ukázať nevyslovené a priori, na ktorých stojí celá konštrukcia vedy?
Nový ateizmus teda nemožno stavať na pokusoch o dokazovanie neexistencie Boha, ale skôr na tom, že výklad sveta, stavajúci na jeho existencii nie je jediný možný, že je možný výklad sveta bez Boha, a že medzi týmito výkladmi nie je možné rozhodnúť. Bolo by to krásne, lenže žiaľ (ako neskôr uvidíme) aj takýto postoj je sporný a možno aj neudržateľný.
Dawkinsov naivný ateizmus v priamom prenose.
Na nižšie uvedenej video-prednáške R. Dawkins demonštruje jeden z dôsledkov darwinistického modelu evolúcie. Prírodný výber totiž nerieši problémy tak, aby boli „najlepšie“ z pohľadu toho aby bol výsledok konštrukčne dokonalý. To by totiž prírodný výber musel poznať budúcnosť a vedieť kam sa vývoj bude uberať. Existuje veľa dôkazov, že tomu tak nie je, teda, že evolúcia nie je tzv. teleologická, nesmeruje k nejakému vopred danému cieľu.
Jeden z takýchto príkladov R. Dawkins demonštruje na pripojenej prednáške. Všetky stavovce, vrátane nás, máme dva nervy — ľavý a pravý laringálny nerv, ktoré sa odvetvujú z vagusového nervu, ako vidno na obrázku z wikipédie. Ich úlohou je inervovať svaly hrtana. Kým pravý nerv ide hrdlom priamo k hranu, ľavý je zdanlivo absurdne prevlečený cez aortu a potom pokračuje hrdlom hore, ako ostatne vidno na obrázku.
Preto sa aj volá ľavý rekurentný laringálny nerv.
Ako je to možné? Evolučný výklad je, že toto vetvenie nervov vzniklo u našich rybích predkov. Ryby, ako zrejme všetci vedia, nemajú hrdlo. Ľavý nerv smeroval z hlavy okolo aorty k hrudi ryby vcelku logicky okolo aorty.. Lenže, ako vo svojej prednáške názorne Dawkins demonštruje, s vývojom hrdla sa musel ľavý nerv neustále predlžovať, pričom stále obchádzal aortu.
Jedným z komických dôsledkov tejto konštrukcie je, že čím je dlhší krk, tým je dlhší aj ľavý rekurentný laringálny nerv. To si obzvlášť „odskákali“ také organizmy ako žirafy alebo brontosaury, viď tu.
Prírodný výber, keď sa vyvinuli ryby, ešte „nevedel“, že raz bude vyvíjať aj krk, no a gény, ktoré zabezpečujú pri ontogenéze jedinca delenie nervov v tej oblasti optimálne rozdelili vagusový nerv určitým spôsobom. Neskôr, keď sa v dôsledku vývinu začal vydeľovať krk, už bolo neskoro prerobiť konštrukciu a jediné optimálne riešenie bolo: ľavý rekurentný laringálny nerv predlžovať a predlžovať.
To je ovšem vysvetlenie, ktoré vychádza z predstavy darwinistickej evolúcie. Mnohí to víťazoslávne uvádzajú ako dôkaz evolúcie a vyvrátenie kreacionizmu. Veď akýže by to bol Boh konštruktér, keby tak hlúpo urobil krk žirafy? Ešte aj malý chlapec, keby niečo podobno skúšal urobiť z Lega, tak by nebol taký hlúpy, aby míňal legové kocky na predlhý nerv. Vidíme jasný dôkaz slepej neinteligentnej práce evolúcie!
Alebo je to inak?
Ako vždy, aj táto argumentácia robí jednu základnú epistemologickú chybu: zamieňa si fakt s jeho interpretáciou a následne interpretáciu vydáva za fakt. Faktom je, že ľavý rekurentný laringálny nerv obchádza aortu a až potom vystupuje krkom k hrtanu. Interpretáciou javu je, že je to v dôsledku slepého konania prírodného výberu, ktorý si nedokáže dopredu plánovať svoje konštrukcie. Tvrdenie, že táto interpretácia je dôkazom evolúcie je vydávanie interpretácie za fakt.
Možno si položiť otázku: čo je nesprávne na tom, že nejaká interpretácia je považovaná za fakt? V prvom rade to, že kým tvar a poloha ľavého rekurentného laringálneho nervu je očividný fakt, ktorý si môžeme priamo (empiricky) kedykoľvek overiť, tvrdenie, že je to dôsledkom postupných krokov prírodného výberu je iba rozumovým vysvetlením toho tvaru a polohy. A to si nemáme ako overiť hmatom, čuchom, zrakom, skrátka nijako. Je to vždy iba elegantné a krásne rozumné vysvetlenie.
A rozumových vysvetlení môže byť viacero. Napríklad teologické. Boh-Stvoriteľ vec narafičil tak, aby bol náš rozum v pokušení pochybovať o tom, že naozaj stvoril život. Veď kedy inokedy sa má skutočná oddaná a slepá viera prejaviť ako v slobodnom rozhodnutí, či verím, alebo nie? Ak by bola u rýb konštrukcia tela iná a následne u plazov s krkom zasa iná, teda, že oba laryngálne nervy by boli u rýb a u neskorších stavovcov inak konštruované, tak práve rozum by hovoril: jasný dôkaz konštruktérskej múdrosti Boha. Lenže potom netreba veriť. A netreba mať slobodnú vôľu, pretože všetko je jasne dokázateľné. Boh však z nejakých jemu známych dôvodov zinscenoval svet, kde človeku dal slobocnú vôľu aby mohol veriť. Prečo? Nuž na to sa treba spýtať niekoho iného, nie mňa. Ja mám radšej evolucionistickú interpretáciu.
Vidíme, že niet nijakého problému predložiť rozumnú, kreacionistickú interpretáciu toho istého faktu, ktorý súčasne môžeme interpretovať evolucionisticky. Ak teda R. Dawkins tvrdí, že konštrukcia ľavého rekurentného laryngálneho nervu je jasným dôkazom toho, že život bol tvorený darwinistickou evolúciou, že práve nesprávna konštrukcia je dôkazom toho, že to netvoril Stvoriteľ, tak zjavne nevie čo činí.
V prvom rade vydáva interpretáciu za fakt. Tým sa vlastne dopúšťa dôkazu kruhom, pretože skrátene hovrí toto: pretože sa organizmy darwinisticky vyvíjajú vidíme, že dopredu nemôže žiadna konštrukcia predvídať vývoj, tak vidíme nesprávne konštrukcie, teda vidíme dôkaz evolúcie. Ešte kratšie: pretože je evolúcia, tak je evolúcia. Nesporne nádherný príklad náboženskej dogmy.
Ďalšia chyba jeho argumentácie je v tom, že v pozadí nevypovedane „vieme“ čo je rozumná konštrukcia, čo je rozumné. Dawkins „vie“, že keby Stvoriteľ konštruoval žirafu, tak by predsa bol rozumný ako Dawkins a nespravil by tú hlúposť s ľavým rekurentným laryngálnym nervom. Dawkins teda bezpečne vie, že Boh sa musí riadiť Dawkinsovým rozumom. Dawkins je teda rovný Bohu a už sa môžeme tešiť ako rovnako ako Boh stvorí celý nesmierny Vesmír.
Keby takto argumentoval nejaký školák, tak ho možno pochválime za snahu používať rozum. Ale ak takto argumentuje oxforddský profesor, tak sa podľa mojej mienky sám seba usvedčuje z trestuhodnej naivity.