Anima et Machina

Hoci je súčasťou priemernej mysle postosvieteneckého obdobia názor, že veda vyvracia existenciu Boha, pri bližšom skúmaní zistíme, že sa bez absolútneho, vševedúceho a všemocného Boha nezaobíde, naopak, vo všetkom sa naň spolieha. Niet sa čomu čudovať, pretože veda sa tvorila ako súčasť kresťanského kultúrneho ekosystému, mohla sa z neho iba vyvinúť, nemohla vzniknúť z ničoho.

V tejto stati sa pokúsime pozrieť na tri prejavy všadeprítomnosti Boha, ako prejavy jedného z atribútov jeho monoteistickej absolútnosti. Ide o prejavy všadeprítomnosti, bez ktorých by žiadna veda nemohla tvoriť svoje teórie.

Všadeprítomnosť kauzálna.

Vezmime si ľubovoľný prírodný zákon, napríklad Newtonov gravitačný zákon.

Telesá na seba podľa tohoto zákona pôsobia silou úmernou súčinu hmotností a gravitačnej konštanty, neúmerne štvorcu vzdialenosti medzi nimi. Posunutie telesa o nejakú vzdialenosť teda spôsobí, že sila bude slabšia, priblíženie opak, sila sa zväčší. Zvýšenie hmotnosti telies spôsobí zväčšenie pôsobenia síl, zmenšenie hmotností spôsobí opak. Vidíme tu teda príčinne-následnú, kauzálnu, súvislosť sformulovanú ako zákon.

Zákon je chápaný ako univerzálny, teda všadeprítomný. Vôbec z neho táto univerzálnosť nevyplýva, je predpokladom jeho platnsti. Všetci predpokladáme, že tento zákon rovnako platí tu, v Austrálii, na Mesiaci, v inej galaxii, skrátka všade. Je všadeprítomný a úplne nezávislý na objektoch, na ktoré sa uplatňuje. Platí rovnako pre jablko, či planéty. Je teda absolútny, božský, ako ho napokon chápal aj samotný Newton.

Univerzálna kauzálnosť tohoto zákona nám umožňuje vysvetľovať javy, ktorých svedkami sme nikdy neboli, a predvídať udalosti, ktoré ešte len nastanú. Spoliehame sa teda na všadeprítomnú kauzálnosť, ktorá je síce podložená empirickou skúsenosťou, ale ako každá empirická skúsenosť, tak aj táto stojí na viere v univerzálnu platnosť našej neuniverzálnej skúsenosti.

Aby bolo niečo univerzálne platné, tak musíme predpokladať nejakú univerzalitu, ktorá uskutočňuje všade a vo všetkých prípadoch kauzálnosť v danej veci. V takom prípade sa však nezaobídeme bez predpokladu nejakého absolútneho Boha, ktorý ju zabezpečuje a uskutočňuje. Musíme si teda vybrať: buď predpokladáme univerzálnu kauzalitu vedeckého zákona, a vtedy musíme predpokladať absolútneho Boha, ktorý ju všadeprítomne uskutočňuje. Alebo musíme predpokladať, že vedecký zákon neplatí vždy a všade, a vtedy môžeme dúfať, že platnosti zákonov sa tvoria z vedeckých entít, sú na nich závislé, sú teda subjektívne. Vtedy sa nemôžeme spoliehať na subjekto-objektový model sveta, súčasne však nemusíme predpokladať Boha.

Všadeprítomnosť kauzálnej nekauzálnosti

Empirická skúsenosť vedy nám ovšem hovorí, že sa nemôžeme spoliehať iba na kauzálne závislosti.

Napríklad, ak by platili iba kauzálne súvislosti typu Newton gravitačný zákon, tak by po Big Bangu Vesmír iba rovnomerne chladol, všade by sa postupne objavili rovnomerne rozmiestnené častice, či atómy, lenže nevznikli by ich zhluky, z nich plynové mračná, z tých hviezdy a galaxie. Aby to všetko vzniklo, potrebujeme nejakú kauzalitu, ktorá spôsobila lokálne nerovnomernosti, a až za tohoto predpokladu sa môže spustiť celý ten kozmologický cirkus, o ktorom tak presvedčivo vie v televízii rozprávať pán Jiří Grygar. Musíme teda mať nejaký atribút nášho sveta, ktorý dokáže narušovať púhu kauzálnosť. Kozmológovia predpokladajú, že v prvých mikrosekundách po Big Bangu neštrukturovanú homogénnosť žiarenia narúšal náhodný vznik virtuálnych častíc, ktoré okamžite po svojom vzniku zanikli, spôsobili však primárne nehomogenity. Inak povedané: do čírej a jasnej kauzality univerzálne platných zákonov nekauzálne (v zmysle kauzality tých zákonov) niečo zasahuje. Náhoda. Vďaka týmto náhodám máme naštartovanú prvotnú štruktúru nášho vesmíru. Niečo ako biblické počiatočné Slovo, ktoré dodnes vidíme na oblohe v podobe relikného žiarenia:

Podobne aj biológii, v Darwinovej evolučnej teórii, predpokladáme, že za vznik variánt potomkov môže náhoda. Celý darwinistický mechanizmus je pekne univerzálne kauzálny, len za odlišnosť potomkov môže náhoda, niečo, čo do darwinistickej kauzality zasahuje „zvonka“. A až potom pekne zákonite vyberie prírodný výber tie najoptimálnejšie varianty.

Tak ako sme boli nútení predpokladať pri univerzálnej platnosti prírodných zákonov všadeprítomnoť Boha, ktorý ju jediný môže zabezpečiť, tak aj pri zdanlivo nekauzálnych udalostiach, ktoré veda potrebuje pre svoje vysvetlenia, sa nezaobídeme bez niečoho univerzálneho, niečoho, čo je mimo kauzalitu definovaných zákonitostí. Niečoho nad a mimo rámca vysvetlenia kauzality. Je jedno, či to nazveme náhodou, zázrakom, či všadeprítomnou zámernosťou Boha. Podstata ostáva božsky absolútna, všadeprítomná nášmu svetu nadradená.

Všadeprítomnosť rozumu

Aby bol možný ľubovoľný súd o svete, tak musíme mať vieru v nástroj, ktorým tieto súdy vytvárame. Všetko, čo bolo vo vede povedané, dokázané, či vyvrátené, všetko, čím veda spája a rozdeľuje empirické skúsenosti do teórií o svete, je postavené na viere v rozumne usporiadaný svet. Veda sa stala akousi výkladnou skriňou tejto viery.

V čom však sú základné články tejto viery? Do obdobia osvietenstva, bolo nespochybniteľným predpokladom sveta, že ho stvoril Boh a že ho stvoril tak, aby ho bytosť, stvorená na jeho obraz, mohla poznávať a posudzovať. To značí, že unverzálnosť rozumnosť usporiadania sveta pochádzala, ako ostatne všetko, od Boha, bola od neho úplne závislá. Veď Boh mohol rovnako svet stvoriť neusporiadaný, taký, kde by nič neplatilo iba to, že nič neplatí. A možno ani to, pretože aj to je forma platnosti. Nebolo by možno ho rozumne posudzovať. Spoliehanie sa na rozumnosť Boha stála a stojí za každým zovšeobecňovaním nejakej empirickej skúsenosti.

Osvietenstvo prinieslo názor, že rozum je vlastnosť človeka, vlastnosť, ktorou je možné posudzovať všetko, prírodu, spoločnosť, dokonca aj samotného Boha. Osvietenstvo, teda povýšilo Rozum nad všetko, aj nad absolútnosť Boha. Súčasne prinieslo presvedčenie, že svet je rozumne usporiadaný, inak by predsa rozum nebolo ako rozumne zdôvodniť.

Nelichotivým rysom tohoto antropocentricky lichotivého modelu však je, že rozumom nemožno žiadnym spôsobom vysvetliť rozumnosť sveta. Môžeme si napríklad povedať: pretože svet môžeme posudzovať rozumom, tak je rozumný. Ovšem každá logická konštrukcia typu ak-tak, predpokladá, že ak táto konštrukcia platí, tak môžeme vytvárať konštrukcie ak-tak. Čo je rovnaké tvrdenie, ako keby sme povedali: svet je rozumný, pretože je rozumný. Je to teda tautológia, ktorá nemá rozumnú výpoveď. Rovnako môžeme však tvrdiť aj opak a v skutočnosti hocičo. To už nám až tak rozumné nepripadá. Teda aj každý logický súd, ako jeden z prepokladov rozumnosti výpovede, predpokladá, že svet je rozumne usporiadaný, ale nemá to ako logicky dokázať.

V takom prípade ovšem prestáva byť platná univerzálna viera v schopnosť rozumu posudzovať svet, nieto ešte v jeho schopnosť vyslovovať súdy o absolútnom Bohu. Nemá z čoho rozumnosť sveta odvodzovať, pretože k tomu potrebuje niečo, z čoho až rozumnosť možno odvodiť.

Na záver treba zdôrazniť, že ateizmus, ak má dostať svojej predstave sveta bez absolútneho monoteistického Boha, nemôže sa odvolávať na vedu, ktorá je celá koncipovaná na základoch božských atribútov. Svoju kritiku predstavy monoteistického absolútneho Boha musí skúsiť začať kritikou toho, čo tvorí jeho božskosť. Táto kritika sa musí obrátiť aj proti základným článkom viery, na ktorých je súčasná veda postavená. Boha sa nezbavíme tak, že zosmiešňujeme jeho antropomorfný model bytosti s bradou a svätožiarou. Skutočného ateistu by predstava Boha mala vyrušovať oveľa menej, ako tzv. racionálne výklady vedy, ktoré s detskou naivitou predpokladajú všadeprítomnosť a všemocnosť svet formujúceho rozumu, ktorý je schopný absolútne formulovať kauzalitu.