Anima et Machina

Základným a priori súčasného monoteizmu je absolútnosť Boha. Boh je ničím neobmedzený. Časom, priestorom, logikou, rozumom, skrátka ničím. Dokonca prísne vzaté ani tým ničím.

Akékoľvek obsiahnutie tejto absolútnosti nami, v každom ohľade obmedzenými bytosťami, je nemožné. Tam, kde pre Boha platí môžem neobmedzene, tam pre nás platí môžem odtiaľ-potiaľ, prípadne nemôžem vôbec. Niet divu, že prijatie takéhoto a priori vedie k neuchopiteľným paradoxom, k otázkam, na ktoré niet odpovedí. Preto je tak kľúčová viera.

Videli sme, že ateisti dokázali dôjsť len potiaľ, že sú proti Bohu ako naivnej predstave dedinskej babky. Inak ho však prebrali aj so všetkými jeho základnými atribútmi, hlavne koncepciou absolútnosti. Všadeprítomnosť, všemocnosť, vševedúcosť a nezávislosť od sveta (objektívnosť) prírodných zákonov mali nahradiť Boha s rovnakými atribútmi. Takýto Boh síce nemá fúzy a bradu láskavého deduška a nie je preto smiešny, ostáva však principiálne rovnaký.

Skutočne dôsledný ateizmus by mal čo najdôslednejšie vylúčiť a priori absolútnosti. Namiesto predstavy sveta, ktorý je zložený z objektov, ktoré sú ovládané silami od samotných objektov nezávislými, vnímať svet ako jednotu tvorenú a vytváranú samotnými objektami. Takýto svet si svoje zákonitosti sám tvorí interakciami všetkých objektov. nie sú mu vnútné zvonka. Zákonitosti takéhoto sveta nie sú všemocné, nie sú všadeprítomné a vševedúce, sú podriadené danej a okamžitej konfigurácii objektov sveta.

Neviem, či je možné dať takúto predstavu do súladu s obrovským nánosom poznatkov, ktoré väčšinou boli stavané na predpoklade absolútnosti. Newtonovský pohľad na svet, ktorý ešte stále vládne vo vede, na absolútnosti stojí. Súčasná kozmológia stojí na predstave vzniku nášho Vesmíru Veľkým treskom, v ktorom okamžite platili fyzikálne zákony tak, ako platia dnes. Len vďaka tejto viere, dokážeme vypočítavať, čo sa vlastne dialo v prvej nanosekunde, prvej sekunde a ďalej s naším Vesmírom a čo sa stane o miliardu rokov. Skrátka Božie zákony, tak ako to predpokladal Newton, platili od stvorenia sveta (a možno pred tým) a budú paltiť večne.

Petr Vopěnka v knihe „Úhelný kámen evropské vzdělanosti a moci“ presvedčivo popisuje ako newtonovský pohľad na svet postupne ovládol celú vedu. Pokiaľ išlo o málo komplexné systémy, akými fyzikou popisované sústavy sú, tak to išlo pomerne dobre, ako vidno z následného triumfálneho rozvoja aplikovanej fyziky — techniky. Pokiaľ však sa rovnaký postup snažila uplatniť veda na komplexné systémy, ako je život, správanie, kultúra, spoločnosť, atď., začal newtonovský pohľad na svet systematicky zlyhávať.

Prečo tomu tak je výborne popisuje na živých systémoch Anton Markoš v knihe „Tajemství hladiny“, prípadne prof. Zdeněk Neubauer vo svojich knihách a prednáškach. Newtonovský pohľad na svet je geometrický a bezčasový. Objekty newtonovského sveta sú pasívne, nijako navzájom zo seba nevyplývajú, nemajú minulosť. Sú to len objekty, ktoré majú geometrický rozmer, geometrickú polohu, rýchlosť a hmotnosť. Na tieto objekty sú absolútne uplatňované fyzikálne (božské) zákony, plnia vôľu všemohúceho Boha, vôľu ktorú vnímame ako prírodné zákony. Božia zámernosť v podobe prírodných zákonov je tu všetkým, je jedinou zámernosťou popisu fyzikálneho sveta.

Živé systémy však takto popísať nejde. Organizmus nie je dôsledok pôsobenia fyzikálnych síl. Organizmus je v prvom rade organizovanosť fyzikálnych síl, hmotností ale hlavne tvarov molekul. Dve molekuly DNA môžu mať doslova rovnakú hmotnosť, ale obsahujú úplne inú informáciu a kódujú tvorbu iných organizmov. Bunka nie je váčok molekúl, na ktoré možno uplatniť metódy štatistickej fyziky, podľa ktorej sú v kvapaline všetky molekuly z roviny popisu nerozlíšiteľné. Každá jedna molekula v bunke má svoju funkciu, svoj jasný pôvod a nezameniteľné pôsobenie. Dá sa povedať, že má svoju zámernosť, intencionalitu. Každá molekula „vie čo chce“, nie je iba slepou hračkou objektívne pôsobiacich zákonov.

Rovnako môžeme intenciomalitu prisúdiť bunkám, organizmom, druhom organizmov, ba dokonca ekosystémom organizmov. Všade dokážeme rozoznať zákonitosti, ktoré takto organizovaným štruktúram nie sú vnútené zvonka, vznikajú ako výslednica zámerností jednotlivých častí systému. Napríklad vzťah predátora a koristi nevznikol Big Bangom Vesmíru, ale vyvinul sa postupne s vývojom komplexnosti živých štruktúr na Zemi.

No a tu ja vidím možnosť pre vytvorenie ateistického modelu sveta, kde by sa dalo dôsledne vylúčiť hlavné a priori Boha, teda absolútnosť. Tam kde niet univerzálne platných zákonitostí, ale zákonitosti vznikajú ako výslednica lokálnych usporiadaní jednotlivých objektov, tam sa priestor pre absolútno významne zmenšuje, prípadne ruší úplne.