Mémbionty sú nútené pispôsobiť sa metabolickej štruktúre substrátu, na ktorú sa replikujú. Tá sa vyvinula preto, aby umožnila organizmu čo najefektívnejšiu orientáciu a konanie v prostredí, do ktorého sa narodí, nie na to aby slúžila mémbiontom. Mémbionty však vzájomne súťažia o mozgy, čo vedie k evolúcii účelnosti ich znakov. Preto súťažia aj v schopnosti využiť štruktúru substrátu pre mémbiotické intencionálne ciele.

Plenárne mémbionty

Substrát mozgu vďaka veľmi bohatému konektómu umožňuje vytvoriť pakticky ľubovoľné metabolické prepojenia medzi mémbiontami. To na jednej strane sťažuje udržanie klauzury, na strane druhej však môžu mémbionty veľmi pružne reagovať na zmeny v prostredí zmenami svojej štruktúry, svojej organizovanosti.

Keď sa prvýkrát replikuje mémbiont do nového substrátu, tak jeho výsledná štruktúra závisí od vrodených metabolických funkcií substrátu a tiež od vplyvu už existujúcich mémbiontov. Pre ne je to príležitosť získať ďalšie symbiotické spojenie, a teda ďalšiu potenciálnu príležitosť na vlastnú replikáciu. Tie mémbionty, ktoré najbližšie zodpovedajú metabolickej štruktúre replikovaného mémbionta sa stanú jeho symbiotickou súčasťou.

Pevnosť týchto symbiotických väzieb závisí od zložitosti mémbionta a od zložitosti morfu, z ktorého sa mémbiont replikuje. Prakticky každý nový mémbiont sa v mozgu zreplikuje do neistého prostredia a v závislosti od opakovania replikácie z morfu sa ustáli v konkrétnej forme. Kedže aj morfy môžu existovať vo variabilite, nový mémbiont môže pri expresii rôznych morfov nadobúdať odlišné formy. Pri tom vytvára rôzne symbiózy. Napríklad mémbiont názoru na niečo, alebo mémbiont spomienky na nejakú udalosť, sa môžu meniť v závislosti od podnetov z prostredia.

Každý nový mémbiont má preto slabú klauzuru. To má niekoľko dôsledkov:

• Pri replikácii mémbionta do iného mozgu spravidla býva iná entosystémová situácia ako pri replikácii pri

Habitované mémbionty

Vo vysoko symbiotickom prostredí bohatého konektómu substrátu je pre mémbionty pomerne náročné udržať si vnútornú stabilitu. Jednou z možných ciest je proces habitácie opakovaných činností v mozgu. Čím častejšie mozog opakuje rovnaký sled aktivít, tým viac sa stáva tento proces rutinný a nevedomý. Nazýva sa to habitácia [1]. Keď sa učíme napríklad slová, opakovaním sa habitujú a my sa už potom nesústredíme na to, či ich správne vyslovujeme. Podobne pracovné postupy, interpretácie hudobných diel, recitácie básní, riadenie auta, rituály, atď.

Pre mémbionta prináša habitácia výhody:

• Zvýšená klauzura. Habitáciou sa posilňujú vlastné funčné metabolické zmeny a utlmujú vplyvy od ostattných mémbiontov.
• Vysoká replikačná presnosť. Na replikovaní sa podieľajú všetky zúčastnené metabolické siete a symbiotické mémbionty vždy rovnako.

Nevýhodou je kvôli opakovaniu replikácie jej dlhšia doba. Habitáciou sa zásadne mení charakter symbiózy medzi symbioticky spojenými mémbiontami z mutuálnej symbiózy na endosymbiózu. Napríklad považujme nejakú klavírnu skladbu (KS) za mémbionta. KSa je zložená zo sledu nôt, čo sú samostatné mémbionty.

Vidno tu odlišné intencionálne ciele sapienta a mémbiontov.

Mémbiont, ktorý dokáže usmerniť pozornosť na opakované replikovanie a následnu habitáciu má vyhrané. Za tým účelom musí mať schopnosť cyklicky budiť motiváciu sapienta. Jedným zo zdrojov motivácie je status najmä v motivovaní kultúrnych interakcií.

1. Graybiel, A. M. (2008). Habits, rituals, and the evaluative brain. Annual Review of Neuroscience, 31, 359–387.