Anima et Machina

Ak prijmeme predpoklad živej formy bytostí, ktoré osídlili náš mozog, veľmi pochopiteľná ja vedecky evidovaná skutočnosť našej domestikácie. Domestikácia je špecifická forma symbiózy dvoch organizmov, kde znaky jedného z organizmov (domestikant) sú pod selekčným tlakom organizmu druhého (domestikátor). Na to aby bolo možné niekoho domestikovať, musíme predpoklaať u domestikátora vlastnú intencionalitu, ktorou vytvára selekčný tlak na genotyp alebo fenotyp domestikanta, tlak, ktorého dôsledkom sú typické znaky domestikantov, ktoré vykazujeme aj my.

V biológii sa popisuje viac typov symbióz, kde kritériom rozlíšenia je užitočnosť symbiotického vzťahu pre jednu alebo obe strany vzťahu. Je to sporný prístup k otázke tohoto mimoriadne zaujímavého biologického javu. My sa skúsime pozrieť na symbiózy z iného pohľadu, a to otázky evolučnej stabilty symbiotického vzťahu. Mutuálny, komensálny či paraitický typ symbiózy sú evolučne stabilné typy symbióz. Po počiatočnej evolúcii sa ustálili v optimálnej podobe. Napríklad parazit sa vyvinul tak, ab nezničil hostiteľa a hostiteľ tak aby zdroje na odhaľovanie a likvidáciu parazita nepohltiili zdroje na vlastné prežitie a rozmnoženie.

V prírode však poznáme aj taký typ symbiózy, ktorý sa neustále vyvíja — endosymbióza. Najznámejší príklad endosymbiózy máme v každej bunke nášho tela, je to symbióza eukaryotickej bunky s mitochondriami, ktoré tvoria jej organely [1]. Mitochondrie majú síce vlastnú DNA, ale len menej ako 30 génov, ktoré jej umožňujú udržiavať molekulový aparát potrebný pre hostiteľskú bunku. Počas evolúcie tejto symbiózy postupne prišli o väčšinu svojich génov, pretože ich nepotrebovali. Hostiteľská bunka ich udržuje pri živote a podľa vlastných potrieb ich rozmnožuje, či likviduje. V endosymbióze je vždy hostiteľ prostredím pre svojho vnútorného symbionta, preto pôsobí selekčný tlak evolúcie na redukovanie schopností vnútorného symbionta, preto hovoríme o symbiogenéze. U niektorých druhov eukaryotických buniek napok mitochondrie úplne zanikli a ich genetická výbava prešla do DNA hostiteľa.

Domestikácia je veľmi podobná endosymbióze. Hostiteľ prakticky odreže svojho domestikanta od jeho prirodzeného prostredia a nahradzuje ho umelým, takým aké vyhovuje jemu. Kravy do kravínov, ovce na salaše, psov a mačky do bytov, atď. Musí sa domestikantom postarať o ich potravu, rozmnoženie, mláďatá, bezpečie, fyziologické procesy, skrátka o všetko. Už zakladateľ modernej biológie Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon si v 18. st. všimol, že človek nesie znaky domestikácie a prakticky niet na svete ľudí, ktorí by žili mimo kultúrne prostredie. Počnúc jazykom, mýtami, náboženstvami, ideológiami, technológiami obstarávania životných potrieb, cez sociálne normy, zvyky, inštitúcie, je človek neustále obklopený iným, ako čisto prírodným prostredím, na ktoré sa pôvodne vyvinul. Od narodenia po smrť ho toto prostredie sformuje, využíva pre svoje prežitie a napokon vypľuje ako už nepoužiteľného.

Kým prejdem k rozboru dôsledkov našej domestikácie mémbiontami, a s tým súvisiacimi zákonitosťami, uvediem príklad sapienta, ktorého našli málo domestikovaného kultúrou vo veku šiestich rokov. Je to prípad Oxany Malayi, o ktorú sa alkoholickí rodičia prestali starať asi od veku troch rokov. Vyrastala medzi psami, ktorí jej pravdepodobne pomohli prežiť. Je to jediný reálne zdokumentovaný prípad dieťaťa odchovaného zvieratami. Oxana, keď ju v šiestich rokoch našli sociálni praovníci, nehovorila, ale brechala a aj inak sa správala ako pes. V kritickom období života nebola domestikovaná kultúrou, čo sa v konečnom výsledku odrazilo na jej mentálnych schopnostiach. Znížené mentálne schopnosti sa spomínajú aj v historických, avšak ťažko verifikovateľných,  prípadoch. Oxana však už bola domestikovaná jazykom, pretože ju začali zanedbávať až asi v troch rokoch, takže sa nedá hovoriť o tom, že by bola nedomestikovaná. Navyše bola mimo kultúrny vplyv len asi tri roky.