Anima et Machina

Hlavným zámerom práce [1] je podľa autorov:

Navrhujeme sociosexuálnu hypotézu evolúcie SSSA, ktorá skúma možné adaptívne sociálne funkcie príťažlivosti a správania zameraného na rovnaké pohlavie.

Aby sa nejaké znaky v organizme vyselektovali ako adaptívne, musí na ne byť pozitívny selekčný tlak, ktorý ich zvýhodňuje:

… spájame evolúciu ľudskej SSSA so súborom znakov, ktoré sa vyvinuli ako dôsledok selekcie na ľahkú sociálnu integráciu (prosociálne správanie), toleranciu v rámci skupiny a sociálnu príslušnosť. Tento proces bol opísaný ako evolučný proces ľudskej autodomestikácie.

Autori vidia podporu pre svoju hypotézu v tzv. teórii autodomestikácie. Kedže sa otázkou domestikácie človeka zaoberám viac rokov, zaujímalo ma, odkiaľ berú argumenty pre svoju hypotézu. Tvrdia, že:

Sociálne evolučné procesy boli hlavnou hnacou silou súčasného ľudského poznania a správania, najmä selekcia na zvýšenie tolerancie v rámci skupiny a zníženie agresivity v rámci skupiny.

Možno to tak naozaj bolo, ibaže by to chcelo doložiť nejakými štúdiami. Na podporu svojho tvrdenia uvádzajú dve štúdie. V prvej [2] sa vôbec nezaoberajú našou evolúciou, ale skúmajú dlhodobý individuálny vývoj sledovaných jedincov v oblasti prosociálneho vývoja. V druhej [3] sa zaoberajú hypotézou, ako vzájomne na seba pôsobil vývoj sociality a kognitivity vo vzájomnom posilňovaní. Ani v tejto štúdii nenájdeme také silné tvrdenie o hlavnej hnacej sile vývoja nášho správania a poznania, ale o jednej z možných vývojových síl. Autori [1] často vynikajú až poetickými interpretáciami zdrojov a celkove mám dojem, že si z nich neprečítali poriadne ani zhrnutie (abstract).

Vráťme sa k hypotéze autodomestikácie, o ktorú sa autori [1] opierajú vo svojej argumentácii. Podľa [4] človek vykazuje tzv domestikačný syndróm, teda rovnaké znaky ako majú ním domestikované zvieratá. Domestikačný syndóm autori pripisujú selekčnému tlaku na prosocialitu, na také správanie, ktoré zvyšuje kooperatívnosť medzi členmi tlupy. To autori potrebujú k tomu, aby aj SSSA mohli zaradiť medzi prosociálne aktivity a tým odôvodnili pozitívny selekčný tlak aj na takéto správanie.

Problém však je, že je ťažké si predstaviť selekčný tlak na toľko znakov, ktoré zahŕňame pod jeden spoločný pojem prosociality. Oveľa pravdepodobnejšie vyzerá možnosť, že negatívnou selekciou na nejaký znak sa súčasne zmení správanie organizmu vo viacerých znakoch súčasne. No a to sa zrejme deje, ako preukázal svojimi experimentami s domestikáciou polárnej líšky D. K. Belyaev [5]. Pri jeho pokusoch sa selektovali z vrhov jedinci s najnižšou mierou agresie, ktorí boli pripustení ďalej do párenia. Po niekoľkých generáciách začali byť nielen menej agresívni (prosociálni), ale vykazovali celú škálu znakov domestikačného syndrómu, na ktoré experimentátori selekčný tlak nevykonávali.

Tu vidím slabé miesta argumentácie v prospech pozitívnej selekcie SSSA a v vlastne celej práce [1]. Selekčný tlak na pre druh neprirodzene nízku mieru agresivity zákonite „rozhasí“ normalitu jedincov a posunie ju do krajných polôh gaussovkej krivky. Napríklad jedinec má typický znak domestikačného syndrómu — juvenilný vzhľad a správanie — aj v dospelosti. V prostredí domestikácie sa stáva závislý od domestikátora, ktorý sa oň musí starať ako o mláďa. To by sa z pohľadu druhu mohlo označiť ako nevýhodný znak. Rovnako napríklad juvenilné hry, ktoré majú charakter SSSA, pretrvajú do dospelosti a to zideologizovaní autori označia ako pozitívny znak, ktorý je prosociálny, pretože im to vyhovuje.

Ďalej je samotný koncept autodomestikácie nanajvýš sporný. Nesporná a pozorovaná je domestikácia, kde domestikátor vytvára selekčný tlak na domestikanta na znaky, ktoré sú výhodné pre domestikátora. Domestikátor sa stáva prostredím domestikanta, pričom ho výrazne zbavil selekčného tlaku pôvodného prírodného prostredia. Autodomestikácia predpokladá, že tento proces si spraví druh sám sebe. Z nejakých hmlistých príčin začnú jedinci vzájomne potláčať agresivitu, následne sa vytvoria znaky domestikačného syndrómu, za čím nasleduje pozitívny selekčný tlak na znaky prosociality, napríklad aj na SSSA.

Otázka selekčného tlaku na potlačenie agresivity, ktorý by uprednostnil jedinca tak aby mal viac potomkov ako jeho agresívnejší sused ostáva nevyjasnená. Iba tak by sme totiž mohli hovoriť o seba-domestikácii druhu. V pohlavnom výbere uspievajú buď agresívnejší samci, či samice, alebo (ako u šimpanzov) samci, ktorí dokážu organizovať agresívne koalície voči iným samcom.

Máme vôbec nejakú evidenciu selekčného tlaku na potlačenie agresie v prírode? Vlajkovou loďou zastáncov autodomestikácie sú bonobovia, spolu so šimpanzmi nám najbližší opičí príbuzní. Skutočne, bonobovia vykazujú veľmi zvláštne prejavy správania, vrátane sexuálneho. Napríklad riešia konflikty vzájomnou masturbáciou, čím sa upokoja (toto majú priaznivci SSSA obzvlášť radi). Podľa pozorovaní je medzi samcami menej násilia a neboli pozorované prípady zabitia a násilia k samiciam [4]. Bonobovia navyše vykazujú viacero znakov domestikačného syndrómu, napríklad juvenilnejší vzhľad ako majú šimpanzy.

Problém s bonobami však je, že aj keď vidíme zvláštnu podobu ich správania, v skutočnosti púodľa viacerých pozorovaní sú dokonca v niektorých aspektoch správania agresívnejší ako šimpanzy. Citujem z abstraktu práce [6]:

Ako sa očakávalo, vzhľadom na to, že samice bežne prevyšujú samcov, zistili sme, že u bonobov je miera agresie samci-samice nižšia a miera agresie medzi samice-samce vyššia ako u šimpanzov. Prekvapivo sme zistili vyššiu mieru agresie samci-samci u bonobov ako u šimpanzov, aj keď sme analýzy obmedzili na kontaktnú agresiu. U oboch druhov dosiahli agresívnejšie samce vyšší úspech pri párení. Hoci naše zistenia naznačujú, že frekvencia agresie medzi samcami nie je paralelná s druhovými rozdielmi v jej intenzite, podporujú názor, že na rozdiel od šimpanzích samcov, ktorých reprodukčný úspech závisí od silných koalícií, samci bonobov majú viac individualistické reprodukčné stratégie

Takéto zistenie by som ja ako argument pre pozitívnu selekciu prosociality ako ju chápu v prácach [1, 4] nevidel. Skôr naopak. Ak kvôli vysokej samčej agresivite u šimpanzov sú šimpanzí samci schopní uzatvárať koalície, tak práve vysoká miera agresivity vyvoláva selekčný tlak na samčiu vyššiu schopnosť sociality. Bonobovia ostávajú evolučne pozadu v socialite. V štúdii [7] o tom aké je to prinajmenšom sporné hľadať vlastnosti človeka v našich opičích príbuzných sa tiež hovorí o agresivite bonobov:

Keď sa stretnú dve skupiny bonobov, často dochádza k agresii, pričom samce zvyšujú mieru agresie (Cheng et al. 2021). Na lokalite bonobov v Lomaku 35 % medziskupinových interakcií zahŕňalo fyzickú agresiu (Hohmann a Fruth 2002). Hoci v rezervácii Kokolopori Bonobo boli viackrát pozorované tolerantné medziskupinové interakcie, jedinci sa väčšinou socializovali s členmi vlastnej skupiny, nie s členmi cudzej skupiny, a 15 % stretnutí vyústilo do fyzických zranení (Cheng et al. 2022). V terénnej lokalite LuiKotale je tento model podobný: Počas trojmesačného obdobia intenzívneho výskumu došlo k 19 medziskupinovým stretnutiam medzi rôznymi skupinami bonobov, ale autori poznamenávajú, že medziskupinové stretnutia „boli viac agresívne ako tolerantné“ (Moscovice et al. 2022). Pri 47 % medziskupinových stretnutí došlo k „veľkoškálovým koaličným agresívnym udalostiam“, ktoré často viedli k zraneniam. „Počas jedného incidentu sa niekoľko samíc WBp [názov komunity] zameralo na samicu inej komunity May, a opakovane ju udreli a pohrýzli, keď sa snažila chrániť svoje malé dieťa“ (Moscovice et al. 2022).

Vysvetlenie odlišného správania bonobov a šimpanzov podľa tejto štúdie ostáva nejasné. Rozhodne však by som si ho netrúfal pripísať pozitívnemu selekčnému tlaku na „prosocialitu“, nech už to značí čokoľvek. Už vôbec by som na bonoboch nedemonštroval príklad autodomestikácie.

Vráťme sa k samotnému konceptu autodomestikácie. Vznikol už v 18. st. kedy si veľký prírodovedec Georges-Louis de Buffon všimol spoločných znakov domestikovaných zvierat a človeka a vyslovil názor, že aj človek je domestikovaný. Na rozdiel od iných domestikovaných zvierat, človek nemá nejakú divokú formu. Napríklad pes má vlka, koza divú kozu, atď. Vysvetlil si to tak, že niet človeka, ktorý by nežil v prostredí kultúry. Bol jeden z prvých, ktorí mal evolučný pohľad na živú prírodu a chápal, že znaky orgnizmov sú výsledkom pôsobenia prostredia. Ak človek pôsobí na zvieratá tak, že formuje ich znaky, na človeka takto pôsobí prostredie kultúry. Samozrejme antropocentrický názor človeka na seba ako na niečo výnimočné dáva logický záver. Kultúra je produktom človeka, a teda človek je jediné zviera, ktoré zdomestikovalo samé seba. Myšlienku autodomestikácie zopakoval o sto rokov aj Darwin a ujala sa najmä v nemeckej antropológii 30. rokov minulého storočia [8]. Znovu ožila v antropológii na konci tisícročia s obnoveným záujmom o náš domestikačný syndróm [9].

Chyba krásy však je v tom, že pojem domestikácie sa rozvíjal v prostredí antropológie. Ak sa na to isté pozrieme z pohľadu biológie, tak je zrejmé, že proces domestikácie je symbiotický proces, kde obaja symbionti vzájomne na seba pôsobia selekčným tlakom. Aspoň tak to zrejme bolo pred tisícročiami so psom a sapientom [10]. Jedinci domestikovaného druhu, ktorí boli menej agresívni, sa motali okolo ľuských sídiel a tí si možno spočiatku brali ich mláďatá na zábavu, neskôr na nejaký účel. Krížili ich medzi sebou a posilňovali takto domestikačný syndróm. Je očividné že selekcia bola na deviantných jedincov, pretože tí zrejme mali vo svojom prirodzenom prostredí kvôli nižšej schopnosti agresie selekčnú nevýhodu. V domestikácii preto nemôžeme hovoriť o selekčnom tlaku na prosocialitu, ale na nižšiu mieru agresie. To, čo autori [1] chápu ako prosocialita, je len kolaterálny efekt deviantnosti domestikovaných jedincov, ktorí zrazu môžu napriek svojej deviantnosti prežiť v prostredí, ktoré pre nich vytvorí domestikátor.

Jadrom symbiotického procesu domestikácie je intencionalita zúčastnených. Intencionálny záujem domestikátora o nejakú vlastnosť domestikanta je selektorom prírodného výberu. Domestikácia je v tomto špecifická forma symbiózy, pretože je v selekčnom tlaku asymetrická. Človek dokázal vyvíjať selekčný tlak na vlka, naopak to nešlo, aj keď nesporne nejaký selekčný tlak pôsobil. Vlk má zrejme takú genotypovú a fenotypovú plasticitu, ktorá v kontakte s človekom umožnila jeho domestikáciu. 

Pre nás však je dôležité si uvedomiť, že aby tento symbiotický proces prebehol, tak je závislý od intencionálneho záujmu jedného zo zúčastnených. Preto je koncepcia autodomestikácie v jadre prinajmenšom sporná a podľa mňa vylúčiteľná. Je totiž ťažké si predstaviť aký intencionálny záujem by mali jedinci jedného druho voči sebe na znížení vzájomnej agresivity. Navyše keď  vnútrodruhová agresia je výsledkom pochopiteľných evolučných tlakov najmä v pohlavnom výbere. Prečo by sa zrazu tento tlak mal stratiť? Domestikácia môže prebehnúť len medzidruhovo, nie v rámci druhu, pretože symbióza je možná iba medzi druhmi.

Autori [1] si zjavne neuvedomujú biologickú logiku domestikácie. Len im vyhovuje k tomu, aby zdôvodnili selekčný tlak na prosocialitu SSSA a v rámci toho aj HS. Dokonca jeden z autorov, Hare, v [4] pokojne zamení pojem domestikácie za autodomestikáciu aj v prípade domestikácie vlka. Podľa neho sa vlk sám domestikoval tak, že menej agresívni jedinci sa priblížili k ľuďom a tí ich adoptovali. Sami na seba vyvinuli selekčný tlak na prosocialitu a človek je v tom úplne pasívny. Homosexualita je jednoducho tým, za čo bola vždy považovaná: za sexuálnu deviácia, za patologické správanie, ktoré môže byť vedľajším dôsledkom domestikácie nášho druhu.

Ako ďalej uvidíme, na takto mylne chápanej domestikácii by malo byť založené evolučné zdôvodnenie homosexuality a homosexuálneho správania. Pri tom by sa aj SSSA aj HS dali vysvetliť ako dôsledok straty prirodzeného prostredia, nahradeného prostredím domestikátora. Domestikanti vykazujú rad patologických foriem správania (vrátane sexuálneho), ako svojimi pozorovaniami laboratórnych myší a potkanov popísal E. O. Price [11]. To dáva zmysel, na rozdiel od urputnej snahy hľadať nejaký komplikovaný evolučný mechanizmus pozitívnej selekcie, len aby sa dokaázala prirodzenosť neprirodzeného.

Otvorená ostáva otázka, že ak sa človek nedomestikoval sám, ako to, že javí znaky domestikačného syndrómu? Odpoveď na ňu však presahuje zámer tejto práce. Podrobne sa jej venujem na tomto webe v knihe Principia memologiae.

1. Barron, A. B., & Hare, B. (2020). Prosociality and a Sociosexual Hypothesis for the Evolution of Same-Sex Attraction in Humans. Frontiers in Psychology, 10, 484290.
2. Eisenberg, N., Lennon, R., & Roth, K. (1983). Prosocial development: A longitudinal study. Developmental Psychology, 19(6), 846–855.
3. dos Santos, M., & West, S. A. (2018). The coevolution of cooperation and cognition in humans. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 285(1879), 20180723.
4. Hare, B. (2017). Survival of the Friendliest: Homo sapiens Evolved via Selection for Prosociality. Annual Review of Psychology, 68(Volume 68, 2017), 155–186.
5. Belyaev, D. K., Plyusnina, I. Z., & Trut, L. N. (1985). Domestication in the silver fox (Vulpes fulvus Desm): Changes in physiological boundaries of the sensitive period of primary socialization. Applied Animal Behaviour Science, 13(4), 359–370.
6. Mouginot, M., Wilson, M. L., Desai, N., & Surbeck, M. (2024). Differences in expression of male aggression between wild bonobos and chimpanzees. Current Biology, 34(8), 1780-1785.e4.
7. Glowacki, L. (2024). The controversial origins of war and peace: apes, foragers, and human evolution. Evolution and Human Behavior, 45(6), 106618.
8. Stella, M. (2006). Teorie autodomestikace v německé antropologii a biologii do roku 1945. Kontext, důsledky, zastánci.
9. Leach, H. M. (2003). Human Domestication Reconsidered. Current Anthropology, 44(3), 349–368.
10. Komárek, S. (2012). Ochlupení bližní: Zvířata v kulturních kontextech. Academia.
11. Price, E. O. (2003). Animal domestication and behaviour. CABI Publishing.