Anima et Machina

Obráncovia LGBTI ideológie sa samozrejme v módnom trende opierajú o vedu ako o slovo Božie. Zdá sa mi, že ak cbce niekto dostať grant na vedecký výskum v psychológii, sociológii, či antropológii, tak má väčšiu šancu ak ho orientuje na témy, ktoré majú dokazovať prirodzenosť a normalitu sexuálnych deviácií, či problémov s vnímaním vlastnej identity.

Predtým, ako sa budem venovať ich argumentom, považujem za dôležité vysvetliť epistemologický rámec týchto vedeckých výskumov. Keď v 13. storočí františkánsky mních Roger Bacon formuloval presvedčenie, že Boha nemáme spoznávať v našich hlavách popletených predstavami, ale v jeho diele, v Prírode, vznikol jeden z pilierov modernej vedy — empirizmus. Nešpekulujeme prečo je niečo v prírode tak, či onak, ale dôkladne sformulujeme otázku (napríklad vo forme experimentu) a z odpovedí, ktoré nám príroda dá sa snažíme pochopiť podstatu javu, na ktorý sa pýtame.

Ako sa pýtaš, tak sa dozvieš

Je preto dôležité ako otázku položíme. Otázke je neoddeliteľnou súčasťou odpovede, ktorú nám príroda, či Božie dielo, dá. Do akej miery je otázka súčasťou odpovede veľmi závisí od zložitosti javu, ktorý skúmame a od toho, ako je oddelený ten čo sa pýta od javu, ktorému kladie otázku. Potom je niečo iné pýtať sa ako sa správa hmnotný bod v gravitačnom poli a niečo iné pýtať sa dotazníkom na sexuálne preferencie. Otázky na javy pôsobiace vo veľmi zložitých sieťových vzťahoch sú nevyhnutne redukcionistické, neschpopné zakomponovať celú nesmiernu zložitosť vzťahov, ktoré súčasne na jav pôsobia. 

Navyše kladenie otázok v sociálnom prostredí súčasne to prostredie mení  Podobne aj vo fyzike: čím viac sa experiment blíži ku kvantovým hodnotám, tým viac je otázka súčasťou odpovede. Predstava subjektu skúmajúceho objekty sveta mimo neho je principiálne nesprávna. Ako uvidíme v ďalších kapitolách, súčasný intenzívny záujem o sexuálne plemená [1] v Západnej civilizácii pôsobí cez aktivizmus rôznych skupín spätne na mentálny vývoj nových generácií a nevyhnutne mení výsledky javu, ktorý veda skúma. Otázka je tu výrazne formatívnou súčasťou odpovede.

Aby sme si rozumeli. Pýtať sa treba, veda je tu od toho. Treba si však vždy zachovať veľkú opatrnosť pri interpretovaní výsledkov výskumu ako definitívnej pravdy o svete, a to sa žiaľ v týchto otázkach veľmi často zanedbáva. Formulovanie otázky najmä v humanitných vedách je veľmi často zaťažené nejakým základným hodnotovým pohľadom vedca. Preto si pri čítaní rôznych článkov (aj odborných) na tému identity treba dať vždy tú prácu pokúsiť sa preformulovať otázku inak, z iného základného hodnotového postoja, a následne výsledky výskumu reinterpretovať. Ak to ide, tak máme dôvod k silnej nedôvere.

Veda neodhaľuje pravdu o svete

Súčasťou západného základného mentálneho nastavenia je predstava, že veda vie dokázať čo je pravda a čo nie. Vety ako „vedci dokázali…“ alebo „verím vede…“ sú úplne bežnou súčasťou argumentačného repertoáru v spoločenských diskusiách. Za tým je skrytý implicitný predpoklad, že ak niečo veda dokáže, tak je to hotová a večná pravda a každý názor, ktorý sa neopiera o vedu je vopred odsúdený k tomu byť omylom.

Český filozof Ivan Havel tento náboženský prístup k vede nazýva scientizmom (Vesmír, O scientizmu, Vesmír 76, 1997). Jeho základné axiómy odhalil v tejto štruktúre:

1. veda odhaľuje pravdu,
2. pravda je jediná,
3. veda jediná odhaľuje pravdu,
4. pravda je to, čo odhaľuje veda.

Ide samozrejme o sebapotvrdenie v dôkaze kruhom, niečo tak typické pre všetky náboženstvá. Aby sme vedeli povedať definitívne pravdy o svete, musel by byť svet súčasťou nás, nie my súčasťou sveta. Ak by sme ho celý obsiahli v sebe, tak by sme poznali všetky súvislosti, poznali by sme celú pravdu. S pravdou je to tak, buď je úplná, alebo nie je. Nie sme absolútne bytosti, máme preto iba možnosti, pravdepodobnosti, že svet je taký, či onaký.

Význam vedy je v jej metóde, ktorou dokáže kolektívnym úsilím vedcov eliminovať chyby vo vytváraní nášho obrazu sveta. Podstatou tejto metódy je principiálna nedôvera vo výsledky nášho poznania. Každé vedecké poznanie platí iba do tej chvíle, kým nie je vyvrátené. To značí, že mu treba nedôverovať, inak by platilo večne a malo by charakter náboženskej dogmy. Treba ho neustále spochybňovať, hľadať spôsobo akým ho vyvrátiť.

Interpretácia a jej kontext

Jedným z dôsledkov veľkej zložitosti živých systémov je, že právd o nich môže byť veľa, stačí zmeniť uhol pohľadu na ten istý vedecký výskum. 

Existuje napríklad výskum, podľa ktorého ak majú matky viac synov, tak tí poslední majú vyššiu pravdepodobnosť, že budú homosexuálni. Nevieme celkom dobre prečo, ale najčastejšie sa spomína možnosť, že imunitný systém matky sa naučí útočiť po prvom synovi na vyvíjajúcisa plod s chromozómom Y. To hypoteticky posilňuje úlohu chromozómu X a chlapec sa vyvíja viac žensky. To slúži ako argument LGBTI+ aktivistom pre tvrdenie, že homosexualita mužov je prirodzená, normálna, veď inak by tomu prírodný výber zabránil. Formulujú hypotézy na čo je to nášmu druhu užitočné, ak časť mužskej populácie nemá potomkov ale zato môže prispievať k prežitiu potomkov súrodencov atď. Ako uvidíme v ďalšej časti tohoto cyklu. dá sa rovnako postaviť presne opačná hypotéza, a aj iné.

Ako je to možné? Ak môžeme vykladať tie isté poznatky vzájomne sa vylučujúcimi interpretáciami, je vôbec možné rozlíšiť, ktorá z nich je reálnejšia a ktorá menej? Pre formulovanie hypotéz či teórií sme si postupne osvojili niekoľko princípov, ktoré sa zdajú racionálne a sú všeobecne uznávané. Napríklad Occamova britva, ktorú možno parafrázovať do modernej podoby: z dvoch teórií je tá lepšia, ktorá vychádza z menej predpokladov. Alebo princíp falzifikácie, ktorý od tvorcu vedeckej teórie požaduje, aby ju formuloval tak, aby sa dala falzifikovať objavením nových dôkazov. Oba princípy sú často stúpencami identitárskych teórií ignorované. 

Tu sa však zameriam na jeden podľa mojej mienky dôležitý princíp, a ten by sa dal formulovať: svoje tvrdenie, hypotézu, teóriu vždy udrž v celkovom kontexte dosiahnutého poznania. Máme tu napríklad vyššie spomínané tvrdenie o matkách, majúcich viac synov. Súčane však nemožno nevidieť, že v agránych spoločnostiach (kde sú viacerí synovia pravidlom a nie výnimkou) podiel homosexuálov nepresahuje mieru v iných kultúrach. Niečo tu potom nesedí, a ak niečo nesedí, treba byť veľmi opatrný s akoukoľvek interpretáciou spomínaného výskumu.

Obecne sa dá povedať, že čím širší je kontext poznania, o ktorý sa nejaký výskum opiera, tým sú jeho výsledky dôveryhodnejšie. Princíp falzifikácie nám naopak umožňuje menej dôverovať výskumom, ktoré sú v rozpore s inými výskumami. Obávam sa, že veľká časť identitárskych výskumov má len jeden kontext: dokázať fluidnosť našej prirodzenosti aby mohli platiť o predstavy o slobodnej voľbe toho kto som. Nech to stojí hoc aj celé dosiahnuté poznanie ľudstva.

1. Pojmy sexuálne a identitárske plemená vysvetlím v samostatnej časti, kde sa opriem o teóriu domestikácie sapienta kultúrou.