Anima et Machina

Prakticky od vzniku modernej biológie v 18. storočí sa v kolísavej intenzite vynára v biológii otázka podobnosti sapienta s ním domestikovanými druhmi organizmov, najmä cicavcov. Fenotypová podobnosť je taká zarážajúca, že je veľmi ťažké argumentovať proti predstave sapienta ako jediného  domestikovaného druhu opice. 

Pokiaľ túto predstavu akceptujeme, vynára sa celý rad otázok, najmä otázky ako k domestikácii došlo a prečo. V doterajších teóriách sa predpokladá, že sapienta domestikoval človek, teda, že sa domestikoval sám — tzv. teória autodomestikácie. Implicitným predpokladom teórie autodomestikácie je vyčlenenosť sapienta z prírodných zákonitostí. Predsa Človek domestikoval psa, sviňu, či sliepku. Niet známeho organizmu, ktorý by robil to isté sapientovi — len Človek. Ten sa však rozhodne nedomestikoval zámerne, ale iba ako vedľajší efekt iných svojich prejavov. Nepoznáme iné vedľajšie životné prajavy sapientov iba jeho kultúru. Pokiaľ chápeme kultúru antropocentricky, ako produkt vedomej, zámernej činnosti Človeka, dostávame sa do situácie, kedy predpokladáme, že Človek vedomou činnosťou domestikuje sám seba, čo určite znie prinajmenšom trocha nepresvedčivo.

Pokiaľ však domestikáciu chápeme ako vedľajší efekt vedomých činností jednotlivých sapientov, ako ich nevedomú výslednicu, dostávame sa do do situácie, ktorá je v rozpore s predstavou autodomestikácie. Ak domestikačný tlak vytvára niečo, systém, výslednica, tak už vôbec nemožno hovoriť o nadradenosti a nezávislosti na prírodných procesoch, ale na ich závislosti. V takom prípade však je domestikátorom ten systém s jeho vlastnými potrebami a zákonitosťami, teda s jemu vlastnou intencionalitou. Som toho názoru, že teória mémov je jediná schopná túto intencionalitu popísať, a tým prispieť k pochopeniu autodomestikácie.

V ďalších kapitolách sa pokúsim aspoň zhruba popísať otázky spojené s domestikáciou obecne a s domestikáciou sapienta špeciálne z pohľadu teórie mémov.