Domestikácia

Pojem domestikácie je prakticky nemožné jednoznačne vymedziť. Je šváb, mucha domová, myš domová či potkan domestikovaný organizmus? A ak nie, čím sa líši trebárs od včely medonosnej, alebo laboratórnej myši, či laboratórneho potkana? Alebo skúsme z inej strany. Je austrálsky zdivený pes Dingo nedomestikovaný, keď stále vykazuje znaky domáceho psa? Sú mačky a psy, ktoré sa potulujú v okolí sapientích sídiel a živia sa ich odpadkami nedomestikované? V čom sú iné ako tatranské medvede, navyknuté vykrádať kontajnery?

Aké kritérium si pre domestikovanosť vybrať? Všetci, čo sa hlbšie zaoberajú domestikáciou ako biologickým procesom veľmi skoro narazia na nepríjemný problém antropocentrizácie a antropomorfizácie kritérií domestikácie. Dlho sa napríklad chápalo, že domestikované organizmy boli domestikované Človekom pre jeho potreby, teda ako vedomý a uvedomelý akt, s cieľom získať hospodársky úžitok.

Ibaže bližší pohľad na vec  ukazuje obtiaže tejto koncepcie. Mnohé o tom hovorí a píše prof. Stanislav Komárek, napríklad v [1]. Niektoré druhy organizmov sa k našim predkom dostali akosi sami od seba. Príkladom môže byť mačka domáca, ktorá sa objavila pri sapientovi od okamihu uskladňovania obilia spolu s myšami v sýpkach. Takýmto organizmom hovoríme sinantropické, teda žijúce v blízkosti sapienta. Sem patrí aj spomínaný šváb, či mucha domová a keby sa veci ponechal voľný priebeh, zrejme by sa sinantropom stal aj tatranský medveď. Od sinantropizácie k ešte bližšiemu súžitiu a nahradeniu prírodného výberu hospodárskou selekciou výhodných jedincov je predstaviteľný malý krok. Nie vždy si to však vieme predstaviť. Napríklad ako Komárek v [1] uvádza:

Domestikace velkých zvířat typu koně, či velbloudi velice připomíná problémy se začátkem metalurgie. Ono se to tak vykládá, jak nějací ti neolitici, či chalkolitici, či co to bylo si jednoho dne obložili ohniště řekněme chasiteritem a vytavili si ten cín. No skuste si to někdy udělat, co se vytaví. Nápad skoušet něco, co by k metalurgii mohlo vést, je neobyčejně odlehlý od všeho, co běžně lidé podnikají a zůstává to mystériem sui generis. Právě tak třeba domestikace koní. Vždycky jsou pro toto zajímavé takové ty neodomestikační pokusy, třeba s koňmi Przewalského, kdy firma Hagenbeck pomocí bratrů Asamovových asi v roce 1910 nechávala toto atraktivní a nové zvíře chytat a dopravovat do Evropy. Jak se to dělalo… Inu to divoké stádo se jaksi obeznalo, kde je, potom se v stepi umístnili skupiny doma osedlaných domácích koní v takovém hodně velikém kruhu a začala štvanice. Ti divocí koně se hnali po obvodu té velekružnice. Pronásledovatelé si vždycky přesedali na nové čerstvé koně, a tak po čtyřech hodinách začala najmladší, několidenní hříbata umdlévat. Bylo možno pak zastřelit vedoucího hřebce a ta hříbata pochytat, načež se podložila domácím klisnám, vzhledem k tomu, že jsa krmena mlékem koz nebo ovcí pocházela na těžké průjmy
Toto samozřejmě nechává vzejít otázku: jakým spůsebem se opěšalí obyvatelé střední Ázie prvních koní zmocnili a jakým spôsobem začali ten chov? Je to samozřejmě tak trochu jako když baron Prášil v té své povídce sebe sama vytahuje za vlasy z bažiny… I kůň se zlomenou nohou je nález špatný, vzhledem k tomu, že ty zlomeniny dlouhých kostí jim srůstají neobyčejně těžko, prakticky vůbec. Nález čerstvě nalezeného hříběte, od něhož odženeme klisnu, zase dává obtíž, jakýmže mlékem ho vlastně vychovat.

Podobne s nadsázkou Marco Stella v [2] ironizuje predstavu cielenej domestikácie:

…za tím stojí představa člověka jako pána tvorstva, toho prvního supergeniálního zemědělce, kterej příde a teďka si řekne: tak copak to tady roste? Výborně, tak z týhle hnusný, hořký a jedovatý věci já udělám salát a támhle z tý vobludy, která mě včera pokopala a pokousala udělám velblouda…

Taktiež je napríklad veľmi obtiažne si predstaviť ako mohol niekto v tejto rastline vidieť budúcu kapustu, kareláb, karfiól, brokolicu, horčicu, či kvaku. Šľachtiteľstvo, ako ho dnes poznáme, teda kríženie a selekcia želaných typov, je známe až od 19. storočia. Do tej doby zrejme domestikátor uprednostňoval z prirodzene produkovanej diverzity jedincov tie typy, ktoré mu vyhovovali a tie ostatné ignoroval alebo likvidoval [1].

Podobných príkladov je v uvedeých zdrojoch viacej. Predstava uvedomelej selekcie ako domestikačného aktu je skrátka ťažko udržateľná. Zdá sa, že oveľa udržatelnejšia je predstava postupného zbližovania dvoch organizmov: domestikátora a domestikanta, teda postupná sinantropizácia domestikovaného druhu.

Z mnohých štúdií (napr. [3]) ďalej vyplýva, že domestikácia rozhodne nie je doménou sapienta. Aj u mravcov prebieha domestikácia niektorých iných druhov organizmov a zrejme podobným spôsobom, podľa autorov na základe podobnosti domestikovaného organizmu s juvenilnou formou domestikátora. Naši predkovia zrejme uprednostňovali z variability domestikovaných jedincov tie, ktoré viac pripomínali mláďa sapienta. Podobne aj mravce si z rôznych foriem hmyzu vybrali očividne tú, ktorá dotykovo a feromonálne viac pripomína larvy mravcov.

Na domestikáciu sa môžeme pozerať aj otázkou, kto vlastne má z domestikácie prospech? Antropocentricky sa obvykle predpokladá, že samozrejme domestikátor. Pravdou však je, že každý domestikovaný druh sa oproti svojej divej forme rozšíril do nebývalých počtov a teritórií. Často vytlačil z ich prirodzených biotopov pôvodné divé formy. Iste, odmenou za toto rozšírenie je individuálny osud v prospech domestikátora, čím sa to však vymyká z iných ekologických vzťahov v prírode, kde každý niečo obetuje v prospech iného a sám ťaží z obetí iných? Počíta sa reprodukčný úspech. Prospech z domestikácie je určite obojstranný. Bez hospodárskych plodín a zvierat by sotva bol možný taký reprodukčný úspech druhu Homo sapiens a bez Homo sapiens by nebol možný enormný reprodukčný úspech domestikantov.

Zhrňme si dosial preukázané:

• Domestikácia neprebehla ako uvedomelý plánovaný akt.
• Domestikácia nie je výlučnou doménou druhu Homo sapiens.
• Domestikácia je obojstranne prospešný stav pre domestikovaného a aj pre domestikujúceho.
  
• Domestikácia prebehla v mnohých prípadoch pravdepodobne formou sinantropizácie, nie je preto možné stanoviť, kto koho domestikoval
  

Z pohľadu biológa je domestikácia teoretický problém. Vidno to naapríklad v rôznych definíciách domestikácie u rôznych autorov. Povedzme taká ešte čiastočne antropocentrická definícia autority na správanie domestikovaných zvierat Pricea [4] , kde domestikácia:

… je proces, v ktorom sa populácia zvierat adaptuje na človeka a na podmienky prostredia, v ktorom je zajatá, genetickými zmenami pretrvávajúcimi generácie…

Táto definícia zjavne nezahŕňa súžitie mravcov s ich domestikantmi a sapient tu hrá ešte stále určitú centrálnu úlohu. Komárek v [1] definuje veľmi opatrne domestikáciu ako:

… mutuální proces interakce dvou živých organizmů…

V podstate každá symbióza sa dá definovať takto a skutočne — v čom je principiálny rozdiel medzi spolužitím sasanky s krabom a sapienta s prasaťom? V oboch prípadoch sa to bez mutuálnych zmien u oboch symbiontov nezaobíde, či už sú to zmeny genetické, alebo zmeny v spôsobe života kultúrne.

Niekde medzi týmito dvoma definíciami je svojou podstatou definícia Kleisnera a Stellu [3]:

Domestikácia je evolučný proces genetických a ontogenetických adaptácií organizmov na podmienky kultúry. Súčasne domestikované zvieratá tvarujú, udržiavajú a rozširujú kultúrne prostredie.

Ak pominieme, že sa zo všetkých foriem domestikácie touto definíciou diskvalifikujú rastliny, autori chápu ako selektor prírodného výberu v procese domestikácie kultúru, hoci ju nikde bližšie nešpecifikujú. Vec však je tak očividná, že je pre všetkých, čo sa domestikáciou zaoberajú implicitná, aj keď nevysvetlená. Pokiaľ však chápeme kultúru ako ekosystém mémov, zákonitosti tvoriace selektory prírodného výberu v procesoch domestikácie treba hľadať práve v ekologických zákonitostiach mémov.

---

Literatúra a odkazy:

1. Komárek, S. (2009). Vepři, naši bratři — domestikace jako fenomén. Audioprednáška http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009
2. Stella, M., & Havlíček, J. (2009). Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti. Audioprednáška http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009
3. Kleisner, K., & Stella, M. (2009). Monsters we met , monsters we made : On the parallel emergence of phenotypic similarity under domestication, 37.  http://web.natur.cuni.cz/filosof/images/stories/kleisner/5Kleisner_Stella.pdf
4. Price, E. O. (1999). Behavioral development in animals undergoing domestication. Applied Animal Behaviour Science, 65(3), 245–271. doi:10.1016/S0168-1591(99)00087-8

Fenotyp domestikanta

Domestikované organizmy sa vyznačujú určitými spoločnými znakmi. Dokonca, pokiaľ sa budeme pohybovať vo vývojovej vetve cicavcov, dá sa hovoriť o fenotype domestikanta (napríklad v [1]), teda súbore morfologických a behaviorálnych znakov, ktoré sú spoločné pre domestikované zvieratá. Najprv si uvedieme niektoré z takýchto znakov hlavne z pohľadu domestikácie sapienta.

Morfologické znaky

Veľkosť tela

Oproti divej forme veľká variabilita vo veľkosti tela [1]. V pôvodnom ekosystéme divej formy je veľkosť tela pod silným selekčným tlakom. V domestikovanej forme je pod tlakom domestikátora. Podľa [1] je zaujímavé, že u viacerých druhov veľkých cicavcov je na začiatku domestikácie tlak na menšie veľkosti tela, zrejme z dôvodu ľahšej manipulovateľnosti. V neskoršej fáze býva tlak na veľkosť z dôvodu úžitkovosti.

Alometria

Teda vzájomný pomer rôznych častí tela. Podľa [1] je u domestikantov oproti divým formám častý výskyt obrích, či trpazličích foriem, vzájomný pomer častí je často posunutý do takých disproporcií, ktoré by v prirodzenom prostredí neumožnili prežitie. Kráke nôžky a dlhé telo jazvečíka, či trpazličie formy čivavy rozhodne nie sú vhodné pre prežitie v prírode.

Alometrický rast často zasahuje orgány, mozog a iné časti tela, čo má destabilizačný účinok na fyziológiu a správanie domestikanta (podľa [3]).

Podľa [1] je v procese domestikácie typická vysoká variabilita a fázová zmena veľkosti tela. Počiatok domestikácie obvykle sprevádza zmenšenie veľkosti tela z dôvodu ľahšej manipulovateľnosti s domestikantom. Nskôr naopak nasleduje zväčšenie z dôvodu vyššej úžitkovosti.

Kostra

Modifikácie kostry patria medzi záasadné symptómy domestikácie Často môžeme vidieť zmeny v počte stavcov, najmä chvostových stavcov pričom u niektorých druhov sa mení ich vzájomná poloha. Napríklad chvosty ošípaných, a tiež niektorých psov a mačiek, sa tvarovali do špirály [1]. V tejto súvislosti treba spomenúť slávne Beljajevove líšky, o ktorých ešte bude reč. Beljajev domestikoval sibírsku líšku a u nej sa tiež objavili niektoré formy s krútenými chvostíkmi [3].

Tieto kostrové zmeny sú takmer vždy spojené s úpravami tvaru hrudného koša a skrátením nôh. Všeobecne platí, že kosti domácich foriem sú obvykle širšie v priemere než u volne žijúcich príbuzných. Sú však krehkejšie a oveľa "nedbalejšie" spojené. Opäť sa dá povedať, že tieto zmeny by boli v pôvodnom prostredí prírodným výberom negatívne selektované.

Lebka

Kľúčovým znakom domestikácie cicavcov je skrátenie tvárovej časti lebky, ktorá je výstižne v nemeckej literatúre označované ako „Vermopsung“ (zmopslíkovnie) lebky. Vznikne tak, že sa relatívne zväčší temenná /parietálna) a spodinná (occipitálna) časť lebky. Príkladom nech je porovnanie lebiek vlka a buldoga aloebo svine divej a svine domácej:

vlk	buldok
sviňa divá	sviňa domáca

Zmopslíkovatenie lebky je podľa [1] a [2] kľúčové pre domestikáciu hlavne cicavcov, pretože takýto tvar lebky pripomína mláďacie rysy, čo zrejme útočí na rodičovské vrodené psychické moduly.

Časté bývajú aj zmeny chrupu, napríklad zmenšenie očných zubov u domácej svine.

Mozog

Podľa [1] je zmenšenie mozgu domestikanta oproti divej forme snáď najvýznamnejším a najspoľahlivejším znakom domestikácie. Príklady: pes 30%, sviňa domáca 24%, kôň 19%, ovca 24%… Redukcia mozgu sa pohybuje od 0% — 33% podľa [7] a postihuje najmä senzorické oblasti a cerebrum (telencephalon).

Povrch tela a pigmentácia

Pokrývka a pigmentácia tela býva u divých foriem pod silným tlakom prírodného výberu, pretože často plní ochrannú funkciu ([1], [5], [6]) a sebaprezentačnú funkciu ([1], [4]). U domestikovaných foriem často vidíme úplnú stratu ochrannej funkcie pigmentácie a jej vysokú variabilitu. Napríklad divá sviňa má jeden druh ochranného sfarbenia (čierny), kdežto u domácej svine vidíme širokú škálu farieb od bielej, cez ružovú, nahnedlú az po čiernu. Vyskytujú sa aj rôzne strakaté sfarbenia, s nepravidelným rozložením škvŕn [1].

Oproti divým formám je vysoká variabilita aj v ochlpení ([1], [5], [6]), čo je opäť umožnené tým, že prestáva pôsobiť unifikačný tlak prírodného výberu, vyplývajúci z pre konkrétny druh daného ekosystému. Rozloženie, hustota a tvar jednotlivých chlpov silne variujú [1].

Behaviorálne znaky

Z  filozofického predpokladu nedeliteľnosti duše a tela a z evidencie znakovej polyfunkčnosti mnohých génov organizmov môžeme predpokladať, že domestikácia má vplyv nielen na vzhľad organizmov ale aj na ich správanie.

Nižšia miera agresivity

Dokázal to D. K. Belyaev, keď v 50-tych rokoch 20. storočia začal v Novosibirskom Inštitúte cytológie a genetiky dnes už legendárny experiment s domestikáciou sibírskych líšok [3]. Vychádzal z toho, že prvý krok akejkoľvek domestikácie musí byť selekcia na znášanlivosť domestikanta voči domestikátorovi. Ide teda o selekciu rysov správania, nie fyzických znakov. Nečakaným vedľajším výsledkom chovu boli typické vyššie uvedené domestikačné zmeny morfologické a fyziologické, napr. juvenilné rysy, modré oči, zmeny farby srste, pokrútené chvostíky a podobne.

Divá forma sibírskej striebornej líšky	Domestikované formy sibírskej striebornej líšky

Nižšia miera vnútrodruhovej agresivity je jednýmn z hlavných behaviorálnych znakov domestikantov [6].

Predĺženie neotenického správania.

So sníženou mierou agresivity súvisí zrejme aj neotenické správanie aj v pohlavnej dospelosti. Podľa [6] tlak na nižšiu mieru agresivity v konečnom dôsledku selektuje neotenické správanie, kedže mláďatá sú zákonite menej agresívne.

Ukazuje sa teda, že pravdepodobne fyzická užitkovosť zvierat nebola primárnym selekčným kritériom našich prapredkov, ale že si naprílad brali menej agresívne vlčie mláďatá ako hračku, alebo náhražku za vlastné mláďatá. Ostatne podobne to asi vo viacerých prípadoch robia v opačnom garde aj vlci s našimi mláďatami (tzv. vlčie deti) [2].

Neotenické správanie je spojené s jedným dôležitým rysom správania, a to s ponechaním riešenia rôznych životných situácií na svojich rodičov, na ich starostlivosť. Ilustratívne to preukazujú pokusy Adama Miklosiho z Eötvös Loránd University:

Vidíme dva pokusy v ktorých sa vlk chovaný od narodenia v zajatí správa ďaleko autonómnejšie ako pes, ktorý sa pri rozhodovaní spolieha na svojho pána. V prvom pokuse sa vlk rozhodne podľa vlastného čuchu správne pre potravu ukrytú vo vedierku, kým pes sa spoľahne na gesto svojho pána bez ohľadu na to, čo mu káže čuch. V druhom pokuse po predbežnom tréningu sa vlk snaží vlastnými silami získať potravu z klietky, kým pes to po chvíli vzdá a obráti sa na pána pre pomoc.

Predĺženie neoténie (často až do smrti) je veľmi výhodné pre domestikátora, pretože uľahčuje manipuláciu s domestikantom. Je však súčasne aj veľmi výhodné pre domestikanta, pretože mu to umožňuje vyriešiť životné situácie, na ktoré nie je prírodným výberom dizajnovaný jeho divoký predok, čo mu umožňuje prežiť aj v prostrediach, v ktorých by jeho predok neprežil.

Zvýšená sexuálna apetencia

Podľa [6] majú mnohé domestikované druhy zvýšenú sexuálnua apetenciu. To sa prejavuje často zvýšením počtu páriacich období. Vlk má napríklad jedno páriace obdobie v zime, kdežto pes má dve. Rovnako je tu častá aj nesezónnosť párenia.

Ďalším rysom zvýšenej sexuálnej apetencie je znížená vyberavosť partnera [6], spojená s nižším rozlišovaním partnera vôbec. Niektoré druhy sú schopné sa páriť aj s maketami.

Zvýšená apetencia potravná

Viaceré domestikované druhy majú zmenené stravné správanie ([5], [8]). To sa prejavuje neraz zmenou skladby potravy. Pes, sviňa domáca alebo mačka zožerú širšie spektrum potravín ako ich divokí príbuzní. Taktiež sa domestikácia prejavuje v prehnanej žravosti, čo je napríklad u svine domácej alebo domáceho vtáctva domestikátorovou selekciou podporované. Vyššia žravosť je ovšem pozorovaná aj u iných domestikovaných druhov, kde to nie v záujme domestikátora, napríklad u psa.

Patológia správania

U domestikovaných zvierat badáme rôzne formy patologického správania ([5], [8], [9]). Príkladom môžu byť rôzne duševné poruchy psov, napríklad naháňanie si vlastného chvosta, nečakané a neodôvodnené útoky. Rôzne formy stresového správania vidíme u klietkového chovu hydiny, či prasiat.

Iné zmeny správania

• Znížená lokomotorická aktivita
  
• Zmeny inštinktivních prvkov správania
• Znížená senzorická aktivita (Verarmung der Merkwelt)

Vysvetlenie medzidruhového fenotypu domestikanta

Vysvetlenie zvláštneho javu, pri ktorom sa určitým typom selekčného tlaku vyskytujú u rôznych druhov rovnaké alebo veľmi podobné znaky som nenašiel. Určité indície sa dajú nájsť v [6], kde sa vysvetlenie hľadá v samotných podmienkach domestikácie teda vo forme selekčného tlaku. To však nevysvetľuje fakt, že genotyp rôznych druhov musí byť na také zmeny pripravený, aby ich mohol vyjadriť vo fenotype.

---

Literatúra a odkazy:

1. Kleisner, K., & Stella, M. (2009). Monsters we met, monsters we made : On the parallel emergence of phenotypic similarity under domestication, 37. Journal of Memetics (preklady článkov)http://web.natur.cuni.cz/filosof/images/stories/kleisner/5Kleisner_Stella.pdf
2. Komárek, S. (2012). Ochlupení bližní: Zvířata v kulturních kontextech (p. 262). Axademia.
3. Belyaev, D. (1979). Destabilizing selection as a factor in domestication. Journal of Heredity. http://jhered.oxfordjournals.org/content/70/5/301.short
4. Portmann, A. (1960). Neue Wege der Biologie. München, R. Piper [1960]. 
5. Stella, M. (2006). Marco Stella Teorie autodomestikace v německé antropologii a biologii do roku 1945. Kontext, důsledky, zastánci. 2006. http://www.fhs.cuni.cz/etologie/index.php/en/downloads/doc_details/5-teorie-autodomestikace-v-nemecke-antropologii-a-biologii-do-roku-1945-kontext-dusledky-zastanci
6. Price, E. O. (1999). Behavioral development in animals undergoing domestication. Applied Animal Behaviour Science, 65(3), 245–271. doi:10.1016/S0168-1591(99)00087-8
7. Guay, P.-J., & Iwaniuk, A. N. (2008). Captive Breeding Reduces Brain Volume in Waterfowl (Anseriformes). The Condor, 110(2), 276–284. doi:10.1525/cond.2008.8424
8. Stella, M., & Havlíček, J. (2009). Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti. http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009
9. Moberg, G. (1987). A model for assessing the impact of behavioral stress on domestic animals. Journal of animal science, 1228–1235.
   

Homo sapiens domesticus

Mnohé z morfologických a behaviorálnych znakov fenotypu domestikanta má aj druh, ktorý sám seba nazval Homo sapiens sapiens. Pri posudzovaní morfologických, fyziologických, či behaviorálnych znakov, ktoré by mohli byť vyvolané domestikačným tlakom narážame na niekoľko špecifických ťažkostí:

• Chýba divá forma, ku ktorej by sme mohli náš druh prirovnať podobne ako napríklad psa k vlkovi. Všetci sapienti na svete vykazujú domestikačné znaky. Hoci by sa tento fakt mohol zdať ako diskriminujúci predstavu sapienta ako domestikovaného druhu, množstvo paleontologických nálezov predchodcu nášho druhu, teda Homo erectus, taktiež množstvo nálezov poddruhu Homo sapiens neanderthalensis a v neposlednom rade neolitické nálezy nášho druhu do značnej miery podporujú predstavu domestikácie Homo sapiens sapiens. Súčasne treba povesať, že domestikácia je proces priebežný a nie konečný. Rôzne rozdiely možno teda pozorovať aj voči prírodným národom, kde predpokladám menšiu mieru domestikácie ako ju pozorujem u národov civilizovaných. Takisto možno aj v rámci jednotlivých populácií, či rás pomocou historických a archeologických záznamov pozorovať určitý vývoj (viď odkazy).
  
• Sapient je mimoriadne evolučne úspešný druh. Podobne ako sinice, či baktérie osídlil všetky kontinenty planéty. Z toho vyplýva záver, že treba odlíšiť vplyv na vnútrodruhové zmeny daný tlakom lokálnych prírodných podmienok od tých, ktoré sú vyvolané tlakom domestikácie. Napríklad rasové zmeny sú zrejme do veľkej miery spôsobené štandardným procesom tlaku prírodného výberu na oddelené populácie v iných klimatických a geologických podmienkach.
  
• Problém selekčných potrieb domestikátora. Vzhľadom na to, že na rozdiel od domestikácie organizmov sapientom vieme pomerne dobre identifikovať selekčné potreby domestikátora, u domestikácie samotného sapienta narážame na ťažkosti, vyplývajúce z teoretickej nejednoznačnosti doterajšej predstavy autodomestikácie. Vzhľadom na to, že táto práca považuje za domestikátora darwinistický ekosystém mémov, je táto ťažkosť podľa mojej mienky prekonateľná hľadaním evolučných zákonitostí v mémosfére planéty.
  

V ďalších kapitolách sa pokúsim predložiť hlavné znaky, ktoré môžu byť dôsledkom domestikácie sapienta. Tieto znaky nás oprávňujú chápať náš poddruh druhu Homo sapiens ako poddruh, ktorého výstižný názov by mohol byť Homo sapiens domesticus.

---

Literatúra a odkazy:

1. Stella, M. (2006). Marco Stella Teorie autodomestikace v německé antropologii a biologii do roku 1945. Kontext, důsledky, zastánci. 2006. http://www.fhs.cuni.cz/etologie/index.php/en/downloads/doc_details/5-teorie-autodomestikace-v-nemecke-antropologii-a-biologii-do-roku-1945-kontext-dusledky-zastanci
2. Stella, M., & Havlíček, J. (2009). Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti. http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009

3. Leach, H. M. (2003). Human Domestication Reconsidered. Current Anthropology, 44(3), 349–368. doi:10.1086/368119