Anima et Machina

Je už dlhšie dokázané, že jazykové štruktúry máme vrodené. Štúdia [1] to v prípade slabík, ktoré sú vlastne základné jazykové tehličky, dokazuje. U novorodencov (vzorka priemerne 2,9 dňa stará) sa pri ich počúvaní rôznych slabík merala infračervená mapa ich mozgov. Ako autori uvádzajú, slabika blif je mozgami novorodencov zreteľne rozoznaná ľahšie ako slabika lbif, či bdif (vedel by som si predstaviť vhodnejšie príklady slabík, ale ďalej budem blif používať ako príklad). To značí, že určité slabiky sú pre všetky jazyky vrodené.

Tak toto u šimpanzov nenájdeme, Tí majú svoj jazyk iba v podobe nonverbálnych vrodených štruktúr gest a mimiky. A zrejme tie nepatrné génové rozdiely medzi šimpanzmi a sapientmi, ktoré nejako súvisia so stavbou mozgu, súvisia prevažne so stavbou vrodených jazykových štruktúr. Inak je zaujímavé, že podobné štruktúry boli zistené u vtákov, teda tiež organizmov, ktoré majú akustický jazyk. Zaujímavé by taktiež bolo robiť niečo podobné  kytovcami a delfínmi.

Z pohľadu mémologického sú vrodené slabiky vrodenými mémami. Zrejme sa ich tvar, ich štruktúra, vyselektovala v konkurencii iných možných tvarov ako výhodnejšia. Skutočne blif sa aj mne ľahšie vysloví ako lbif. Zas na druhej strane bdif je v podstate s lbif rovnako náročné. Ale vývoj z nejakých dôvodov uprednostnil blif.

Pre každý mém je vyýhodné s mémom blif vytvoriť mémplex, pretože má väčšiu šancu sa rozšíriť do hláv ako ho vytvoriť s mémom lbif. Tu je vidno elementárnu ukážku tvorby mémosféry, kde určité mémy sú mozgami uprednostnené pred inými. Je to tá najzákladnejšia ekosystémová úroveň. Jazyk je spôsob na šírenie mémov, pretože pomocou jazyka sa už dokážu hromadne rozširovať v populácii sapientov.

Všimnime si podstatnú stránku veci, a to, že mém blif je vrodený. To značí, že jeho replikácia je zabezpečená genticky a jeho výsledná štruktúra je dôsledkom tlaku prírodného výberu na rôzne varianty u našich veľmi vzdialených predkov. Kedže je tento mém vrodený a daný evolúciou génov, je vlastne súčasťou znakov organizmu sapienta, teda súčasťou jeho fenotypu. Rovnako ako tvar hlavy, či počet končatín.

Mozog obsahuje rad vrodených štruktúr pozostávajúcich z α-mémov.

Príkladom takejto štruktúry je napríklad tvar tváre, ktorý máme vrodený a rozoznávajú ho už novorodenci [2]. Ale aj vrodený modul jazyka. Mozog je asociatívny systém, to značí, že novú informáciu skúsi podľa podobnosti jej štruktúry nájsť vo svojich štruktúrach a ak také nájde, vytvorí iba tie nové časti informácie, ktoré ešte v sebe nemá a tie priradí k informáciám stávajúcim. Znázornime si to graficky:

Obr.1: stav v mozgu pred asociáciou mémov	Obr.2: stav v mozgu po asociácii mémov

Aby sa dokázal nejaký n-mémplex usídliť v mozgu, tak si to výrazne zjednoduší ak obsahuje α-mém. Mozog dokázateľne uprednostňuje informácie, ktoré už nejako pozná. Na ich začlenenie potrebuje vynaložiť menej energie ako na úplne nové informácie. To je známe aj z pedagogiky, kde sa hovorí to isté, len inak: učiť treba v známych kontextoch. Na obrázku 1 vidíme nový mémplex, n-mémplex, ako sa snaží vreplikovať do mozgu. Mozog v ňom rozoznal α-mém. Zvyšok mémov n-mémplexu sa musí naučiť, teda musí pre ne vytvoriť neuronálnu štruktúru. Pre α-mém je to ovšem výhodné, pretože už existuje v dvoch kópiách, teda v dvoch kontextoch, v dvoch mémplexoch. Jeho šanca na prežitie stúpla.

Ak je blif vrodený α-mém, tak je pre každý iný mém výhodné s týmto mémom vytvoriť mémplex. Dá sa dobre predstaviť, že v evolučnej minulosti si naši predkovia nejaké slabiky, fonémy odovzdávali ako signály k určitým situáciám. Mozgy, ktoré dokázali takéto fonémy ľahšie tvoriť mali selekčnú výhodu, a preto postupne v populácii prevážili. Vytvorili jazykový f-mémplex, ako nástroj jednoduchej komunikácie.

Od tohoto momentu ovšem vývoj mémlexov, obsahujúcich α-mémy prestáva byť jednoznačne v réžii biologickej evolúcie. Pre mozog je podstatný α-mém, ktorý sa v biologickej evolúcii vyvinul. Ale mémy, ktoré sa s ním spoja už podliehajú evolúcii nebiologickej. Či sa blif spojí so situáciou A, alebo B záleží od okolností, v ktorých sa sapient nachádza. Teda obsah n-mémplexu závisí od ekosystému sociálnych interakcií medzi sapientami. Napríklad α-mém blif v spojení s α-mémom í mohol značiť pôvodne „som spokojný“, ale aj trebárs „som pokojný“ a všeličo podobné. To, aký význam spojenie týchto α-mémov nabralo, závisí od spojení s inými mémami, od sledu udalostí, v ktorých sa to stalo a od radu iných okolností. Typická evolučná situácia. Veľa variánt a z nich selekcia. Výsledok je element kultúry, teda význam. Význam je spojenie α-mémov s mémami, ktoré sa presadili prírodným výberom v prostredí sociálnej interakcie.

Takéto spojenie, teda takýto n-mémplex sa učením prenáša z generácie na generáciu. Pre všetky mémy je výhodné, ak sa im podarí s ním vytvoriť mémplex. A tak v mozgoch vzniká hierarchická štruktúra mémplexov, ktorú vedeckým jazykom popisuje aj [2]. Obsah a štruktúra mémplexov významu má svoj vlastný život. Každý sapient, ktorý sa narodí, nie je determinovaný len vlastnou genetickou evolučnou minulosťou, ale aj prostredím, ktoré si rovnako nevybral. Súčasťou toho prostredia sú ovšem aj kultúrne štruktúry, teda ekosystém mémov. Tie postupne prechádzajú z predkov na potomkov a dotvárajú štruktúru mozgu. Ako ten, ktorý mozog napokon dopadne, závisí od ekosystémových zákonitostí toho prostredia, nie od samotného sapienta. Napokon tak je to aj s jeho génmi. To ako ktorý variant génu dopadne v danom prostredí nezávisí od neho, ale od prostredia.

Vrodené jazykové štruktúry sa takto stávajú základným nástrojom, pomocou ktorého si mémy budujú svoj ekosystém. Pretože každý sapient sa nemôže vyhnúť tomu, aby bol donútený jazyk používať, je súčasne donútený replikovať ekosystém mémov, na vývoj ktorého má rovnako nepatrný vplyv, ako má gén na vývoj biosféry.

1. Gómez, D. M., Berent, I., Benavides-Varela, S., Bion, R. a H., Cattarossi, L., Nespor, M., & Mehler, J. (2014). Language universals at birth. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 111(16), 5837–41. doi:10.1073/pnas.1318261111, http://www.sissa.it/cns/Articles/Gomezetal2014pnas.pdf
2. Zhen, Z., Fang, H., & Liu, J. (2013). The Hierarchical Brain Network for Face Recognition. PLoS ONE, 8(3), e59886. doi:10.1371/journal.pone.0059886