Anima et Machina

Pojem domestikácie je prakticky nemožné jednoznačne vymedziť. Je šváb, mucha domová, myš domová či potkan domestikovaný organizmus? A ak nie, čím sa líši trebárs od včely medonosnej, alebo laboratórnej myši, či laboratórneho potkana? Alebo skúsme z inej strany. Je austrálsky zdivený pes Dingo nedomestikovaný, keď stále vykazuje znaky domáceho psa? Sú mačky a psy, ktoré sa potulujú v okolí sapientích sídiel a živia sa ich odpadkami nedomestikované? V čom sú iné ako tatranské medvede, navyknuté vykrádať kontajnery?

Aké kritérium si pre domestikovanosť vybrať? Všetci, čo sa hlbšie zaoberajú domestikáciou ako biologickým procesom veľmi skoro narazia na nepríjemný problém antropocentrizácie a antropomorfizácie kritérií domestikácie. Dlho sa napríklad chápalo, že domestikované organizmy boli domestikované Človekom pre jeho potreby, teda ako vedomý a uvedomelý akt, s cieľom získať hospodársky úžitok.

Ibaže bližší pohľad na vec  ukazuje obtiaže tejto koncepcie. Mnohé o tom hovorí a píše prof. Stanislav Komárek, napríklad v [1]. Niektoré druhy organizmov sa k našim predkom dostali akosi sami od seba. Príkladom môže byť mačka domáca, ktorá sa objavila pri sapientovi od okamihu uskladňovania obilia spolu s myšami v sýpkach. Takýmto organizmom hovoríme sinantropické, teda žijúce v blízkosti sapienta. Sem patrí aj spomínaný šváb, či mucha domová a keby sa veci ponechal voľný priebeh, zrejme by sa sinantropom stal aj tatranský medveď. Od sinantropizácie k ešte bližšiemu súžitiu a nahradeniu prírodného výberu hospodárskou selekciou výhodných jedincov je predstaviteľný malý krok. Nie vždy si to však vieme predstaviť. Napríklad ako Komárek v [1] uvádza:

Domestikace velkých zvířat typu koně, či velbloudi velice připomíná problémy se začátkem metalurgie. Ono se to tak vykládá, jak nějací ti neolitici, či chalkolitici, či co to bylo si jednoho dne obložili ohniště řekněme chasiteritem a vytavili si ten cín. No skuste si to někdy udělat, co se vytaví. Nápad skoušet něco, co by k metalurgii mohlo vést, je neobyčejně odlehlý od všeho, co běžně lidé podnikají a zůstává to mystériem sui generis. Právě tak třeba domestikace koní. Vždycky jsou pro toto zajímavé takové ty neodomestikační pokusy, třeba s koňmi Przewalského, kdy firma Hagenbeck pomocí bratrů Asamovových asi v roce 1910 nechávala toto atraktivní a nové zvíře chytat a dopravovat do Evropy. Jak se to dělalo… Inu to divoké stádo se jaksi obeznalo, kde je, potom se v stepi umístnili skupiny doma osedlaných domácích koní v takovém hodně velikém kruhu a začala štvanice. Ti divocí koně se hnali po obvodu té velekružnice. Pronásledovatelé si vždycky přesedali na nové čerstvé koně, a tak po čtyřech hodinách začala najmladší, několidenní hříbata umdlévat. Bylo možno pak zastřelit vedoucího hřebce a ta hříbata pochytat, načež se podložila domácím klisnám, vzhledem k tomu, že jsa krmena mlékem koz nebo ovcí pocházela na těžké průjmy
Toto samozřejmě nechává vzejít otázku: jakým spůsebem se opěšalí obyvatelé střední Ázie prvních koní zmocnili a jakým spôsobem začali ten chov? Je to samozřejmě tak trochu jako když baron Prášil v té své povídce sebe sama vytahuje za vlasy z bažiny… I kůň se zlomenou nohou je nález špatný, vzhledem k tomu, že ty zlomeniny dlouhých kostí jim srůstají neobyčejně těžko, prakticky vůbec. Nález čerstvě nalezeného hříběte, od něhož odženeme klisnu, zase dává obtíž, jakýmže mlékem ho vlastně vychovat.

Podobne s nadsázkou Marco Stella v [2] ironizuje predstavu cielenej domestikácie:

…za tím stojí představa člověka jako pána tvorstva, toho prvního supergeniálního zemědělce, kterej příde a teďka si řekne: tak copak to tady roste? Výborně, tak z týhle hnusný, hořký a jedovatý věci já udělám salát a támhle z tý vobludy, která mě včera pokopala a pokousala udělám velblouda…

Taktiež je napríklad veľmi obtiažne si predstaviť ako mohol niekto v tejto rastline vidieť budúcu kapustu, kareláb, karfiól, brokolicu, horčicu, či kvaku. Šľachtiteľstvo, ako ho dnes poznáme, teda kríženie a selekcia želaných typov, je známe až od 19. storočia. Do tej doby zrejme domestikátor uprednostňoval z prirodzene produkovanej diverzity jedincov tie typy, ktoré mu vyhovovali a tie ostatné ignoroval alebo likvidoval [1].

Podobných príkladov je v uvedeých zdrojoch viacej. Predstava uvedomelej selekcie ako domestikačného aktu je skrátka ťažko udržateľná. Zdá sa, že oveľa udržatelnejšia je predstava postupného zbližovania dvoch organizmov: domestikátora a domestikanta, teda postupná sinantropizácia domestikovaného druhu.

Z mnohých štúdií (napr. [3]) ďalej vyplýva, že domestikácia rozhodne nie je doménou sapienta. Aj u mravcov prebieha domestikácia niektorých iných druhov organizmov a zrejme podobným spôsobom, podľa autorov na základe podobnosti domestikovaného organizmu s juvenilnou formou domestikátora. Naši predkovia zrejme uprednostňovali z variability domestikovaných jedincov tie, ktoré viac pripomínali mláďa sapienta. Podobne aj mravce si z rôznych foriem hmyzu vybrali očividne tú, ktorá dotykovo a feromonálne viac pripomína larvy mravcov.

Na domestikáciu sa môžeme pozerať aj otázkou, kto vlastne má z domestikácie prospech? Antropocentricky sa obvykle predpokladá, že samozrejme domestikátor. Pravdou však je, že každý domestikovaný druh sa oproti svojej divej forme rozšíril do nebývalých počtov a teritórií. Často vytlačil z ich prirodzených biotopov pôvodné divé formy. Iste, odmenou za toto rozšírenie je individuálny osud v prospech domestikátora, čím sa to však vymyká z iných ekologických vzťahov v prírode, kde každý niečo obetuje v prospech iného a sám ťaží z obetí iných? Počíta sa reprodukčný úspech. Prospech z domestikácie je určite obojstranný. Bez hospodárskych plodín a zvierat by sotva bol možný taký reprodukčný úspech druhu Homo sapiens a bez Homo sapiens by nebol možný enormný reprodukčný úspech domestikantov.

Zhrňme si dosial preukázané:

• Domestikácia neprebehla ako uvedomelý plánovaný akt.
• Domestikácia nie je výlučnou doménou druhu Homo sapiens.
• Domestikácia je obojstranne prospešný stav pre domestikovaného a aj pre domestikujúceho.
  
• Domestikácia prebehla v mnohých prípadoch pravdepodobne formou sinantropizácie, nie je preto možné stanoviť, kto koho domestikoval
  

Z pohľadu biológa je domestikácia teoretický problém. Vidno to naapríklad v rôznych definíciách domestikácie u rôznych autorov. Povedzme taká ešte čiastočne antropocentrická definícia autority na správanie domestikovaných zvierat Pricea [4] , kde domestikácia:

… je proces, v ktorom sa populácia zvierat adaptuje na človeka a na podmienky prostredia, v ktorom je zajatá, genetickými zmenami pretrvávajúcimi generácie…

Táto definícia zjavne nezahŕňa súžitie mravcov s ich domestikantmi a sapient tu hrá ešte stále určitú centrálnu úlohu. Komárek v [1] definuje veľmi opatrne domestikáciu ako:

… mutuální proces interakce dvou živých organizmů…

V podstate každá symbióza sa dá definovať takto a skutočne — v čom je principiálny rozdiel medzi spolužitím sasanky s krabom a sapienta s prasaťom? V oboch prípadoch sa to bez mutuálnych zmien u oboch symbiontov nezaobíde, či už sú to zmeny genetické, alebo zmeny v spôsobe života kultúrne.

Niekde medzi týmito dvoma definíciami je svojou podstatou definícia Kleisnera a Stellu [3]:

Domestikácia je evolučný proces genetických a ontogenetických adaptácií organizmov na podmienky kultúry. Súčasne domestikované zvieratá tvarujú, udržiavajú a rozširujú kultúrne prostredie.

Ak pominieme, že sa zo všetkých foriem domestikácie touto definíciou diskvalifikujú rastliny, autori chápu ako selektor prírodného výberu v procese domestikácie kultúru, hoci ju nikde bližšie nešpecifikujú. Vec však je tak očividná, že je pre všetkých, čo sa domestikáciou zaoberajú implicitná, aj keď nevysvetlená. Pokiaľ však chápeme kultúru ako ekosystém mémov, zákonitosti tvoriace selektory prírodného výberu v procesoch domestikácie treba hľadať práve v ekologických zákonitostiach mémov.

Literatúra a odkazy:

1. Komárek, S. (2009). Vepři, naši bratři — domestikace jako fenomén. Audioprednáška http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009
2. Stella, M., & Havlíček, J. (2009). Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti. Audioprednáška http://bio.natur.cuni.cz/~flegr/ctvrtky/historie.php?skrok=2008/2009
3. Kleisner, K., & Stella, M. (2009). Monsters we met , monsters we made : On the parallel emergence of phenotypic similarity under domestication, 37.  http://web.natur.cuni.cz/filosof/images/stories/kleisner/5Kleisner_Stella.pdf
4. Price, E. O. (1999). Behavioral development in animals undergoing domestication. Applied Animal Behaviour Science, 65(3), 245–271. doi:10.1016/S0168-1591(99)00087-8