Model symbiózy

Veľkú oblasť biologických javov nedokážeme popísať výkladovým rámcom fyziológie, prírodným výberom, či molekulárnou biológiu. Ide o oblasť vzťahov medzi organizmami, najmä symbiotických. Výkladový rámec musí byť iný, vzťahový, relačný. Pre vysvetlenie hlavných vývojových trendov v symbiotickom vzťahu medzi sapientami a svetom mémbiontov potrebujeme vychádzať z teoretického modelu symbiózy, ktorý bude schopný popísať javy dvoch svetov — organického a mémového — jednotným spôsobom. K tomuto účelu naviažem na  učenie estónskeho (východopruského) biológa Jakoba von Uexküll o vzťahu organizmu ku svojmu prostrediu [1].

Model organizmu

Uexküll chápe každý organizmus vo vzťahu k jeho prostrediu ako do toho prostredia včlenený cez znaky, ktoré majú preň životný význam. Všetky znaky prostredia, ktoré majú pre organizmus nejaký význam tvoria dokopy jeho Umwelt. Všetky významy zasa jeho Innenwelt. Každý organizmus o svojom prostredí vie iba to, čo je súčasťou jeho Umweltu, zároveň však cez svoj Umwelt spoluvytvára svoje prostredie.

Nevymyslím lepší príklad ako sám Uexküll. Kliešť, ktorý striehne v tráve na hostiteľa zacíti pach kyseliny maslovej, ktorý vylučujú na pokožke všetci cicavci. Molekuly tohoto pachu sú pre kliešťa znakom jeho Umweltu, ktorého význam v Innenwelte je: blízko je vhodná potrava. Nič viac o koristi nepotrebuje vedieť. Ako je veľká, akú má minulosť, farbu, osrstenie, atď. Kyselina maslová plne reprezentuje význam koristi. Ak sa podarí kliešťovi dostať na pokožku hľadá na nej najteplejšie miesto, znak jeho Umweltu, pretože pod teplejším miestom býva krvná cieva s potravou pre kliešťa, čo je význam v jeho Innenwelte: zabodni sosák do tohoto znaku a saj.

Obrázok 1. Umwelt-Innenweltový model organizmu v prostredí

Obrázok 1 reprezentuje model organizmu v jeho prostredí v zmysle Uexküllovho učenia. Šedý amorfný útvar je fyzický organizmus, farebne vyznačené útvary sú funkčné prvky modelu. Organiuzmus vystupuje ako subjekt a entity prostredia voči nemu ako objekty, repezentované svojimi znakmi (fialová hviezdička a modrý päťuholník). Organkizmus je funkčne tvorený Innenweltom oddelným od prostredia Umweltom. Znaky Umweltu sú v princípe dvoch typov:

• Merkmal — je znak, ktorý rozpoznáva organizmus na objekte. Tento znak  má v Innenwelte organizmu nejaký význam. Napríklad spomínaná kyselina maslová. Všetky Merkmaly spolu tvoria časť Umweltu, ktorú Uexküll nazval Merkwelt (svet znakov). Na obrázku je vyznačený žltou farbou. Merkmal organizmus rozpoznáva pomocou Rezeptora, ktorý je na obrázku znázornený ako žlté kliešte, ktoré presne zapadajú na tvar fialovej hviezdy reprezentujúcej znak objektu. Recptorom v prípade kliešťa bude nejaký zmyslový orgán posiaty bunkami, ktoré majú na povrchu molekulu presne obklopujúcu nejakú časť molekuly kyseliny maslovej.
  
• Wirkmal — je znak objektu, na ktorý organizmus pôsobí. Napríklad pokožka cicavca. Všetky Wirkmaly spolu tvoria časť Umweltu ktorej hovoríme Wirkungswelt (svet pôsobenia). Na obrázku je vyznačený modrou farbou. Na Wirkmal objektu organzmus pôsobí nejakým Effektorom, ktorý je presne tvarovaný a prispôsobený na svoj účel daný významom v Innenwelte. Effektor je na obrázku vyznačený ako modré kliešte, ktoré presne uchopujú tvar znaku objektu znázornený ako modrý päťuholník. V našom príklade to môže byť sosák, ktorý je tvarovo a funkčne dokonale uspôsobený na prerazenie pokožky a satie krvi z kapiláry.
  

Variabilita znakov a významov

Obrázok 2. Umwelt-Innenweltový model s variabilitou

Symbióza

Obrázok 3. Model mutuálnej symbiózy

Symbiot

Obrázok 4. Symbiot

Symbiot

Organizmus tvorený najmenej dvoma symbiontami, ktorý má vlastný Umwelt a Innenwelt.

1. Bližšie o význame Uexkülla a jeho učení nájdeme v biosemiotickej literatúre, napríklad v zborníku Karel Kleisner, Uexküll, J. von, Kliková, A., Markoš, A., Kouba, P., Stella, M., Witzany, G., & Havlíček, J. (2006). Umwelt — zborník (Alice Kliková & K. Kleisner (eds.); Amfibios, Vol. 4). Pavel Mervart 2006.
2. Podrobný rozbor otázky, prečo sa nedá prostredníctvom darwinistického princípu evolučnej súťaže vysvetliť spolupráca organizmov hlavne v podobe symbióz nájdeme napríklad v Gontier, N. (2007). Universal Symbiogenesis: A Genuine Alternative to Universal Selectionist Accounts. Symbiosis, 1(44), 167–181. https://philarchive.org/rec/GONUSA

Domestikačný transfer

Vymedzenie pojmu

Domestikácia je v tom zvláštna forma symbiózy, že jednému zo symbiontov (domestikantovi) druhý (domestikátor) nahrádza časť vlastnej intencionality domestikátorovou intencionalitou (obrázok 1).

Obrázok 1. Domestikantova intencionalita v pôvodnom a domestikovanom prostredí
(a) Divá forma	(b) Domestikovaná forma

Intencionalita divej formy (a) je formovaná cez mnoho generácií prírodným výberom tak, aby organizmus čo najúspešnejšie prežil vo svojom prostredí. Znaky tejto intencionality sú na to optimalizované a neustále pod evolučným tlakom, preto je ich variabilita v rámci druhu malá. 

V prostredí domestikácie niektoré, alebo postupne väčšina, znakov intencionality domestikanta podlieha intencionalite domestikátora (b). Ten rozhoduje s kým sa bude domestikant páriť, stará sa o jeho potomkov, čo bude konzumovať a v akých množstvách, kedy a kam bude vylučovať, aké bude mať sociálne interakcie, skrátka všetko, čo nejakým spôsobom uspokojuje intencionalitu domestikátora.

Prenos intencionality z domestikanta na domestikátora som nazval domestikačný transfer:

Domestikačný transfer

Prenos znakov domestikantovej intencionality na domestikátora

V intencionalite (v záujme) domestikátora je zamedziť pôsobeniu prírodného výberu na udržanie pôvodnej divej formy domestikanta, aby sa hlavne plnili jeho potreby, nie domestikantove. Intencionálne záujmy voči domestikantovi sa často diverzifikujú, pretože domestikátor má rôzne potreby od toho istého znaku domestikanta [1]. Napríklad rôznu telesnú výšku, či dĺžku podľa účelu, na ktorý domestikanta potrebuje.Tým sa vytvára selekčný tlak domestikátora na zväčšovanie variability druhu. Vznikajú rasy, podrasy, plemená, hybridy, atď.

Obrázok 2. Intencionalita sapienta v pôvodnom a domestikovanom prostredí
(a) Predchodca Homo sapiens	(b) Homo sapiens

Mémologia tvrdi, že človek je domestikovaná opica, preto symbiotické princípy, ktoré platia pre iné cicavce, platia aj preň (obrázok 2). Domestikátor musí mať vlastnú intencionaôlitu. Zostáva neľahká úloha vysvetliť ako a prečo to robí. Najlepšie bude uviesť konkrétny príklad. Domestikačný transfer intencionality sapienta na mémbionty kultúry si demonštrujeme na hlavnej intencionalite každého organizmu, na rozmnožovaní.

Ako vidno z tabuľky, domestikačný transfer reprodukcie sapienta dosiahol  takú mieru, že si už dnes vystačí iba s gametami či kmeňovými bunkami sapientich rodičov, a pre celý ďalší reprodukčný postup už rodičov nepotrebuje. Podobné to je s celou intencionalitou sapienta, domestikačný transfer dosiahol maximálnu možnú mieru v obstarávaní potravy, explorácii terénu, v sociálnych interakciách, v ochrane pred hrozbami, vo vyrovnávaní sa so stresom, vo všetkom.

Teoretický model

Obrázok 3. Umwelt-Innenweltový model domestikačného transferu

Podľa UI modelu symbiózy by domestikačný transfer mohol vyzerať ako na obrázku 3. Subjektom je symbiot domestikátora a domestikanta. Domestikátor, ako každý organizmus, reaguje svojím Rezeptorom na Merkmal prostredia, ktorý je súčasťou jeho Umweltu. Merkmal má preň nejaký význam v jeho Innenwelte. Svojím Effektorom však nepôsobí na Wirkmal objektu, ale na nejaký Rezeptor domestikanta. Domestikant má vlastnosť, alebo schopnosť, ktorá má konkrétny význam v Innenwelte domestikátora. Aby to domestikátor dokázal využiť, má vo svojom Umwelte Wirkmal domestikanta. Súčasne ten istý Wirkmal domestikátora je Merkmalom domestikanta. Domestikátor teda „oklame“ dometikanta tak, že priamo pôsobí svojím Effektorom na jeho Rezeptor. Domestikant následne vyberie vo svojom Innenwelte význam a svojím Effektorom zapôsobí na Wirkmal Objektu. Tým sa uzavrie voči Objektu Funktionskreis Subjectu (znázornené červenou šipkou).

V celom procese je dôležité si uvedomiť, že význam celého Funktionskreisu je v domestikátorovi. Hoci z pohľadu domestikanta všetko funguje ako má, celý Funktionskreis slúži významu v Innenwelte domestikátora. Vidíme teda transfer významu z domestikanta na domestikátora (znázornené modrou šipkou).

Domestikačné hlúpnutie

Naviazanie Effektora domestikátora na Rezeptor domestikanta môže vzniknúť mutáciou u jedného z nich, prípadne u oboch. Tým sa vytvára nový spoločný znak, na ktorý pôsobí prírodný výber. Čím je táto väzba efektívnejšia, tým je aj efektívnejší výsledný Funktionskreis. Symbiotická väzba však je asymetrická, pôsobí v smere domestikačného transferu významu. Selekčný tlak prírodného výberu preto pôsobí viac na prispôsobenie Rezeptora a Merkmalu v Umwelte domestikanta. Postupne môže stratiť úplne schopnosť spojiť Merkmal jeho Umweltu s pôvodným významom v Innenwelte, ktorý mali jeho nedomestikovaní predkovia (znázornené nožničkami). Tento jav som nazval domestikačným hlúpnutím:

Domestikačné hlúpnutie

Strata pôvodného významu znaku Umweltu domestikanta v jeho Innenwelte ako dôsledok domestikačného transferu na domestikátora.

Domestikačné hlúpnutie si demonštrujme na dvoch experimentoch s vlkom a domestikovaným psom. V prvom experimente sa vlk riadi pri hľadaní potravy svojím čuchom. Pes gestom svojho domestikátora, hoci mu čuch vraví niečo iné. V druhom experimente vlk hľadá sám riešenie úlohy ako dostať z klietky potravu. Pes to po chvíli vzdá a spoľahne sa na svojho pána, že úlohu zaň vyrieši.

Kedže domestikačný transfer znakov našej intencionality na kultúru dosahuje maximálnu možnú mieru fenotypovej variability nášho druhu, môžems prakticky na každú stránku nášho života uviesť príklad. Za všetky stačí uviesť jeden, ktorý tak dobre korešponduje s vyššie uvedeným videom — transfer nášho prirodzeného správania na mémbionty zákonov, na ekosystém štátu.

Príklad: vysvetlenie evolučného paradoxu

Skúsme abstraktný model domestikačného transferu skonkretizovať na nejakom príklade implementácie v substráte mozgu. Za dostatočne ilustratívny príklad považujem tzv. evolučný paradox žien, ktoré nechcú deti [2]. Z darwinistickej logiky veci vyplýva, že zmyslom života je jeho udržanie. Všetky znaky organizmov tomuto účelu priamo, alebo nepriamo slúžia. Kedže smrť je nevyhnutná (druhá veta termodynamická), udržať život je možné iba jeho neustálym rozmnožovaním. Ako je teda možné, že civilizované ženy súčasnosti odmietajú mať deti? 

Z evolučne pschologických výskumov vyplýva, že primárny spôsob, akým prírodný výber zabezpečil naše nutkanie k rozmnožovaniu je sex. K tomu máme všetci silné nutkanie. Sex vedie k plodnosti akosi samo sebou. Lenže čo keď nie? Vtedy sa podľa výskumov ozýva v ženách ďalšie nutkanie, ktoré by sme mohli nazvať túžbou po deťoch. Čím je bližšie menopauza, tým intenzívnejšie ženy toto nutkanie prežívajú. Kým sexuálne nutkanie dáva priestor pre voľbu partnera v pohlavnom výbere, túžba po deťoch podriaďuje často sexualitu tejto túžbe. Dáva to zmysel, pretože príležitosti k rozmnoženiu ubúdajú.

Ženy teda majú dve vrodené motivácie k plodeniu. Ako je teda možné, že sú schopné a ochotné plodeniu zabrániť? Jednou z príčin je antikoncepcia, ktorú ale v tejto kapitole nebudeme rozoberať. Význam antikoncepcie je v tom, že umožňuje mať sex bez plodenia a dáva priestor k rozhodovaniu o tom kedy mať deti. To však iba odsúva vysvetlenie paradoxu na inú otázku: prečo vôbec ženy odsúvajú možnosť mať deti, keď k tomu majú prirodzenú nevedomú motiváciu, často až v podobe hysterického nutkania? Evoluční psychológovia uvádzajú viacer príčin, které ale majú dokopy kultúrnu povahu: treba doštudovať, treba sa v práci etablovať, treba najprv nájsť vhodného partnera, treba mať zázemie, zdroje, atď. Stručne ich možno zhrnúť do jednej lakonickej vety: treba najprv rozmnožovať domestikanta (mémbionty) až potom možno seba.

Lenže ako to tie mémbionty dokážu? Na obrázku 4a vidíme zjednodušený model správania substrátu ženského mozgu pri nejakom Merkmale z prostredia (napríklad pohľad na batoľa), alebo vnútornom Merkmale (vysoká hladina estrogénu v krvi). Tento podnet prejde mémovým metabolizmom v zmyslových centrách, alebo v mémoch mozgového kmeňa. Výsledkom je aktivita motivačných mémov (význam v Innenwelte): mať dieťa. Tá stimuluje vrodené mémy správania, v tomto prípade zvýšená sexuálna aktivita ženy (Effektor). Podľa výskumov evolučných psychológov, v čase ovulácie sa ženy správajú vyzývavejšie, častejšie vyhľadávajú príležitostný sex. Šedou farbou sú vyznačené oblasti mozgu, ktoré sa najviac na tejto reakčnej schéme podieľajú. 

Lenže tak jednoduché správanie nemajú ani plazie mozgy, nieto cicavčie. Prakticky všetky reakcie sa nielen excitujú (čierna farba), teda vyvolávajú, ale ich je možné aj inhibovať (červená farba), teda tlmiť. Mozog má veľmi bohatú štruktúru vrodených mémov, ktoré prepájajú každú oblasť mozgu s každou (tzv. konektóm mozgu). Ak sa nejaké správanie vyvinulo v typických podmienkach lovcov-zberačov, neznamená to, že ho nie je možné modifikovať. Na obrázku 4a vidíme inhibičné dráhy čiarkovane, teda slabé.

Obrázok 4. Implementácia domestikačného transferu v mozgu
(a) Natívna reakcia v mozgu	(b) Domestikačný transfer reakcie

Na obrázku 4b vidíme transfer reakcie na kultúrneho mémbionta, ktorý excituje mémy odloženia uspokojenia na neskôr. Tieto mémy sú lokalizované v oblasti zvanej Ventral tegmental area (VTAM). Okrem iného sa v tejto s celým mozgom bohato prepojenej oblasti riešia situácie, kedy treba odložiť uspokojenie nejakej potreby na neskoršiu dobu, prípadne túto potrebu úplne inhibovať. Napríklad môže byť niekedy nebezpečnejšie vziať potravu silnejšiemu jedincovi spred nosa ako ostať hladný.

Mémbiont znak Umweltu sapienta (vizuál dieťaťa) ale ho presmeruje na iný význam v sapienťom Innenwelt (odložiť na neskôr) tým, že využije iný Funktionskreis vrodených mémov. Využije VTAM ako svoj Effektor, naviazaný na vrodený Rezeptor sapienta vo VTAM. Na obrázku je to znázornené plnými inhibičnými dráhami a oslabenými excitačnými dráhami.

Každý mémbiont, ktorý dokáže využiť VTAM má selekčnú výhodu oproti mémbiontovi, ktorý to nedokáže, pretože transferuje vrodené správanie sapienta na replikovanie alebo prežitie samého seba.

Význam a dôsledky domestikačného transferu

Každý mémbiont, ktorý dokáže sprostredkovať v symbióze iným mémbiontom domestikačný transfer sapientej vrodenosti integrovaním vrodených mémov do seba má kľúčový symbiotický potenciál, a preto je prírodným výberom pozitívne selektovaný. Domestikačný transfer preto možno považovať za hybnú silu kultúrnej evolúcie a  domestikačnej symbiogenézy.

V symbiogenéze vytvára rozhodujúci selekčný tlak symbiont s rýchlejšou evolúciou. Mémbionty evolvujú doslova pri každej teplikácii z mozgu do mozgu, preto je ich evolúcia v dostatočne rozsiahlej populácii mozgov veľmi rýchla. Sapient potrebuje na svoju evolúciu tisíce generácií a milióny rokov. Pomalšie evolvujúci symbiont nemá evolučný výkon dostatočný k tomu aby ochránil svoj Innenwelt pred transferom významov. Vyvstáva tu preto otázka obmedzení domestikačného transferu, na ktoré naráža kultúra v sapienťom substráte.

V pôvodnom prostredí sa budúci domestikant vyskytuje pod tlakom prírodného výberu v nízkej variabilite znakov, pretože uspieva len niekoľko výhodných konfigurácií. Napríklad dĺžka tela vlka variuje v rozmedzí 15% a domestikovaný pes aj v rozmedzí 75%. Všetci európski vlci vyzerajú rovnako a psov je podľa Medzinárodnej kynologickej spoločnosti (FCI) evidovaných 350 plemien v 100 krajinách v neraz neuveriteľných tvaroch a podobách.

Vysoká variabilita znakov domestikantov je možná vďaka fenotypovej plasticite. Gény presne neurčujú výslednú podobu, tá vznika až súhrou súčasného pôsobenia viacerých génov na ten istý znak v interakcii s prostredím. Pokiaľ je prostredie variabilné (čo domestikované prostredie je) tak sa môže uplatniť fenotypová plasticita v maximálnej možnej miere. K tomu sa pridáva aj fakt, že nevýhodné alely génov sú z domestikovanej populácie menej vytláčané negatívnou selekciou a ich nositelia prežívajú a ďalej sa množia.

Zvyšovanie variability substrátov je výhodné pre mémbionty, pretože to výrazne urýchľuje ich evolúciu a speciáciu. Kým napríklad v pôvodnom prostredí boli sexuálne deviácie z populácie negatívne selektované, v našej vysoko domestikačne transferovanej civilizácii ich počet narastá, viď 72 pohlaví, či LGBTI+, nárast sado-masochistických praktík, či pedofílie. Deviantnosť sa stáva civilizačnou normou (viď identitárske hnutia) a Gaussova krivka sa splošťuje. Tak ako u iných zvieracích domestikantov aj u sapienta nastáva cielená produkcia plemien, len nie krížením, ale rozpadom genofondu a následným využitím širšej fenotypovej variability domestikačným transferom.

Lenže aj fenotypová plasticita má svoje medze. Ak sa gény príliš rozchádzajú, výslední jedinci síce vďaka medicínskym a sociálnym mémbiontom prežijú, ale majú prakticky nulový reprodukčný potenciál. Nášmu symbiontovi preto zostáva jediná cesta k zvýšeniu variability substrátu, a tou je zmena genofondu, teda eugenické mémbionty. Ich vývoj začal a intenzívne pokračuje. Evolúcia génových manipulácií uľahčuje vývoj pre mémbiontov špecifických substrátov, teda novú formu vytvárania sapientích rás, poddruhov, prípadne druhov. Tým by sa pravdepodobne ukončila dlhá éra domestikačného transferu, nasledovaná érou riadenej tvorby substrátov. Mémbionty by sa replikovali súčasne s vlastnými substrátmi.

1. Považujem za dôležité uviesť, že tu nemyslím vedomú činnosť človeka v antropocentrickom ponímaní domestikácie ako cileného uváženého procesu, kde človek vie čo robí a mysľou mení svet. Aj v jave domestikácie ide znova o starý dobrý darwinistický prírodný výber, len ten sa deje v tlaku na intencionalitu mémbiontov uplatnrnú v mozgoch domestikátorov.
2. Viac o jave evolučného paradoxu žien, ktoré nechcú deti sa dočítate v kapitole Evolutionary Paradox:Women Choosing Not to Have Children, z knihy Todd K. Shackelford Viviana A. Weekes-Shackelford Editors Encyclopedia of Evolutionary Psychological Science

Zákonitosť prirodzenosti človeka

V pozadí mnohých odborných ale aj laických diskusií o človeku sa vedie roky spor o povahe človeka. Ten má napríklad podobu nekončiacich diskusií o tom, čo má na myslenie človeka väčší vplyv, či geneticky daná vrodenosť, alebo výchova (Nature vs Nurture). Tým sa nevyhnutne dostáva do popredia diskusie otázka prirodzenosti človeka, pretože dnes už je nespochybniteľné, že myseľ človeka nepríde na svet ako čistý nepopísaný list, na ktorý sa výchovou z kultúry všetko zapíše. 

Lenže čo si máme predstaviť pod pojmom prirodzenosť človeka? Pre naše potreby bude tento pojem vyjadrovať súbor všetkých znakov organizmu, ktorými tento pôsobí na svoje prostredie a tých znakov, cez ktoré pôsobí prostredie spätne naň.

Základnou tézou mémológie je, že človek je opica (sapient), ktorá žije v symbióze s mémbiontami. Výklad každého humánneho javu musí byť popisovaný z kontextu tejto symbiózy, pretože je výsledkom súčasného vzájomného pôsobenia intencionalít dvoch symbiontov, nie iba intencionality sapienta. Z mémologického výkladového rámca vyplývajú niektoré epistemologické dôsledky. Jedným z nich je:

Zákonitosť prirodzenosti človeka

Prirodzenosť človeka je prirodzenosťou symbiota, teda výslednicou interakcií dvoch prirodzeností zúčastnených symbiontov: sapienta a mémbiontov.

Zákonitosť vypovedá o dôsledku toho, že symbiot je vnímaný ako jeden organizmus, ktorého znaky pozostávajú zo znakov symbiontov a súčasne zo znakov, ktoré vznikli vzájomným pôsobením symbiontov na seba. Pri posudzovaní správania symbiota preto nikdy nevystačíme iba s popisom správania symbiontov, musíme vziať do úvahy aj túto tretiu zložku. Až súbor troch zložiek symbiózy sapienta a kultúry tvorí to, čo sa zvyčajne chápe ako správanie človeka.

Model prirodzenosti človeka

Aplikácia: Modifikácia biologickej prirodzenosti sapienta

Ak sa pozrieme na substrát ak by nebol vystavený vplyvu prostredia, získali by sme čistú biologickú prirodzenosť sapienta. Substrát môžeme chápať ako sadu vrodených nástrojov, ktorými mozog uchopuje prostredie, učí sa mu. Pomocou nich sa v reakciách na prostredie vytvárajú zložitejšie metabolické reťazce, siete a z nich jednoduché mémbionty. Z týchto štruktúr sú následne vytvárané zložité mémbionty, ktoré sú podstatou kultúry. Preto tteba chápať vrstvu nad substrátom ako rozšírenú biologickú prirodzenosť sapienta. 

Pôvodne táto rozšírená prirodzenosť tvorila hlavnú súčasť dynamickej  adaptácie mozgov plazov a pracicavcov na prostredie, do ktorého sa narodili. Sapient sa vždy rodí do kultúrneho prostredia, a preto sú súčasťou jeho rozšírenej prrirodzenosti kultúrne mémbionty, napríklad jazyk, sociálne vzťahy v rodine, stravovanie a mnoho iných.

Substrát je často tvorený paralelne súčasne pôsobiacimi metabolickými reťazcami, ktoré môžu konkrétnu úlohu riešiť rôznym spôsobom. Naviazané metabolické rozšírenie môže zásadným spôsobom určiť výber riešenia. Tento jav môže byť príčinou toho, že v určitom kultúrnom prostredí je viac homosexuálov a v inom menej.

Aplikácia: Evolučná psychológia (EP)

Ako ilustráciu uplatnenia zákonitosti prirodzenosti človeka uvediem návrh úpravy výkladového rámca EP. Táto psychologická veda si kladie za cieľ vysvetliť správanie človeka na základe rozumného predpokladu, že parametre správania boli formované v našej paleolitickej a staršej evolučnej minulosti. Opiera sa o fakt, že stavba našich mozgov určuje parametre správania, pričom je determinovaná geneticky. Mení sa iba veľmi pomaly, prinajmenšom v priebehu stoviek generácií, státisícov rokov. Dá sa teda predpokladať, že doba od mladšieho neolitu (20-40 tis. rokov), kedy sa prudko vyvinulo kultúrne prostredie, nemala výrazný vplyv na stavbu našich mozgov.

EP tvrdí, že rysy nášho správania, rovnako ako telesné znaky, vznikli pod tlakom prírodného výberu a plnia pre sapienta nejaký druhovo špecifický účel. Napríklad v pohlavnom výbere prefernecie partnera, či partnerky, v sociálnych interakciách zabezpečenie reprodukčného úspechu a ochranu potomkov, obstarávanie zdrojov, atď. EP plní vo vysvetľovaní nášho správania rovnakú úlohu ako etológia vo svete iných zvierat — vysvetľuje rysy správania účelom, na ktorý sa vyvinuli. Na rozdiel od ostatných psychológií, EP má schopnosť motivácie správania človeka nielen konštatovať, ale aj vysvetliť ich účel a pôvod.

Problémom EP však je, že prirodzenosť človeka redukuje na prirodzenosť sapienta. Kritici EP na to často poukazujú tak, že ak by platili závery EP, tak v populáciách lovcov-zberačov. ktorí žijú najbližšie našim pravekým predkom, by sa mala vyskytovať oveľa menšia diverzita správania ako je pozorovaná. To kritikov vedie k ničím nepodloženému záveru, že na správanie človeka má podstantejší vplyv kultúra ako vrodená prirodzenosť.

V EP vystupuje naš prirodzenosť ako geneticky pevne daná vrodenosť, ktorá ovplyvňuje naše správanie v kultúrnom prostredí nemenne. Lenže mozog je výnimočne fenotypovo plastický, je pripravený na doformovanie do špecifík prostredia, v ktorom sa vyvinie. K druhovej (opičej) prirodzenosti nezávislej na prostred,í sa ešte pridáva na konkrétnom prostredí závislá vrstva prirodzenosti.

Aplikácia: Sapient s rozšírenou prirodzenosťou bez vyšších kultúrnych mémbiontov

Dobrý priíklad toho ako dopadne vývoj jedinca, keď je vylúčený z vplyvu kultúry, je osud ukrajinského dievčaťa Oxany Malaya, ktorú alkoholickí rodičia nechali napospas osudu v asi troch rokoch. Oxana prežilia na dvorku zrejme vďaka starostlivosti a pomoci divých psov. Jej prostredie, a tým jej prirodzenosť, sa prejavuje na videu vo veku asi 16 rokov.

Oxana Malaya je príklad jedinca, ktorý je iba minimálne symbiotický s kultúrou (predsa len v troch rokoch poznala jazyk) napriek tomu nemá iba opičiu druhovú prirodzenosť, ale prirodzenoať rozšírenú o vplyv prostredia.

Z metodologického hľadiska je pri symbiotoch vždy správne posudzovať intencionalitu zúčastnených symbiontov a ich výslednú interakciu, nie iba intencionalitu jednotlivých symbiontov.