S nárastom dôsledkov hospodárskej krízy stáva sa populárnejšou predstava o nespravodlivom rozdelení bohatstva. Podľa nej si pár superzbohatlíkov či už v jednotlivých krajinách, najmä však v globálnych finančných korporáciách uzurpuje (rozumejme — ukradne) od väčšiny populácie zdroje pomocou rôznych špekulácií, vytváraním účelových dohôd s politikmi, či korupcie. Je predsa nemysliteľné, aby niekto vlastnil stovky miliárd dolárov, kým polovica sveta žije zo štyroch dolárov na deň.
Tento článok nebude rozoberať v princípe fantazmagorický pojem spravodlivosti. Jeho účelom je ponúknuť iný pohľad na zákony distribúcie bohatstva v populácii sapientov, ako je zvyčajne prezentovaný. Na rozdiel od moralistického, opierajúceho sa o pojmy ako spravodlivosť, súcit, dobro a zlo, článok chápe distribúciu bohatstva ako zákonitý proces.
Nedávno švajčiarsky výskumný tým Chair of Systems Design, ETH Zurich uverejnil výsledky svojej práce pod názvom: The Network of Global Corporate Control . V tejto práci vykonali anylýzu vzťahov 43 000 nadnárodných korporácií. Vznikla sieť, v ktorej analýza tokov financií a riadenia ukázala, že sieť obsahuje 1318 spoločností, ktoré sú vzájomne previazané vlastníckymi vzťahmi (v priemere 20 prepojení), pričom táto subsieť vlastní 20% globálnych výnosov a cez vlastnenie väčšiny „blue chips“ (akcie najziskovejších spoločností) vlastní ďalších 60% globálnych výnosov. Topologická analýza aj v tejto subsieti odhalila ďalšiu subsieť 147 vzájomne úzko previazaných spoločnosti, kde sa na spoločnom vlastníctve podieľajú všetci členovia tejto sub-sub-siete. Táto entita kontroluje približne 40% hodnoty všetkých nadnárodných spoločností na svete.
Pri interpretácii takéhoto výskumu začnem tým, že analyzujeme nehomogénnu sieť, tzn sieť, kde v jej uzloch sa nachádzajú nerovnaké entity.
Druhý fakt, o ktorý sa opriem je disipatívny charakter tejto siete. Podľa nerovnovážnej termodynamiky sú disipatívne systémy také fyzikálne systémy, ktoré sú ďaleko od rovnovážneho stavu. Cez disipatívne systémy energia neustále prúdi, pričom stav blízky nerovnovážnosti núti entity systému k neustálemu preusporiadavaniu. Zjednodušene sa dá povedať, že disipatívnosť nejakej sústavy vedie k jej vnútornej organizovanosti. Najpozoruhodnejší disipatívny systém je biosféra, ktorej sme pochopiteľne aj my súčasťou.
V biosfére disipácia energie zo Slnka a vnútra Zeme na povrchu planéty spôsobuje reorganizáciu molekulárnych vzťahov do zložitej siete vzťahov entít (organizmov). Táto sieť je nehomogénna a hierarchická. Z pohľadu toku energie v sieti vidíme autotrofné organizmy, ktoré dokážu z toku slnečnej, či tepelnej energie a základných molekúl stavať seba a svojich potomkov a herotrofné organizmy, ktoré energiu a stavebné molekuly získavajú konzumáciou autotrofných organizmov. Z veľmi zložito previazanej siete ekosystémových vzťahov tvoria z pohľadu toku energie aj heterotrofné organizmy subsieť, podobne ako v spomínanej štúdii. A nájdeme tu samozrejme aj sub-sub-siete tak úzko previazaných uzlov, že im hovoríme biotopy.
Myslím, že sa sotva dá spochybniť nasledovná predstava: každá sieť, ktorú tvoria nehomogénne uzly a cez ktorú disipuje energia vytvára hierarchickú štruktúru tokov energie.
Vráťme sa k distribúcii svetového bohatstva a položme si otázku: čo je podstatou siete ekonomických vzťahov? Samozrejme — spoločenská deľba práce. Pokiaľ si zdroje zaobstaráva každý sám, prípadne v malej skupine lovcov-zberačov, nemôže sa vytvoriť ani lokálna sieť ekonomických vzťahov, nieto ešte globálna. V momente prepojenia samostaných entít, v situácii neustáleho toku energie, musí vzniknúť sieť vzťahov, v ktorej bude energia disipovať, čím sa súčasne bude sieť pretvárať do organizovaného celku. Vzhľadom na to, že jednotlivci sú rôzni, sieť disipuje zákonite do hierarchických štruktúr.
Čo charakterizuje súčasnú sieť distribúcie ekonomickej formy energie, teda bohatstva, presnejšie peňazí? Predovšetkým vysoké miera nestabilty, daná charakterom dnešných peňazí a tomu zodpovedajúci systém frakčného bankovníctva. Dnešné peniaze sú skoro výlučne dlhy. Presnejšie povedané zhruba 90% peňazí sú dlhy a len asi 10% zodpovedá reálnym (fyzickým) hodnotám tovarov na trhu. Kedže dlh je iba prísľub budúcej reálnej hodnoty, tok peňazí v sieti ekonomických vzťahov je neustále vystavený vysokej miere nestability. Každé malé nesplnenie budúcich záväzkov má pre sieť katastrofálne dôsledky — hovoríme im hospodárske, či finančné krízy.
Pri hodnotení toho ako v globálnej ekonomickej sieti disipuje energia preto nestači iba posudzovať mieru koncentrácie v jednotlivých uzloch. Pri dlhových peniazoch je totiž nemožné iba koncentrovať prísľuby budúcich reálnych hodnôt (teda dlhových peňazí) ale platí logika: čím väčšiu mieru dlhových peňazí vlastním, tým väčší záujem na ich redistribúcii do siete mám. Nazvime túto nevyhnutnosť investičným diktátom. Ak sa nejaký uzol siete uspokojí s dosiahnutou hladinou peňazí, zvyšuje si súčasne riziko ich straty pre zákonitú nestabilitu systému. K tomu ešte pristupuje fakt, že významné uzly siete — štáty — prostredníctvom tlaku na centrálne banky majú možnosť znehodnocovať peniaze infláciou, a tým sa zbavovať svojich dlhov. To zvyšuje aj tak vysokú mieru nestability siete a investičný diktát.
V súčasnosti je trendové negatívne hodnotiť uvedenú situáciu. Zabúda sa však na to, že len v disipatívnych štruktúrach môžu vznikať nové štruktúry. Keby boli molekulárne siete na Zemi homogénne, nikdy by sa nevivinula biosféra, ale vládla by homogénna stabilita. Keby neexistovali dlhové peniaze, nikdy by sa neuskutočnil taký ohromujúci technologický a civilizačný vývoj, aký sme zaznamenali v 20. storočí.
Taktiež treba zdôrazniť, že nerovnomerná distribúcia bohatstva v globálnej ekonomickej sieti je zákonitá a nezrušiteľná, alebo ak chceme — nespravodlivosť je prírodný zákon rovnako ako povedzme gravitačný zákon. Akékoľvek snahy o reguláciu tokov v takejto sieti v konečnom dôsledku nepovedú k spravodlivej redistribúcii bohatstva, povedú však k jeho celkovému zníženiu. Ako som uviedol vyššie, investičný diktát núti entity v uzli redistribuovať bohatstvo jednak vo forme investícií do výroby, čo potrebujú autotrofné časti siete na vlastné prežitie, alebo do nákupu štátnych dlhopisov, ktoré štáty vydávajú na redistribúciu bohatstva prevažne na sociálne účely, čo opät využívajú najmä autotrofné časti siete. Každá snaha o reguláciu v tejto sieti znižuje množstvo peňazí a aj keď čiastočne redistribuuje zdroje, v konečnom dôsledku sa spomalí disipácia, a teda aj celkové bohatstvo v každom uzli siete.
Napokon práve my sme si to zažili v našej komunistickej minulosti. Znárodnením siete sa zaviedli „spravodlivé“ redistribučné toky. Po počiatočnom pocite nárastu individuálneho bohatstva autotrofnej časti siete postupne sieť ako celok zaznamenala pokles nárastu bohatststva ale najmä pokles tvorivého charakteru disipácie. Krajina bola voči globálnemu nárastu civilizačnej tvorivosti stále zaostalejšia a neschopnejšia produkovať väčšie bohatstvo. Zákonite sa však neodstránila „nespravodlivosť“ distribúcie. Aj v komunistickej ekonomickej sietei vládla hierarchia v distribúcii bohatstva. Aj tu existovali heterotrofné uzly vo forme mäsiarov, riaditeľov podnikov, straníckych funkcionárov, vekslákov, automechanikov… skrátka celej tej plejády z pohľadu komunistickej predstavy spravodlivosti nesystémových prvkov. Aj tu by sme našli subsieť a v jej rámci sub-sub-sieť. Len celková miera bohatstva bola nižšia. Zákonite, pretože bola nižšia celková miera ekonomickej nestability.
Záverom teda neostáva nič iné ako zhrnúť: akákoľvek snaha regulovať sieť ekonomických vzťahov vedie síce na jednej strane k zníženiu jej nestability, súčasne však vedie k zníženiu celkovej miery bohatstva v každom uzle a zníženiu kreatibility siete.
dalsi co nechape...
.
Obávam sa,
že som to zle napísal, ak budem brať do úvahy tvoj komentár.
To, že banka na každú jednotku, vzniknutú predajom reálnej hodnoty môže požičať 9 jednotiek čistého dlhu je síce príčinou kríz, ale súčasne vytvára na trhu dostatok peňazí na investovanie. Vďaka tomu bol umožnený ten obrovský kultúrny vývoj od polovice 19. storočia. Nepísali by sme si bez toho cey internet ale žili by sme v malýcjh rolníckych komunitách, kde by si každý všetko dorábal sám.
K spravodlivosti a morálke
> "Tento článok nebude rozoberať v princípe fantazmagorický pojem _spravodlivosti_. ... Na rozdiel od _moralistického_, opierajúceho sa o pojmy ako _spravodlivosť_, ..."
Riešenie veľmi jednoduché: redefinujem spravodlivosť a morálku ako by vyzerala na voľnom trhu. Dobré zvyky sa tam rozvíjajú samé. Spravodlivosť: každý má len to, čo zdedí alebo čo sám získa bez porušenia NAP (non-agression principle). To je aj morálne.