Anima et Machina

Jednou z kľúčových koncepcií mémológie je založená na darwinisticko-ekologickej predstave mysle, alebo ak chceme duše. Podľa nej je myseľ ekosystém mémov, ktoé majú medzi sebou zložitý systém symbiotických a konkurenčných vzťahov.

Z darwinistického náhľadu taktiež vyplýva, že všetky mémy, tak ako znaky organizmov, či iné darwinistické entity, majú svoju evolučnú minulosť, nezjavujú sa v mysli zčista-jasna zázrakom. Podstatnú časť našej mysle tvoria kultúrne mémy, a tie sú prevažne lokalizované v mozgu. Zdôrazňujem PREVAŽNE, pretože miera podieľania sa iných častí tela na tvorbe „pocitu“, základu to každého mémplexu, je dosť nepreskúmaná a môže byť často podstatná.

Mozog je darwinistické prostredie, pretože v ňom prebieha kompetícia mémov, tvoria sa mutácie, teda variácie mémov, prebieha prírodný výber, ktorý má dve formy:

• podobu zabúdania a
• neschopnosti mému prejsť z tzv. krátkodobej do dlhodobej pamäte.

Z charakteru neuronálnej siete mozgu vyplýva, že mém je štruktúralne uložený v synapsách medzi neurónmi a zdá sa ešte, že aj v určitých vnútrobunečných mechanizmoch neurónov, napríklad v miere intenzity produkcie mRNA molekúl, ktoré sa podieľajú na tvorbe synaptických prenosov. Z takéhoto hľadiska je pre mém dôležité, v koľkých synaptických, či vnútrobunečných reláciách sa vyskytuje. Darwinisticky povedané: koľko má potomkov.

Prakticky žiadna informácia v mozgu nie je uložená osamote, ako v pamäti počítača. Neurón je miesto, kde sa stretáva mnoho informácii z mnohých miest mozgu. Mém preto neexistuje osamotene, je z asociatívnej podstaty mozgu vždy v symbióze s inými mémami mozgu. Pravda, pokiaľ sa mu podarí túto symbiózu vytvoriť. To má niekoľko koncepčných dôsledkov.

Prvý dôsledok je chronologicko-topologický. Štruktúra ekosystému mémov v mozgu vzniká ako hierarchický systém v procese ontogenézy mozgu postupne. Mozog sa rodí s už daným vrodeným ekosystémom mémov, ku ktorým mémy prichádzajúce prostredníctvom zmyslov a iných vstupov musia vytvárať mémplexy. Týmto sa mení ekosystémové usporiadanie mozgu a vznikajú nové pravidlá pre následne prichádzajúce mémy. Tento postup sa neustále cyklicky opakuje počas celej ontogenézy mozgu. Ide o typický darwinistický proces, pri ktorom sa nevyvíjajú len darwinistické entity, ale súčasne aj pravidlá prírodného výberu nad nimi v ďalšom kole.

Z pohľadu mémov je dôležité, aký dlhý čas prebieha ontogenéza mozgu. Ontogenéza mozgu šimpanza trvá zhruba dva roky. Za ten čas by mal byť schopný šimpanz mentálne ovládnuť svoje prostredie. Následne sa mozog morfologicky a vývojovo ukončí, stáva sa dospelým ako ostatné časti organizmu. U sapienta však tento proces nenastane [1]. Náš mozog teda ostáva morfologicky a vývojovo meukončený, mláďací do smrti, čo je zjavne jednou z hlavných príčin jeho fenotypovej plasticity. Môže sa prakticky učiť, replikovať kultúrne mémy, skoro do smrti.

Ako možno potom vysvetliť zjavnú skutočnosť, že čím je jedinec starší, tým je menej schopný meniť názory, učiť sa nové sociálne schopnosti a reagovať na meniace sa podmienky v spoločnosti? Napríklad staršie generácie majú neprekonateľné problémy ovládať produkty technologického vývoja, začlenňovať sa do meniacej spoločenskej komunikácie, ovládať nové pracovné návyky, atď. Časť odpovede sa iste nachádza v zhoršujúcej sa fyziológii neurónov. To je iste pravda, čo sa týka veku nad 60 rokov. Pravdou však je, že spomínaná znížená schopnosť replikácie nových generácií kultúrnych mémov sa začína prejavovať už oveľa skôr. Jedinec po tridsiatke začína byť názorove konzervatívny, menej ochotný k zásadným zmenám v modeli prostredia, ktorý je reprezentovaný ekosystémom mémov v jeho mozgu.

Myslím, že odpoveď na túto skutočnosť treba hľadať v hierarchickej topológii ekosystému mémov, ktorú si môžeme názorne reprezentovať topológiou stromu.. Mémy, ktoré prídu ako prvé, vytvárajú hlavné vetvy, na tých sa budujú závislé vetvy a na tých ešte závislejšie atď. V podstate je to hierarchia mémov do rôznych mémplexov a ekosystémové vzťahy medzi rôznymi mémplexami. Takto vybudované štruktúra postupne stále menej umožňuje vytváranie zásadných zmien. Nové kultúrne mémplexy nenachádzajú vhodných symbiontov.

Druhý dôsledok je ekologický, teda nemožnosť vytvárania izolovaných ostrovov mémov v mozgu. Každý nový podnet z prostredia, každý mémplex, ktorý sa pokúšať do mozgu vreplikovať, musí mať už svoju podstatnú v mozgu vytvorenú a iba pre niektoré mémy musí mozog vytvárať nové štruktúry. To je obrovská výhoda mozgu, pretože napríklad nemusí na každý mémplex vytvárať nové štruktúry, čím sa enormne šetria zdroje. Napríklad každá tvár je identfikovateľná určitými čiarami, preto tvar týchto čiar je jeden mém (mémplex?), ku ktorému sa postupne pridávajú iba detaily pre konkrétne osoby [2].

Tretí dôsledok tkvie v ekosystémovom chápaní mozgu. Mozog nemôžeme deliť na časti, z ktorých každá koná autonómne. Podobne ako v biosystémoch nie je možné popísať správanie organizmu ako vyčlenené z prostredia, a teda z ekosystémových vzťahov, tak aj žiaden mém, či mémplex v mozgu nie popísateľný bez jeho ekosystémových vzťahov. Súčasťou každej analýzy správania jedinca je preto nutnosť odhaľovať tieto ekosystémové zákonitosti. Je bezpočet štúdií, ktoré toto dokazujú. Napríklad pohlavne deteminované riešenie morálnych dilem, ktoré je závisle na vrodených mémplexoch pre empatiu a vyhodnocovanie rizík [3]. Je tak isto systémovo nesprávne deliť myseľ na funkčné celky, napríklad na vedomie a nevedomie.

Zdroje a literatúra:

1. Bufill, E., Agustí, J., & Blesa, R. (2011). Human neoteny revisited: The case of synaptic plasticity. American Journal of Human Biology : The Official Journal of the Human Biology Council. doi: 10.1002/ajhb.21225
2. Quiroga, R. Q., Fried, I., & Koch, C. (2013). Brain Cells for Grandmother. Scientific American, 308, 30 – 35. doi:10.1038/scientificamerican0213-30
3. Friesdorf, R., Conway, P., & Gawronski, B. (2015). Gender Differences in Responses to Moral Dilemmas: A Process Dissociation Analysis. Personality and Social Psychology Bulletin, 41(5), 696–713. doi:10.1177/0146167215575731