Anima et Machina

• spoločná obrana pred predátormi,
• kolektívny lov,
• spoločná obrana teritória,
• zjednodušený pohlavný výber,
• a pre túto tému dôležitá možnosť odovzdávania výhodných skúseností.

Prirodzene, za tieto výhody sa platí, napríklad:

• náklady na prispôsobovanie sa ostatným,
• náklady na zložitejšie štruktúry správania sa (sociálne správanie), teda zložitejší model prostredia spojený s hladnejším mozgom,
• náklady na výchovu potomstva, ktoré sú spojené s učením potomkov, teda v predlžovaní obdobia neoténie (neoténia je obdobie od narodenia po reprodukovanie ďalších potomkov), alebo inak: vyššie rodičovské investície.

Pre tento seriál je dôležité si uvedomiť, že individuálne skúsenosti, čiže individuálne repliky mémov sa v prostredí spoločenských organizmov môžu šíriť ďalej, od jedinca k jedincovi. Aby to bolo možné, musí byť mozog na to pripravený, musí mať schopnosť napodobovať správanie sa druhých jedincov v societe.
Túto schopnosť majú mnohé druhy organizmov, hlavne cicavce, pravda v rôznej miere.  Schopnosť imitovať správanie iných je zrejme spojená s funkciou tzv. zrkadliacich neurónov ( mirror neurons ), ktoré boli objavené a potvrdené u primátov a vtákov. Zrkadliace neuróny sú aktivované rovnako pri vlastnej činnosti ako pri pozorovaní činnosti niekoho iného. Napríklad ak niekto dvíha predmet a ja to pozorujem, zrkadliace neuróny v mojom mozgu sú rovnako aktivované, ako keď sám dvíham nejaký predmet.
Z pohľadu teórie mémov ide o základný replikačný mechanizmus na replikovanie skúseností od jedinca k jedincovi.
Pre takto replikované skúsenosti je potrebné vytvoriť v mozgu štruktúry, čo je zrejme u cicavcov dôvodom pre vývoj čelných lalokov mozgu. Neuronálna štruktúra mozgu je však asociatívna (k téme asociatívnosti sa ešte vrátime), čo mimo iné značí aj to, že sa jej štruktúra vytvára individuálnou históriou replikácií mémov do hlavy. Každý jedinec má inú individuálnu históriu, a preto tie isté mémy odovzdávané od jedinca k jedicovi vytvoria v mozgoch iné asociatívne štruktúry. Spoločensky replikovaný mém má teda z darwinistického hľadiska vždy potomkov s trocha inou štruktúrou, čím je zabezpečená diverzita replikácie. Napriek diverzite, ostáva určitá základná usporiadanosť, inak by nebola možná komunikácia v societe.. Povedané darwinisticky: v procese replikácie mémov medzi jedincami prežijú iba také, ktoré je prijímajúci jedinec schopný asociovať do vlastnej štruktúry, teda na replikáciu mémov pôsobí prírodný výber.
Mémy, ktoré sú schopné replikácie v rámci societ získavajú dôležitú vlastnosť: stávajú sa nezávislé od jedincov, ktorí ich replikujú. Kým replikácia vlastností prostredia do individuálnej skúsenosti závisela v podstatnej miere na štruktúre jedinca, teda na jeho génmi determinovanej stavbe, replikácia mémov medzi jedincami je od individuálnej stavby jedincov nezávislá, a preto nadobúda význam vzájomných vzťahov medzi mémami, teda význam ekológie mémov , o čom bude samozrejme reč v ďalších kapitolách.
Táto nezávislosť nie je úplná, pretože je podmienená štruktúrou mozgov, a tá je zasa podmienená druhovým genómom. Napriek tomu neskôr uvidíme, že podobne ako v organickom svete, tvorivá sila prírodného výberu dokáže prekonať mnohé obmedzenia a vytvorí také štruktúry mémov, ktoré umožnia prežitie mémov, ktoré sú pre genómovú štruktúru replikujúcich jedincov úplne neprirodzené.
Uvedené nám umožňuje vytvoriť si jednoznačnú definíciu kultúry: