Od duše ku kultúre

Ak by sa mém replikoval iba z prostredia do organizmu, nebolo by potrebné už ďalej o ničom hovoriť. Zaujímavé javy nastanú vtedy, keď sa mémy začnú replikovať medzi jedincami.
Spoločenské organizmy majú oproti nespoločenským niekoľko výhod, najmä:
  • spoločná obrana pred predátormi,
  • kolektívny lov,
  • spoločná obrana teritória,
  • zjednodušený pohlavný výber,
  • a pre túto tému dôležitá možnosť odovzdávania výhodných skúseností.

Prirodzene, za tieto výhody sa platí, napríklad:

  • náklady na prispôsobovanie sa ostatným,
  • náklady na zložitejšie štruktúry správania sa (sociálne správanie), teda zložitejší model prostredia spojený s hladnejším mozgom,
  • náklady na výchovu potomstva, ktoré sú spojené s učením potomkov, teda v predlžovaní obdobia neoténie (neoténia je obdobie od narodenia po reprodukovanie ďalších potomkov), alebo inak: vyššie rodičovské investície.

Pre tento seriál je dôležité si uvedomiť, že individuálne skúsenosti, čiže individuálne repliky mémov sa v prostredí spoločenských organizmov môžu šíriť ďalej, od jedinca k jedincovi. Aby to bolo možné, musí byť mozog na to pripravený, musí mať schopnosť napodobovať správanie sa druhých jedincov v societe.
Túto schopnosť majú mnohé druhy organizmov, hlavne cicavce, pravda v rôznej miere.  Schopnosť imitovať správanie iných je zrejme spojená s funkciou tzv. zrkadliacich neurónov ( mirror neurons ), ktoré boli objavené a potvrdené u primátov a vtákov. Zrkadliace neuróny sú aktivované rovnako pri vlastnej činnosti ako pri pozorovaní činnosti niekoho iného. Napríklad ak niekto dvíha predmet a ja to pozorujem, zrkadliace neuróny v mojom mozgu sú rovnako aktivované, ako keď sám dvíham nejaký predmet.
Z pohľadu teórie mémov ide o základný replikačný mechanizmus na replikovanie skúseností od jedinca k jedincovi.
Pre takto replikované skúsenosti je potrebné vytvoriť v mozgu štruktúry, čo je zrejme u cicavcov dôvodom pre vývoj čelných lalokov mozgu. Neuronálna štruktúra mozgu je však asociatívna (k téme asociatívnosti sa ešte vrátime), čo mimo iné značí aj to, že sa jej štruktúra vytvára individuálnou históriou replikácií mémov do hlavy. Každý jedinec má inú individuálnu históriu, a preto tie isté mémy odovzdávané od jedinca k jedicovi vytvoria v mozgoch iné asociatívne štruktúry. Spoločensky replikovaný mém má teda z darwinistického hľadiska vždy potomkov s trocha inou štruktúrou, čím je zabezpečená diverzita replikácie. Napriek diverzite, ostáva určitá základná usporiadanosť, inak by nebola možná komunikácia v societe.. Povedané darwinisticky: v procese replikácie mémov medzi jedincami prežijú iba také, ktoré je prijímajúci jedinec schopný asociovať do vlastnej štruktúry, teda na replikáciu mémov pôsobí prírodný výber.
Mémy, ktoré sú schopné replikácie v rámci societ získavajú dôležitú vlastnosť: stávajú sa nezávislé od jedincov, ktorí ich replikujú. Kým replikácia vlastností prostredia do individuálnej skúsenosti závisela v podstatnej miere na štruktúre jedinca, teda na jeho génmi determinovanej stavbe, replikácia mémov medzi jedincami je od individuálnej stavby jedincov nezávislá, a preto nadobúda význam vzájomných vzťahov medzi mémami, teda význam ekológie mémov , o čom bude samozrejme reč v ďalších kapitolách.
Táto nezávislosť nie je úplná, pretože je podmienená štruktúrou mozgov, a tá je zasa podmienená druhovým genómom. Napriek tomu neskôr uvidíme, že podobne ako v organickom svete, tvorivá sila prírodného výberu dokáže prekonať mnohé obmedzenia a vytvorí také štruktúry mémov, ktoré umožnia prežitie mémov, ktoré sú pre genómovú štruktúru replikujúcich jedincov úplne neprirodzené.
Uvedené nám umožňuje vytvoriť si jednoznačnú definíciu kultúry:

Pod kultúrou budeme ďalej rozumieť ekosystém mémov, ktoré sú zdieľané určitou populáciou.

V skutočnosti je obsahom teórie mémov hľadanie ekologických javov v kultúrach, ich identifikácia a popis. Kým k tomu prikročíme, považujem za dôležité zdôrazniť dva aspekty veci.
Prvý dôležitý aspekt je, že takýto koncept teórie mémov je striktne darwinistický, pretože ukazuje, ako sa mémy postupne vyvíjajú od individuálnej skúsenosti potrebnej pre modelovanie prostredia, cez spoločenskú skúsenosť v sociálnej komunikácii po spoločenský mém, ktorý vytvára vlastný neorganický svet. Mém sa teda neobjavuje nejakým nekauzálnym činom, ale striktne darwinisticky, ako výsledok kauzálnej reťaze postupných adaptácií na prostredie.
Druhý aspekt veci je v tom, že sociálny mém môžeme predpokladať u iných sociálnych druhov, ktoré získavajú skúsenosť učením od jedincov svojej society. Takéto society majú teda tiež svoje kultúry.
Ako príklad môžeme uviesť našich najbližších príbuzných  —  primátov. U primátov boli pozorované rozdiely v správaní medzi societami, rozdiely, ktoré sú odovzdávané učením  —  replikovaním. Napríklad sú rozdiely v tom, ako rozbíjajú orechy jednotlivé tlupy šimpanzov, rovnako v iných metódach získavania potravy, tak isto napríklad v spoločných rituáloch. Ale nielen naši najbližší príbuzní. Boli pozorované podobné rozdiely v správaní napríklad jednotlivých kŕdloch vtákov, ale aj delfínov, či veľrýb.
Mémy a kultúra teda nie sú opäť v zmysle striktného darwinizmu ničím ľudsky výnimočným, vytvoria sa v podobných podmienkach vždy tak, ako sa vytvoria plutvy, či aerodynamický tvar u organizmov, ktoré žijú vo vode, alebo tvar krídla u organizmov, ktoré lietajú.


Základná úroveň kultúry

Je už dlhšie dokázané, že jazykové štruktúry máme vrodené. Štúdia [1] to v prípade slabík, ktoré sú vlastne základné jazykové tehličky, dokazuje. U novorodencov (vzorka priemerne 2,9 dňa stará) sa pri ich počúvaní rôznych slabík merala infračervená mapa ich mozgov. Ako autori uvádzajú, slabika blif je mozgami novorodencov zreteľne rozoznaná ľahšie ako slabika lbif, či bdif (vedel by som si predstaviť vhodnejšie príklady slabík, ale ďalej budem blif používať ako príklad). To značí, že určité slabiky sú pre všetky jazyky vrodené.

Tak toto u šimpanzov nenájdeme, Tí majú svoj jazyk iba v podobe nonverbálnych vrodených štruktúr gest a mimiky. A zrejme tie nepatrné génové rozdiely medzi šimpanzmi a sapientmi, ktoré nejako súvisia so stavbou mozgu, súvisia prevažne so stavbou vrodených jazykových štruktúr. Inak je zaujímavé, že podobné štruktúry boli zistené u vtákov, teda tiež organizmov, ktoré majú akustický jazyk. Zaujímavé by taktiež bolo robiť niečo podobné  kytovcami a delfínmi.

Z pohľadu mémologického sú vrodené slabiky vrodenými mémami. Zrejme sa ich tvar, ich štruktúra, vyselektovala v konkurencii iných možných tvarov ako výhodnejšia. Skutočne blif sa aj mne ľahšie vysloví ako lbif. Zas na druhej strane bdif je v podstate s lbif rovnako náročné. Ale vývoj z nejakých dôvodov uprednostnil blif.

Pre každý mém je vyýhodné s mémom blif vytvoriť mémplex, pretože má väčšiu šancu sa rozšíriť do hláv ako ho vytvoriť s mémom lbif. Tu je vidno elementárnu ukážku tvorby mémosféry, kde určité mémy sú mozgami uprednostnené pred inými. Je to tá najzákladnejšia ekosystémová úroveň. Jazyk je spôsob na šírenie mémov, pretože pomocou jazyka sa už dokážu hromadne rozširovať v populácii sapientov.

Všimnime si podstatnú stránku veci, a to, že mém blif je vrodený. To značí, že jeho replikácia je zabezpečená genticky a jeho výsledná štruktúra je dôsledkom tlaku prírodného výberu na rôzne varianty u našich veľmi vzdialených predkov. Kedže je tento mém vrodený a daný evolúciou génov, je vlastne súčasťou znakov organizmu sapienta, teda súčasťou jeho fenotypu. Rovnako ako tvar hlavy, či počet končatín.

Definícia: α-mém je mém, ktorý bol vygenerovaný ako fenotypový znak biologickou evolúciou.

Mozog obsahuje rad vrodených štruktúr pozostávajúcich z α-mémov.

Definícia: f-mémplex je komplex α-mémov , ktoré spolu odrážajú nejakú kognitívnu, alebo behaviorálnu funkciu organizmu. V evolučnej psychológii sa to nazýva kognitívny alebo behaviorálny modul.

Príkladom takejto štruktúry je napríklad tvar tváre, ktorý máme vrodený a rozoznávajú ho už novorodenci [2]. Ale aj vrodený modul jazyka. Mozog je asociatívny systém, to značí, že novú informáciu skúsi podľa podobnosti jej štruktúry nájsť vo svojich štruktúrach a ak také nájde, vytvorí iba tie nové časti informácie, ktoré ešte v sebe nemá a tie priradí k informáciám stávajúcim. Znázornime si to graficky:

Obr.1: stav v mozgu pred asociáciou mémov Obr.2: stav v mozgu po asociácii mémov
Obr.1: stav v mozgu pred asociáciou mémov Obr.2: stav v mozgu po asociácii mémov

Aby sa dokázal nejaký n-mémplex usídliť v mozgu, tak si to výrazne zjednoduší ak obsahuje α-mém. Mozog dokázateľne uprednostňuje informácie, ktoré už nejako pozná. Na ich začlenenie potrebuje vynaložiť menej energie ako na úplne nové informácie. To je známe aj z pedagogiky, kde sa hovorí to isté, len inak: učiť treba v známych kontextoch. Na obrázku 1 vidíme nový mémplex, n-mémplex, ako sa snaží vreplikovať do mozgu. Mozog v ňom rozoznal α-mém. Zvyšok mémov n-mémplexu sa musí naučiť, teda musí pre ne vytvoriť neuronálnu štruktúru. Pre α-mém je to ovšem výhodné, pretože už existuje v dvoch kópiách, teda v dvoch kontextoch, v dvoch mémplexoch. Jeho šanca na prežitie stúpla.

Ak je blif vrodený α-mém, tak je pre každý iný mém výhodné s týmto mémom vytvoriť mémplex. Dá sa dobre predstaviť, že v evolučnej minulosti si naši predkovia nejaké slabiky, fonémy odovzdávali ako signály k určitým situáciám. Mozgy, ktoré dokázali takéto fonémy ľahšie tvoriť mali selekčnú výhodu, a preto postupne v populácii prevážili. Vytvorili jazykový f-mémplex, ako nástroj jednoduchej komunikácie.

Od tohoto momentu ovšem vývoj mémlexov, obsahujúcich α-mémy prestáva byť jednoznačne v réžii biologickej evolúcie. Pre mozog je podstatný α-mém, ktorý sa v biologickej evolúcii vyvinul. Ale mémy, ktoré sa s ním spoja už podliehajú evolúcii nebiologickej. Či sa blif spojí so situáciou A, alebo B záleží od okolností, v ktorých sa sapient nachádza. Teda obsah n-mémplexu závisí od ekosystému sociálnych interakcií medzi sapientami. Napríklad α-mém blif v spojení s α-mémom í mohol značiť pôvodne „som spokojný“, ale aj trebárs „som pokojný“ a všeličo podobné. To, aký význam spojenie týchto α-mémov nabralo, závisí od spojení s inými mémami, od sledu udalostí, v ktorých sa to stalo a od radu iných okolností. Typická evolučná situácia. Veľa variánt a z nich selekcia. Výsledok je element kultúry, teda význam. Význam je spojenie α-mémov s mémami, ktoré sa presadili prírodným výberom v prostredí sociálnej interakcie.

Takéto spojenie, teda takýto n-mémplex sa učením prenáša z generácie na generáciu. Pre všetky mémy je výhodné, ak sa im podarí s ním vytvoriť mémplex. A tak v mozgoch vzniká hierarchická štruktúra mémplexov, ktorú vedeckým jazykom popisuje aj [2]. Obsah a štruktúra mémplexov významu má svoj vlastný život. Každý sapient, ktorý sa narodí, nie je determinovaný len vlastnou genetickou evolučnou minulosťou, ale aj prostredím, ktoré si rovnako nevybral. Súčasťou toho prostredia sú ovšem aj kultúrne štruktúry, teda ekosystém mémov. Tie postupne prechádzajú z predkov na potomkov a dotvárajú štruktúru mozgu. Ako ten, ktorý mozog napokon dopadne, závisí od ekosystémových zákonitostí toho prostredia, nie od samotného sapienta. Napokon tak je to aj s jeho génmi. To ako ktorý variant génu dopadne v danom prostredí nezávisí od neho, ale od prostredia.

Vrodené jazykové štruktúry sa takto stávajú základným nástrojom, pomocou ktorého si mémy budujú svoj ekosystém. Pretože každý sapient sa nemôže vyhnúť tomu, aby bol donútený jazyk používať, je súčasne donútený replikovať ekosystém mémov, na vývoj ktorého má rovnako nepatrný vplyv, ako má gén na vývoj biosféry.

  1. Gómez, D. M., Berent, I., Benavides-Varela, S., Bion, R. a H., Cattarossi, L., Nespor, M., & Mehler, J. (2014). Language universals at birth. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 111(16), 5837–41. doi:10.1073/pnas.1318261111, http://www.sissa.it/cns/Articles/Gomezetal2014pnas.pdf
  2. Zhen, Z., Fang, H., & Liu, J. (2013). The Hierarchical Brain Network for Face Recognition. PLoS ONE, 8(3), e59886. doi:10.1371/journal.pone.0059886