Anima et Machina

Rysy domestikácie

Človek je sprevádzaný od nepamäti inými tvormi, s ktorými vytvoril zvláštny druh symbiózy — domestikovanosť. Nepochybnou súčasťou človekostredného (antropocentrického) pohľadu je aj predstava, že tieto tvory sú iné aj v tomto aspekte. My sme tí, čo sme domestikovali, a tieto tvory sú vystavené našim záujmom, potrebám, my sme tí aktívni a tie chúďatá musia strpieť naše zámery.  Aká teda symbióza?

Vecný pohľad zbavený moralizujúcich ambícií však ukazuje iný pohľad. Domestikácia je jednoznačne proces, ktorý prináša prospech obom stranám: domestikátorovi a domestikovanému. Domestikátor sa domestikovanému totož na oplátku za poskytovaný úžitok musí postarať o celý rad povinností, ktoré by inak domestikovaný tvor  musel riešiť sám. Stará sa mu o potravu, rozmnožovanie, bezpečnosť, ochraňuje ho pred predátormi, vplyvmi prostedia, liečí ho z chorôb, ale hlavne sa stará o jeho úspešné prežitie ako druhu organizmu. Koľko by na svete existovalo psov, mačiek, prasiat, koní, včiel, keby neboli domestikované? Boli by tak rozšírené po toľkých biotopoch a kontinentoch? A čo domestikované trávy, teda obilie, ryža a iné, boli by rozšírené do tej miery, že prakticky vytlačili na svete iné druhy tráv?

Domestikáciou sa domestikovaný jedinec do značnej miery vyčleňuje z tlaku prírodného výberu vlastného biotopu, čoho dôsledkom je napríklad to, že jeho vlastnosti, vzhľad a správanie už nemusia slúžiť na prežitie, či pohlavný výber. Domáce prasa môže byť pokojne biele, pretože sa v po nociach nemusí skrývať pred predátormi.

Biológovia popísali celý rad typických vlastností, ktorými sa domestikované tvory na rozdiel od ich divokých príbuzných vyznačujú, napríklad u domestikovaných cicavcov:

• variabilita veľkosti tela a proporcií ,
• variabilita pokrývky tela (farba srsti, vlasov),
• variabilita farby kože a očí,
• gracilizácia kostry (zjemnenie kostí),
• ústup tvárovej časti lebky a zvýšenie čelovej časti lebky,
• abnormality rastu zubov, redukcia žuvacieho aparátu,
• … a iné morfologické znaky,
  
• znížená agresivita správania,
• znížená lokomotorická aktivita,
• znížená senzorická aktivita,
• zmeny inštinktívnych prvkov správania,
• patológia správania,
• zvýšená apetencia (chuť) potravinová a sexuálná,
• zvýšená plasticita správania sa,
• prenechanie rozhodovania v životných situáciách domestikátorovi,
• … a iné kognitívno-behaviorálne znaky.

Domestikovaný Homo sapiens

Ak porovnáme naše morfologické a kognitívno-behaviorálne znaky so znakmi našich najbližších príbuzných (šimpanzov a opíc bonobo), zároveň s tým čo vieme o predchodcoch moderného človeka (Homo sapiens sapiens), tak nám neostáva nič iné ako konštatovať, že vykazujeme prinajmenšom podobné domestikačné znaky, ako nami domestikované cicavce. Pochopiteľne je na mieste otázka: ako je to možné?

Na to, aby organizmus vykazoval nejaké znaky, ktoré sa navyše prenášajú z generácie na generáciu musia byť splnené určité podmienky. Základný myšlienkový rámec, ktorý sa pokúša vysvetliť tieto podmienky je v súčastnosti neodarwinistický. Podľa neho sú možné v zásade dve možnosti ako môže prísť ku zmenám organizmu pri domestikácii:

1. Pri reprodukcii domestikovaného tvora dochádza k mutáciám a domestikátor z potomkov vyberá tie mutácie, ktoré sú pre jeho zámery výhodné.
2. V genetickom kóde sú tzv. regulačné dráhy, ktorými sa môže v určitých mantineloch meniť vývoj spustením tej-ktorej vrodenej možnosti modifikácie výsledného tvaru organizmu.

Nech je to tak či tak, spoločný je princíp, že v organizmoch sú dané určité tvarové možnosti a táto určenosť je spoločná pre celé vetvy na strome života. Ak domestikované cicavce vykazujú rovnaké alebo veľmi podobné rysy, musí to byť z tých istých dôvodov. Inými slovami: ak pes a človek vykazujú rovnaké domestikačné znaky, tak to nemôže byť dôsledok rôznych príčin. A v procese domestikácie je tou príčinou selekčný tlak domestikátora na domestikovaného tvora.

Treba teda prijať skutočnosť, že človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Kto je domestikátor?

Táto logická otázka je iste pre mnohých prekvapením a je to značmá rana antropocentrickému pohľadu, aký je v nás hlboko zakorenený. Ak existuje nejaká entita, nejaká skutočnosť, či jav, ktoré na nás vyvíjajú selečkčný tlak na zabezpečenie nie našich, ale svojich cieľov, či potrieb, určite ide o poznanú skutočnosť, ktorá má potenciál zásadne zmeniť mnohé z toho, čo si o sebe myslíme, mnohé z toho, na čom je vystavaný náš pohľad na svet.

O tom, kto je domestikátor a čo sú jeho potreby bližšie v ďalšej kapitole.