Homo domesticus

Rysy domestikácie

Človek je sprevádzaný od nepamäti inými tvormi, s ktorými vytvoril zvláštny druh symbiózy — domestikovanosť. Nepochybnou súčasťou človekostredného (antropocentrického) pohľadu je aj predstava, že tieto tvory sú iné aj v tomto aspekte. My sme tí, čo sme domestikovali, a tieto tvory sú vystavené našim záujmom, potrebám, my sme tí aktívni a tie chúďatá musia strpieť naše zámery.  Aká teda symbióza?

Vecný pohľad zbavený moralizujúcich ambícií však ukazuje iný pohľad. Domestikácia je jednoznačne proces, ktorý prináša prospech obom stranám: domestikátorovi a domestikovanému. Domestikátor sa domestikovanému totož na oplátku za poskytovaný úžitok musí postarať o celý rad povinností, ktoré by inak domestikovaný tvor  musel riešiť sám. Stará sa mu o potravu, rozmnožovanie, bezpečnosť, ochraňuje ho pred predátormi, vplyvmi prostedia, liečí ho z chorôb, ale hlavne sa stará o jeho úspešné prežitie ako druhu organizmu. Koľko by na svete existovalo psov, mačiek, prasiat, koní, včiel, keby neboli domestikované? Boli by tak rozšírené po toľkých biotopoch a kontinentoch? A čo domestikované trávy, teda obilie, ryža a iné, boli by rozšírené do tej miery, že prakticky vytlačili na svete iné druhy tráv?

Domestikáciou sa domestikovaný jedinec do značnej miery vyčleňuje z tlaku prírodného výberu vlastného biotopu, čoho dôsledkom je napríklad to, že jeho vlastnosti, vzhľad a správanie už nemusia slúžiť na prežitie, či pohlavný výber. Domáce prasa môže byť pokojne biele, pretože sa v po nociach nemusí skrývať pred predátormi.

Biológovia popísali celý rad typických vlastností, ktorými sa domestikované tvory na rozdiel od ich divokých príbuzných vyznačujú, napríklad u domestikovaných cicavcov:

Domestikovaný Homo sapiens

Ak porovnáme naše morfologické a kognitívno-behaviorálne znaky so znakmi našich najbližších príbuzných (šimpanzov a opíc bonobo), zároveň s tým čo vieme o predchodcoch moderného človeka (Homo sapiens sapiens), tak nám neostáva nič iné ako konštatovať, že vykazujeme prinajmenšom podobné domestikačné znaky, ako nami domestikované cicavce. Pochopiteľne je na mieste otázka: ako je to možné?

Na to, aby organizmus vykazoval nejaké znaky, ktoré sa navyše prenášajú z generácie na generáciu musia byť splnené určité podmienky. Základný myšlienkový rámec, ktorý sa pokúša vysvetliť tieto podmienky je v súčastnosti neodarwinistický. Podľa neho sú možné v zásade dve možnosti ako môže prísť ku zmenám organizmu pri domestikácii:

  1. Pri reprodukcii domestikovaného tvora dochádza k mutáciám a domestikátor z potomkov vyberá tie mutácie, ktoré sú pre jeho zámery výhodné.
  2. V genetickom kóde sú tzv. regulačné dráhy, ktorými sa môže v určitých mantineloch meniť vývoj spustením tej-ktorej vrodenej možnosti modifikácie výsledného tvaru organizmu.

Nech je to tak či tak, spoločný je princíp, že v organizmoch sú dané určité tvarové možnosti a táto určenosť je spoločná pre celé vetvy na strome života. Ak domestikované cicavce vykazujú rovnaké alebo veľmi podobné rysy, musí to byť z tých istých dôvodov. Inými slovami: ak pes a človek vykazujú rovnaké domestikačné znaky, tak to nemôže byť dôsledok rôznych príčin. A v procese domestikácie je tou príčinou selekčný tlak domestikátora na domestikovaného tvora.

Treba teda prijať skutočnosť, že človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Kto je domestikátor?

Táto logická otázka je iste pre mnohých prekvapením a je to značmá rana antropocentrickému pohľadu, aký je v nás hlboko zakorenený. Ak existuje nejaká entita, nejaká skutočnosť, či jav, ktoré na nás vyvíjajú selečkčný tlak na zabezpečenie nie našich, ale svojich cieľov, či potrieb, určite ide o poznanú skutočnosť, ktorá má potenciál zásadne zmeniť mnohé z toho, čo si o sebe myslíme, mnohé z toho, na čom je vystavaný náš pohľad na svet.

O tom, kto je domestikátor a čo sú jeho potreby bližšie v ďalšej kapitole.


Kto nás domestikoval?

V predchádzajúcej kapitole som zhrnul poznatky biológov, ktoré poukazujú na to, že Homo sapiens sapiens je domestikovaný druh opice, a vlastne by sa mal nazývať Homo sapiens domesticus.
Domestikácia je vo všeobecnom ponímaní vnímaná ako racionálny akt sapienta, ktorého účel je zvýšiť vlastný prospech v exploatácii životného prostredia.  Tento typicky antropocentrický prístup k téme zvýrazňuje výhodnosť domestikácie pre sapienta, pričom domestikovaný druh je chápaný ako pasívna strana javu, ba až morálna obeť sapientej bezohľadnosti.
Nič nie je vzdialenejšie skutočnosti ako toto. Domestikácia je jednoznačne výhodná pre domestikované druhy organizmov. Každý druh je geneticky programovaný tak, aby rozšíril druhový genofond v čo najväčšom počte kópií. Ak sa pozrieme na vec z takéhoto prírode vlastného uhlu pohľadu, tak nie sme vzdialení realite ak povieme, že sapient je domestikovaný viacerými druhmi organizmov.
Domestikované druhy zvierat početne ďaleko prevyšujú počty ich divých príbuzných. Rovnako sapientom domestikované druhy tráv (najmä pšenica a ryža) pokrývajú oveľa väčšie plochy ako ktorýkoľvek divo rastúci druh trávy. Domestikácia umožnila domestikovaným druhom rozšírenie do takých biotopov, do ktorých by sa inak nedostali. Treba preto povedať, že domestikácia je obojstranne výhodná a je de facto symbiózou.
Za zmienku stojí aj to, že nie každý druh organizmu sa dá domestikovať. Prečo je tomu tak, je zatiaľ neznáme, rovnako ako je neznáme prečo nastávajú medzi organizmami iné typy symbiózy.
Ak sa pozrieme na spoločný život symbiontov — domestikátora a domestikovanca — ako na tok interakcií jedinca s prostredím, dostaneme typickú schému. Napríklad divo žijúci predok psa — vlk  —  všetky svoje životné situácie musí riešiť sám ako schématicky znázorňuje obr.1.

obr.1 Nedomestikovaný pes

Zháňanie potravy, sociálne interakcie v svorke, rozmnožovanie, vymešovanie, starostlivosť o vlastné zdravie, či o potomkov, to všetko je v „labkách“ každého príslušníka vlčej svorky. Úplne iná situácia nastáva pre domestikovaný druh, v našom prípade pre psa, ako schématicky ukazuje obr. 2.

obr. 2 Domestikovaný pes

Domestikovanec musí viaceré svoje životné funkcie realizovať prostredníctvom interakcie so svojím domestikátorom. Domestikátor sa stará o jeho ochranu, rozmnožovanie, prináša mu stravu, lieči ho, stará sa o potomstvo, ba dokonca o čistotu jeho genofondu. Panelákový pes sa nemôže len tak vyprázdniť, musí o to požiadať pána. Nemôže sa len tak rozmnožiť, žerie, čo mu pán obstará, nemôže sa kamarátiť s každým psom, ktorý sa mu pozdáva, nepostará sa sám prakticky o žiadnu interakciu so svojím prostredím. Podobne sa môžeme pozrieť na každý domestikovaný vzťah. Túto skutočnosť abstrahujeme do schémy na obr.3.

obr. 3 Funkčná schéma

Práve fakt, že domestikovanec prenecháva niektoré svoje vrodené funkcie na domestikátora je kľúčom k jeho vyššiemu reprodukčnému úspechu, než by bol schopný dosiahnuť vo svojej divokej forme.
Ak sme domestikované opice, tak by sme mali byť schopní identifikovať domestikátora cez uvedenú funkčnú schému, ktorú vyjadruje obr. 5.

obr.5 Homo sapiens domesticus

Elegantný pán, ktorého sme si požičali z obrázku 2 ako príklad domestikovanej opice tu vystupuje v rovnakej pozícii ako jeho pes, svoje vrodené potreby realizuje cez strašideľného domestikátora. Kým sa budeme zaoberať samotným domestikátorom, skúsme si uviesť nejaký príklad divej formy Homo, takej, ktorá nám je najbližšia, teda Homo sapiens sapiens v takej podobe, ktorá sa formovala pre tento druh selekčným tlakom cez stovky až tisícky generácií. Podľa názoru evolučných psychológov by to mal byť náš predok, ktorý sa živil lovecko-zberačským spôsobom života. Jeho potreby boli realizované priamo, podobne ako u vlka. Na realizovanie týchto potrieb bol evolúciou dizajnovaný fyzicky a mentálne rovnako, ako každý iný živočíšny druh. Schématicky to zobrazíme na obr. 6.

obr.6 Homo sapiens sapiens

Nasledujúca tabuľka nám ukáže, ako sa realizujú potreby Homo sapien sapiens a Homo sapiens domesticus.
Potreba Homo sapiens sapiens Homo sapiens domesticus
potrava lov, zber spoločenská deľba práce, ekonomika, príživníctvo, sociálny systém, výroba, distribúcia, konzumizmus …  
sex vrodené mechanizmy pohlavného výberu morálne a náboženské schémy, pornopriemysel, umenie a zábava, sexuálna výchova, sexuálna kultúra, antikoncepcia …
rozmnožovanie tehotenstvo, pôrod, infanticída dámske magazíny, blogy a iné médiá a inštitúcie tehotenskej prípravy, zdravotnícky systém, antikoncepcia, potraty, pôrodnice, kultúra tehotenstva a pôrodu, prenatálna starostlivosť, zdravotný systém
starostlivosť o mláďatá priama starostlivosť matky, otca a širšej rodiny, znalosti o prostredí sú získavané priamou interakciou hlavne s rodičmi a širšou rodinou jasle, škôlky, školy, detské domovy, opatrovateľstvo, internet, médiá, ulica, detské bandy, štátny vzdelávací systém …
sociálne interakcie vnútri tlupy priama agresia, priama submisívnosť, intrigy, boj o alfa postavenie, príbuzenský altruizmus, recipročný altruizmus štát, formy vládnutia, zákon, represívne zložky, šport, hierarchizácia inštitúcií, kariérny postup, filozofické systémy, náboženské systémy, charta ľudských práv, jurisdikčné systémy…
medzitlupové interakcie boj o teritoriá, lúpenie samíc medzinárodná politika, vojny, šport, OSN a iné nadštátne inštitúcie…
exploatácia územia lov, zber, skúmanie terénu, hľadanie nových lovísk veda, technológie, teológie, filozofie, cestovanie, turistika…
Myslím, že výpočet prostriedkov, prostredníctvom ktorých si Homo sapiens domesticus realizuje svoje potreby by mohol byť oveľa bohatší. Už len z tohoto výpočtu je zrejmé, kto je naším domestikátorom — je to naša kultúra v obecnom zmysle.
Domestikátor vždy domestikuje domestikanta za účelom uspokojenia svojich potrieb. Ak zostaneme na platforme darwinistického evolucionizmu, tak sa dajú všetky potreby organizmu odvodiť od snahy organizmu rozmožiť sa v čo najviac kópiách za daných životných podmienok. Také znaky, ktoré pomáhajú zvyšovaniu počtu kópií sa v populácii presadia na úkor iných znakov, ktoré replikáciu podporujú horšie. Ak tvar zobáka nejakého vtáčika, ktorý prenikol na nové územie zlepšuje schopnosť lúskať orechy oproti tvaru zobákov jeho súkmeňovcov, má tento viac potomkov, a jeho genofond sa v populácii postupne rozšíri. Každá potreba organizmu je jeho znakom a slúži na rozmnoženie jeho genofondu. Teda aj potreba chovateľa dobytka (domestikátora)  je v konečnom dôsledku iba rozšírením jeho genofondu, a teda potreby mať čo najviac potomkov.
Lenže ak je naším domestikátorom kultúra, kde sú JEJ potreby? O tejto otázke a o tom, čo z odpovede na ňu vyplýva niekedy nabudúce.

Očkovanie — eugenická domestikácia sapienta

Úlohou tejto úvahy nie je odhovárať, či naopak nahovárať občanov na očkovanie detí, hoci ma k jej napísaniu inšpirovala návšteva stránky občianskeho združenia  Iniciatíva pre uvedomenie si rizík očkovania . Nepopieram však, že ja sám mám špecifické výhrady proti plošnému očkovaniu, výhrady, ktoré ďalej uvediem. Ale ani to by nemal byť podstatný odkaz úvahy. Skôr by ním mal byť nezaujatý phľad na očkovanie ako eugenickej formy domestikácie Homo sapiens sapiens (ďalej sapientov) kultúrou, teda z pohľadu darwinistickej teórie prostredníctvom mémov. 

(Pozn. Vysvetlenie pojmov v článku použitých nájdete v projekte Anima et Machina v sekcii Definície a pojmy .)

Princíp očkovania

Úlohou očkovania je naučiť imunitný systém organizmu rozoznať patogén (vírus, prípadne iný mikroorganizmus), aby pri infekcii už bol pripravený na jeho likvidáciu.

Obrana organizmu proti infekcii prostredníctvom imunitného systému totiž prebieha v dvoch fázach:
  1. Rozpoznanie infektu od vlastných buniek a mikroorganizmov, ktoré tvoria tolerovanú súčasť tela (napríklad črevné baktérie nevyhnutné pre trávenie). Táto fáza je veľmi náročná a spravidla trvá jeden až tri dni. Rozpoznanie patogénu majú na starosti T, a B- lymfocyty , teda druh bielych krviniek. Tieto rozoznajú patogén od vlastných buniek a mikroorganizmov pomocou špeciálnych molekúl, ktoré tvoria povrch patogénu a nie sú súčasťou povrchu vlastných buniek a mikroorganizmov. 
  2. Eliminácia patogénu prostredníctvom NK-lymfocitov , ktoré sú namnožené na základe prvej fázy tak, aby boli schopné likvidovať konkrétny patogén.
Očkovanie je medicínska technika, ktorá „trénuje” prvú fázu imunitnej reakcie tak, že organizmu podsúva molekuly povrchov patogénov, ktoré sú pre ne charakteristické. V praxi to prebieha tak, že sa namnoží patogén, ten sa devitalizuje tak, že sa mu hlavne zlikviduje jeho DNA, aby sa v tele nemohol rozmnožovať, prípadne sa očistí od molekúl, ktoré by mohli zaťažovať očkovaný organizmus, alebo sa vyselektuje špecifiká molekula patogénu a z toho sa pripraví očkovacia látka, ktorá sa vloži do organizmu. Tento na ňu v štandardnom prípade zareaguje prvou, a potom druhou fázou imunitnej reakcie. Výsledkom je to, že v krvi je dostatok NK-lymfocytov, aby mohol organizmus hneď reagovať na vstup infektu, čím sa spravidla zabráni jeho rozšíreniu v organizme, alebo prinajmenšom sa zmierni ochorenie.


Biologické otázniky celoplošného očkovania

Pre ďalší výklad je potrebné si uvedomiť, že populácia sapientov nežije mimo ostatný biotop, ale tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť. Súčasťou biotopu sú aj patogény. Vzťah organizmov a ich patogénov sa vyvíjal stovky miliónov rokov. Za ten čas sa vytvorila dynamická rovnováha, čoho dôkazom je to, že vo vzájomnom boji prežili jednak patogény ale aj ich hostitelia. 

Procesy, ktoré prebiehajú v rámci tejto dynamickej rovnováhy zatiaľ iba objavujeme a rozhodne nemôžeme povedať, že ich poznáme. Zavedenie celoplošného očkovania populácie sapientov na nejaký druh patogénu do procesu dynamickej rovnováhy v zásade slepo zasahuje. Nemôžeme dnes povedať, aké dlhodobé následky môže mať na biotopickú rovnováhu v prírode. Nevieme napríklad, aký je vzťah medzi jednotlivými patogénmi, či likvidácia jedného nezapríčiní vznik množstva nových. 

Táto otázka nie je čisto hypotetická. Stále totiž nerozumieme evolučným procesom. Dnes sa napríklad evolúcia nejaví ako spojitý proces, ale ako proces prebiehajúci fázovo, medzi fázou stabilného ustálenia ekosystému, kde nepribúdajú evolučné novinky a fázou prudkého rozvoja a vzniku evolučných noviniek (druhov) v krátkom období. Narušenie stability prvej fázy zrejme býva dôsledkom nejakej ekologickej katastrofy, keď sa buď naruší ekologická rovnováha planetárnou katastrofou, alebo rozšírením organického druhu, ktorý sa vymyká ekologickej stabilite. Ak teda rozširovaním celoplošného očkovania budeme vyraďovať stále viac druhov patogénov z hry, v princípe robíme to isté, ako dopad veľkého meteoritu, alebo celokontinentálny požiar lesov.

Podobnou otázkou je aj to, aký dopad má na organizmus to, že je imunitne trénovaný na unifikovaný patogén. Aby sme to pochopili, je dôležité vysvetliť, že organizmy síce majú tú istú sadu génov, ale zároveň je každý organizmus trocha iný, teda jeho gény nie sú presne také isté ako gény iných jedincov toho druhu. Ak napríklad má vírus gén, ktorý kóduje produkciu molekuly jeho obalu a ten má v jedincovi A sekvenciu DNA 
 
…CCGATC C GATCCGAT 

a v druhom jedincovi B  
 
…CCGATC G GATCCGAT 

teda sa líšia iba v jednom písmene, molekula, ktorá je vytvorená na základe takéhoto génu síce svoju funkciu plní rovnako, predsa len však je to iná molekula. Ak namnožíme iba úzke spektrum patogénov a potom z nich vytvoríme očkovaciu látku, NR-lymfocyty síce správne zareagujú na prípadnú infekciu v celej jej genetickej variabilite, v konečnom dôsledku však z populácie patogénov prednostne vyraďujeme určitý variant, čím uprednostňujeme varianty ostatné. Aké to môže mať dôsledky na populačnú evolúciu patogénu je ťažké odhadnúť hlavne z dlhodobého hľadiska. 

Je to forma selekčného tlaku prírodného výberu a zlé skúsenosti s takým konaním vo forme používania antibiotík už máme — vyselektovali sme vďaka antibiotikám už celý rad odolných baktérií, ktoré nemáme zatiaľ čím likvidovať. 

Pri normálnom priebehu infekcie sa zachováva nielen diverzita populácie infektu, ale aj diverzita reakcie naň. Toto sa celoplošným očkovaním prinajmenšom znižuje, čoho ekologické dôsledky nepoznáme.

Ďalej sa domnievam, že na mnohobunkový organizmus nie je možné hľadieť ako na jedno telo, ale ako na ekosystém organizmov. V rámci tohoto ekosystému nie sú len bunky samotného organizmu s rovnakou DNA v každej z nich, ale aj mikroorganizmy, ktorý s tým mnohobunkovým organizmom žijú v symbióze (na každú bunku nášho tela pripadá 10 buniek rôznych črevných, kožných a iných baktérií). Ale to nie je všetko. Samotný imunitný systém je zložený z lymfocytov, ktoré majú až dva milióny variánt dvoch génov v DNA, vďaka čomu dokážu rozpoznať cudzie organizmy v tele. Prosto vždy sa nájde taký variant lymfocytu, ktorého povrchová molekula má taký tvar, aby zapadla na povrchovú molekulu patogénu, čím ho „spozná” a túto informáciu tento lymfocyt prenesie do miešnych uzlín, kde sa na základe toho namnožia príslušné NR-lymfocyty. Čo spraví zásah do takéhoto ekosystému očkovaním je ťažké definovať. Treba si uvedomiť, že choroba je zriedkavý jav a imunitná rekacia naň je núdzové riešenie organizmu, čo má určite svoje náklady, ktoré nepoznáme. Zaviesť celoplošné preventívne zásahy do organizmu preto má aj určité celoplošné náklady na vnútornú ekológiu organizmov. Vieme napríklad, ako sa zachovajú vlastné baktérie ak prídu do styku s očkovacími molekulami? Možno nijako. A možno jedna z trilióna sa pozmení. A táto možno zahynie a možno zmutuje a založí novú populáciu, ktorá možno bude príčinou systematického narúšania vnútornej ekologickej rovnováhy.

Takisto narúšame plošným očkovaním aj ekologický vzťah lymfocytov k hosťujúcemu organizmu. Očkovaním už kojencov a detí v raste podľa mňa hrubo zasahujeme do ladenia imunitného systému na to prostredie, v ktorom sapient má žiť. Možno aj to môže byť jednou z príčin prudkého nárastu alergií po druhej svetovej vojne, teda v období kedy sa zavádzalo plošné očkovanie detí. Výskyt a množstvo alergií dosť koreluje s tými krajinami, kde je rozvinuté zdravotníctvo so zákonom regulovaným plošným očkovaním. Alergia totiž je prehnaná reakcia imunitného systému na drobné molekulárne odchýlky povrchových molekúl vlastných buniek. Imunitný systém, ktorý nebojuje proti hrozbe zvonka (ktorú sme obmedzili hygienou a možno aj očkovaním) útočí na nepodstatné genetické odchýlky vlastného organizmu.


Mémeticko-ekologické dôsledky celoplošného  očkovania

Moje chápanie ekológie je širšie (viď  Definície a pojmy ). Tu sa budeme zaoberať špecifickými otázkami, ktoré očkovanie vyvoláva v rámci ekologického vzťahu očkovaného sapienta voči jeho kultúre, teda jeho mémotopu.

Prečo vlastne očkujeme proti patogénom? Iste je to preto, že sa chceme vyvarovať nepríjemnému utrpeniu a prípadnej hrozbe smrti. Tieto základné motivačné nástroje využíva celý rad mémplexov, ktoré by sme mohli taxonomicky zaradiť do skupiny mémplexov zdravia. 

Každý mémplex zdravia obsahuje nejaký mém, ktorý priamo dráždi vrodené kognitívne centrá sapienta, ktoré rozoznávajú bolesť a slasť, z čoho vyplýva jasná populačná disproporcia v šírení mémplexov: Mémplexy, ktoré sľubujú okamžité zníženie, alebo dokonca zlikvidovanie utrpenia z chorôb majú oveľa väčšiu pravdepodobnosť replikácie do hláv populácie sapientov, ako mémplexy, ktoré obsahujú mémy, ktoré povedzme  nabádajú vyrovnať sa s utrpením.

Mémplexy sa môžu šíriť samé, ale spravidla majú väčšiu šancu na replikáciu, ak sa symbioticky spoja s inými mémplexami. Hoci mémplexy zdravia sú dosť úspešné vo svojej replikácii samé o sebe (čomu nasvedčuje podstatná časť obsahu ženských časopisov a správ v elektronických médiách) ich samotnému šíreniu bráni problém dostupnosti zdrojov. Sapient, ktorý sa má rozhodnúť, či si kúpi nejaký „zdravý” výrobok, alebo si zaplatí očkovanie pred hypotetickým rizikom ochorenia si predsa len musí vyberať z viac možností na čo svoje obmedzené zdroje použije, teda ktoré mémplexy napríklad zreplikuje. Či dá peniaze na replikáciu mémplexu očkovania, alebo kúpu nejakého filmového mémplexu vo forme DVD. 

Preto je pre mémplex očkovania výhodné vytvoriť symbiózu s mémplexom starostlivého vládcu . Pod týmto pojmom rozumiem mémplex moci, ktorý má dnešného potomka v podobe sociálneho štátu. Mémplex starostlivého vládcu dráždi rôzne vrodené kognitívne štruktúry sapientov, ktorých účelom je pôvodne organizovanie vzťahov vnútri tlupy. Priamo dráždi kognitívnu štruktúru na rozpoznanie alfa-samca (štát) a štruktúru na rozpoznanie a vytváranie výhodných vnútrotlupových koalícií (odovzdanie zdrojov výmenou za ochranu). Mémplex starostlivého vládcu vytvára kolície z rôznymi mémplexami, čím posilňuje svoju šancu na replikáciu do hláv sapientov. Napríklad mémplex sociálnej starostlivosti, mémplexy zdravotnej starostlivosti, mémplex ochrany pomocou práva atď. Aj náš mémplex ochrany zdravia pomocou očkovania má oveľa vyššiu pravdepodobnosť na replikáciu ak vytvorí účelovú symbiózu s mémplexom starostlivého vládcu. 

V praxi to prebehne tak, že sapient vládnúcej vrstvy (vládny úradník, minister…) ak je vystavený vplyvu dvoch mémplexov, z ktorých jeden zvyšuje jeho vnútorný pocit dôležitosti pre ostatných (vrodená kognitívna štruktúra na rozpoznanie vlastného miesta v tlupe), tak má sklon ho radšej zreplikovať, ako mémplex, ktorý ho nabáda byť na zverenú svorku menej štedrý. Tento mémetický populačný zákon je príčinou takého úspechu sociálneho štátu. Aj náš mémplex celoplošného očkovania má preto veľkú šancu na replikáciu medzi sapientmi ak sa spojí s mémplexom starostlivého vládcu, čo sa aj očividne deje, ako vidíme v rozširovaní počtu povinných očkovaní. Táto symbióza má väčšiu šanciu na replikáciu aj preto, že zbavuje sapienta v rozhodovaní o alokácii vlastných zdrojov na replikáciu mémplexu očkovania.

Z etologických štúdií domestikovaných zvierat vieme, že sapient vykazuje viaceré zhodné morfologické znaky a znaky správania s domestikovanými druhmi. Domestikátorom v jeho prípade je kultúra, čiže mémosféra planéty. Tak ako slúži chov hospodárskych zvierat sapientovi na jeho replikáciu, tak slúži sapient na replikáciu mémov mémosféry. Výraznou domestikačnou skupinou mémplexov sú práve druhy mémov, ktoré môžeme zaradiť do jednej skupiny mémplexov starostlivého vládcu. Hlavný dôvod je ten, že môžu používať priame mémplexy zákonov, čo sú doslova fyzické nástroje modifikácie správania domestikovaných jedincov. 

Vzhľadom na to, že je v záujme každého mému byť replikovaný v čo najviac kópiách, domestikácia vykazuje nasledovné ekologické zákonitosti:
  • Znižovanie diverzity v správaní sapientov. Vzhľadom na to, že sapient vykazuje určitú fenotypovú plasticitu v správaní, selekčný tlak úspešných mémplexov núti k určitému správaniu aj vrodene deviantnejších jedincov. Napríklad pozerajú tie isté filmy, počúvajú rovnakú hudbu a denne replikujú obrovské množstvo rovnakých mémov, hoci vnútorne ich to neuspokojuje v rovnakej miere.
  • Znižovanie fenotypovej plasticity napríklad aj celoplošným očkovaním. 
Z  pohľadu uvedeného môžeme povedať, že prebieha prvá etapa eugenizácie populácie sapientov, kde celoplošné očkovanie má charakter priameho výberu určitého variantu imunitného systému na úkor ostatných. Z hľadiska organizmu je to tlak prírodného výberu prostredím, z hľadiska mémov je to eugenika určitého konkrétneho typu sapienta — teda substrátu, na ktorom sú mémy replikované.