Anima et Machina

Tento článok si kladie za cieľ priblížiť čitateľovi fascinujúci vedný odbor — evolučnú psychológiu v širšom historickom a myšlienkovom kontexte.

Každá veda o „duši“ stojí v princípe na hranici kultúrneho sporu medzi teologickým a postkresťanským racionalistickým výkladom. Dôsledkom je to, že hoci sa väčšina psychologických škôl sama hlási do tábora racionálnych vied, nohami ostáva zabetónovaná v teologických základoch. Cementom, pojivom týchto základov je descartovský dualizmus, ktorý predpokladá v hmotnom tele nezávislú, slobodnú dušu. Dušu, nadanú na tele nezávislou vôľou, riadicu podľa vlastného slobodného uváženia svoje telo a svoje miesto vo svete. Ak sú rozhodnutia tejto slobodnej duše nesprávne, je tomu tak preto, že niečo nepochopila „správne“, čoho dôsledkom bola sloboda jej rozhodovania obmedzená. Úlohou psychológa je popísať štruktúru duše, prípadne pomocou „správneho“ vysvetlenia stavu vecí rozšíriť „obzor“ slobody rozhodovania, čo zmení nesprávnosť (prípadne patologickosť) jej konania.

Dlhé stáročia bolo v našom anticko-judaisticko-kresťanskom civilizačnom okruhu brané ako nespochybniteľný fakt, že človek je tvor úplne inej podstaty ako iné tvory v prírode. Dokoca Bohu blízkej podstaty. Vlastne celý svet, celá príroda bola stvorená preto, aby slúžila ako javisko veľkého divadla, v ktorom hrá hlavnú úlohu vzťah človeka k Stvoriteľovi a všetko ostatné sú iba deju podriadené kulisy.

Túto idilickú predstavu (nazývanú antropocentrizmus) narušil vývoj v racionálnom skúmaní Božieho diela. Najprv sa ukázalo, že náš svet je iba jedným z mnohých svetov obiehajúcich okolo mnohých sĺnc. Keď už sa všetci zmierili s tým, že nie sme stredom Vesmíru, ukázalo sa, že je možné zoradiť organizmy podľa ich vonkajších a vnútorných znakov do hierarchicky usporiadaného stromu života. To na jednej strane vtieravo ponúkalo myšlienku, že sme si prinajmenšom so zvieratami nejako príbuzní a tiež prekvapivú úvahu o tom, že všetci máme spoločného predka. Vznikla predstava evolúcie života na Zemi a znehodnotenie Človeka na človeka, jedného z mnohých druhov organizmov. Dá sa povedať, že aj na to sme si už viac-menej zvykli, dokoca do tej miery, že takúto predstavu oficiálne prijala aj katolícka cirkev slovami Svätého otca.

Posledné útočište antropocentrizmu a Božskej komédie ostalo už len v duši. Nedá sa povedať, že by neboli pokusy deantropocentrizovať dušu od počiatkov zrodu psychológie ako vedy. Presne v duchu mechanistických predstáv 18. storočia sa duša vnímala ako nejaký zložitý orgán sídliaci v mozgu, ktorý bol chápaný ako veľmi komplikovaný a jemný mechanický stroj. Potiaž však je v tom, že stále ostávala duša od tela nezávislou, v podstate sídliacou v zložitom stroji, ktorým hýbe tak, ako hýbe celým telom. Prevládala predstava, že mozog môže od tela nezávisle fungovať úplne rovnako ako v tele, pravda ak mu zabezpečíme výživu.

Hoci sa všeobecne už uznávalo, že telo máme príbuzné iným tvorom, dušu akosi máme len my. Aby to neznelo tak nábožensky, racionalistická veda dušu premenovala na Ego, Ja, Vedomie, pričom mlčky ponechala jej pôvodnú povahu — nezávislosť na tele a jeho evolučnej minulosti.

Rozpor medzi zastaralým mechanistickým pohľadom na mozog ako stroj a implicitným predpokladom nezávislosti duše na tele viedol slávneho zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda k vystúpeniu proti mechanickej predstave duše. Nadviazal tak na osvietenských racionalistov Jean-Jacquesa Rousseaua a François-Marie Aroueta Voltaira, ktorí predpokladali, že človek sa rodí s dušou čistou, nepopísanou, a až spoločnosť určuje jej obsah. Freud však žil v storočí, kedy už nebolo možné popierať náš evolučný pôvod, a preto urobil prvý pokus o kompromis. Rozdelil dušu na časť s evolučnou minulosťou, ktorú nazval Id (to), kde sídlia vrodené pudy a časť osvietensky nepopísanú, ktorú nazval Ego (ja). Pretože bol mizerný teoretik, celú vec skomplikoval ešte tým, že pridal tretiu časť Superego, ktorá mala byť zodpovedná za kultúrny výchovný tlak spoločnosti. Správanie čoveka teda bolo „zvonka“ určované zdedenými vrodenými pudmi vo zvieracej časti duše Id, kultúrnym tlakom spoločenských zvyklostí v časti Superego. Niekde v tom však naďalej zostávala rousseausky čistá dušička Ego z jednej strany týraná vrodenými pudmi Id a z druhej spoločenskými zákazmi Superega.

Hlavným nedostatkom freudovského učenia bola jeho nevedeckosť. Nič (okrem nevedomých procesov) z teoretických konštrukcií psychoanalýzy nebolo experimentálne dokázané. Skôr naopak. Všetky pokusy dokázať freudovské šamanské myšlienkové konštrukcie viedli k ich vyvráteniu, na čo Freud a jeho nasledovníci zvyčajne reagovali ešte krkolomnejšími konštrukciami.

Logickým dôsledom takéhoto stavu bol vývoj nových psychologických škôl, ktoré sa vetvili do dvoch významných smerov.

Jeden, reprezentovaný napríklad Gestalt psychológiou naďalej interpretoval dušu človeka ako výsledok interakcií príliš zložitého neuronálneho „stroja“, naväzujúc tak na mechanicizmus 18. storočia, pričom sa opieral výskum I. P Pavlova a jeho učenia o podmienených a nepodmienených reflexoch. Potomkom tohoto výskumného smeru je dnešná neuropsychológia, ktorá skúma pomocou tomografických zobrazovacích metód priebeh a mapu rekcií v mozgu na rôzne podnety. Vďaka takémuto výskumu dnes vieme, že mapa reakcií človeka v jeho mozgu vôbec nezodpovedá predstavám zakladateľov psychoanalýzy. Vieme, že mozog má evolučne danú štruktúru, ktorá pripomína ruskú matriošku. Čím je nejaká časť mozgu evolučne staršia (a teda spoločnejšia so širším spektrom živočíchov), tým je zabalenejšia v nejakej evolučne mladšej vrstve. Navyše vieme, že aj v evolučne najmladšej vrstve, ktorú máme spoločnú so všetkými cicavcami — v mozgovej kôre (neokortexe) — je mozog štruktúrovaný do neostro vymedzených častí, ktoré sa nazývajú moduly, centrá, nástroje a všelijako inak. V zásade sa však dá povedať, že na riešení akejkoľvek situácie sa v rôznej miere podieľajú na rozhodovaní vždy evolučne staršie časti a v rôznej miere evolučne mladšie časti.

Druhý smer, ktorý nadviazal na nemechanistický freudovský pohľad práve vďaka mnohým experimentom na zvieratách a ľuďoch preukázal neudržateľnosť psychoanalytickej špekulatívnosti. Jeho hlavným smerom bol behaviorizmus, ktorý chápe mozog ako systém, ktorý sa učí. Na základe experimentálnej metódy dospel v niektorých školách k až radikálnemu záveru, že mozog je rousseaovsky čistý nepopísaný list, ktorý môžeme pomocou správnej metódy všetko naučiť a odučiť. Je známy slávny výrok amerického behavioristu Johna B. Watsona:

Dajte mi tucet zdravých, dobre formovaných detí, mnou vymedzený špecifikovaný svet na ich výchovu a ja vám garantujem, že náhodným výberom z nich bez ohľadu na talent, rasu či predkov z ktoréhokoľvek z nich vychovám lekára, právnika, obchodného manažera, dokonca žobráka, či zlodeja.

Tak ako u psychoanalýzy aj v behaviorizme implicitne predpokladáme na tele nezávislú dušu, ktorá správnym pôsobením dokáže uriadiť akékoľvek „zvieracie“ pudy, je teda na nich nezávislá.

Zásadnú ranu tejto predstave urobil dnes už povestný pokus Benjamina Libeta, za ktorý sa stal prvým držiteľom Virtual Nobel Prize in psychology. Libet robil v priebehu 70. rokov experimenty pomocou elektroencefalografu. Pomocou týchto pokusov jednoznačne dokázal, že každému vedomému rozhodnutiu človeka predchádza nevedomé rozhodnutie. Napríklad ak si vedome povieme, že zdvihneme ruku, tak pol sekundy pred tým sa už v mozgu o zdvihnutí ruky nevedome rozhodlo. Dá sa povedať, že predstava slobodnej vedomej vôle dostala vážnu trhlinu, rovnako ako predstava od tela nezávislej slobodnej duše. Ďalší úder behavioristickej predstave dal objav molekúl — psychofarmák, ktoré dokážu výrazným spôsobom zmeniť myslenie osoby, ktorá ich požíva. Ak nejaká látka určuje správanie slobodnej duše, tak kde je tá od tela nezávislá slobodná vôľa? No a rana z milosti prišla pri štúdiu psychických vlastností v závislosti od miery genetickej príbuznosti, ktorá ukázala, že naše psychické danosti a schopnosti sú minimálne zo 80% vrodené (viď tabuľka tu).

Dostávame sa takto v druhej polovici 20. storočia k situácii v psychológii, ktorú by sme mohli označiť ako stav po bombardovaní. Všetky základné filozofické koncepcie, na ktorých dovtedy stáli humanitné vedy a psychológia, sa ocitli v troskách. Psychológii chýbal racionálny model človeka.

Do tejto situácie vniesol nový vietor vývoj v genetike a biológii vôbec. Jednak bol objavom dedičnej informácie v molekule DNA potvrdený a rozšírený darwinistický model evolúcie, súčasne však bola upriamená pozornosť na správanie živočíchov. Vznikla vedecká disciplína — etológia, popisujúca správanie živočíchov ako súbor účelových reakcií na podnety z prostredia. Správanie organizmov je podľa etológie rovnako ako telesné znaky formované metódou pokusu a omylu dlhým evolučným vývojom.

Ak napríklad vidíme, že krátko po prevzatí alfa postavenia v rodine levov novým samcom tento roztrhá všetky ešte dojčené mláďatá, hľadáme pre takéto správanie evolučný účel. V tomto prípade si nový otec rodiny zabezpečí, aby ešte kojace samice mohli otehotnieť od neho (kým koja sú ťažšie oplodniteľné), čím zabezpečí v tlupe svoj genofond. Inými slovami účelom infanticídy (zabíjania mláďat) u levov je presadenie vlastných génov v populácii.

Je príznačné, že etológovia vedu o správaní zvierat nazvali inak ako vedu o správaní človeka. V 50. rokoch bolo akosi ešte háklivé nazvať vedu o správaní zvierat psychológiou zvierat. Etológovia si takto ponechali určité intelektuálne bezpečie pred útokmi zo strany psychológov, ktorí v tých časoch požívali v očiach verejnosti pomerne výlučné postavenie. Etológovia síce argumentujú, že porovnávať správanie povedzme pavúka so správaním človeka je príliš odvážne, na druhej strane im neprekáža, že ten istý prístup, aký majú k pavúkovi majú aj ku primátom, do ktorých patrí aj človek. Psychológovia na druhej strane mohli v zdanlivom bezpečí naďalej rozvíjať svoje predstavy založené na nesprávnom modeli človeka.

000

Od etológie živočíchov je už len jeden logický krok k etológii človeka. V 70. rokoch sa tak skutočne stalo a opäť je pre hlboko zakorenený antropocentrizmus v našej kultúre typické, že nová veda sa nenazvala etológiou človeka, ale evolučnou psychológiou, aj keď používa ten istý teoretický a metodologický aparát ako etológia. Poďme si teda evolučnú psychológiu stručne predstaviť.

Kľúčovým pojmom evolučnej psychológie je adaptácia. Je to starý dobrý darwinistický pojem, ktorý hovorí, že každý znak organizmu je adaptáciou (prispôsobením sa) na konkrétne podmienky prostredia, v ktorom organizmus žije. Dlhý krk žirafy je adaptáciou na potrebu obžierať listy v rednúcich lesoch Afriky, plutvy delfína sú adaptáciou na vodné prostredie, mozog je adaptáciou organizmu, ktorý vyhľadáva potravu, atď. Adaptáciou je aj každá psychická vlastnosť zvieraťa, teda aj človeka.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, čo všetko je prostredím organizmu. Nie je to len les, tráva, rieka, ale aj ostatné organizmy, predátori, potrava. Ak žije v sociétach, tak sú prostredím organizmu aj vzťahy v tých sociétach. Samotné usporiadanie jedincov jedného druhu do tlúp, svoriek či kŕdľov je adaptáciou na tlak prostredia. Mozog je v tomto zmysle nástrojom, v ktorom sa tie adaptácie evolučným mechanizmom vytvárali, tak ako sa vytvorí typický druh chrupu pre dravca, či krídla na lietanie pre vtákov. Inými slovami — prvky správania človeka sú adaptáciou na jeho životné prostredie a plnia vždy nejaký konkrétny účel.

Pri účelnosti evolučných adaptácií sa na chvíľu zastavíme, pretože je to základ pochopenia ďalšieho výkladu. Zdrojom účelnosti v živých systémoch je podľa súčasného neodarwinistického chápania evolúcie (a evolučná psychológia z neho vychádza) nasledovný mechanizmus. Ak určitý variant génu tak formuje hostiteľský organizmus, že to zvyšuje v danej poulácii jeho početnosť (fitness, zdatnosť) na úkor iného variantu toho istého génu, tak tento gén v populácii postupne preváži. Nazýva sa to sebeckosť génu. Gény sú podľa tejto koncepcie objektami prírodného výberu. Nie jedinci, či druhy organizmov.

Ako príklad uveďme výstražný krik vtáka v kŕdli pri objavení sa predátorov. Miesto toho, aby všetku energiu vložil do úteku, časť z nej vloží do výstrahy ostatných v kŕdli, pričom riskuje vlastný zánik. Keby sa prírodný výber uplatňoval na prežitie jedinca, takáto vlastnosť by sa nemohla v populácii vtákov uplatniť. Inak to vyzerá ak sa na vec pozrieme z hľadiska sebeckého génu (nazvime ho A), ktorý formuje vlastnosť výstrahy ostatných v kŕdli. Ak sa takýto varian génu správania vtákov objaví, tak vďaka kríženiu s inými jedincami súperí s iným variantom, ktorý tlmí výstražné správanie (nazvime ho B). Otázkou je, ktorý z oboch génov v populácii zvíťazí. Tie kŕdle, kde je rozšírený iba variant B sú vystavené väčšiemu riziku strát jedincov, pretože pri útoku predátorov naraz zahynie viac jedincov. Kŕdel, kde sa objaví variant A má väčšiu šancu na prežitie viac jedincov, pretože sú častejšie vystríhaní pred nebezpečenstvom. Preto sa v populácii postupne presadí variant A. Hoci v priemere zahynie viac jedincov, ktorí vystríhali pred nebezpečím ako keby tak neurobili, z pohľadu génu variant A to vyzerá tak, že existuje v početne viac jedincoch ako keby bol vo variante B.

V evolučnej psychológii sa predpokladá, že tak ako každá telesná vlastnosť, tak aj každá psychická sú formované sebeckosťou nejakých génov. Také varianty génov, ktoré umožnili našim predkom prežiť v čo najväčšom možnom počte sa rozšírili na úkor variantov s horším fitness. Preto napríklad otázka, prečo v našom druhu poznáme na rozdiel od iných primátov hlbší monogamný partnerský vzťah nazývaný láska je z pohľadu evolučnej psychológie preformulovaná na otázku: akému účelu slúži trvalejší monogamný vzťah medzi pohlavnými partnermi u sapientov? Odpoveďou je, že vzhľadom na extrémne dlhý vývoj nového jedinca od narodenia po reprodukčný vek (obdobie neoténie), ktorý je u sapienta typicky14-16 rokov, je nevyhnutné, aby po pomerne dlhý čas obaja rodičia investovali do budúceho potomstva svoje zdroje, nielen samica. Aby to bolo možné, musia existovať gény, ktoré formujú také správanie samcov a samíc, ktoré vytvára medzi nimi dlhšiu sociálnu väzbu ako je len obdobie párenia.

Vidíme, teda, že na rozdiel od iných pychologických škôl, ktoré hľadajú zdroje správania sa primárne v individuálnej histórii každého jedinca, evolučná psychológia hľadá zdroje a formy správania v našej spoločnej evolučnej minulosti. Individuálne rozdiely medzi jedincami chápe ako rozdiely dané individuálnou variabilitou génov, ktoré formujú naše správanie. Tak ako je niekto geneticky rýchlejší bežec ako sú druhí, tak aj niekto spracováva svoje životné rozhodovania vrodene inak, ako jeho sused.

Z pohľadu evolučnej psychológie naše mozgy, rovnako ako naše telá riadi program, ktorý vznikal pokusom a omylom po tisícky generácií našich predkov. Ladenie toho programu bolo vždy odpoveďou celých populácií našich predkov na životné podmienky v ktorých žili. Z genetiky vyplýva, že aby sa nejaká vlastnosť v populácii pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov ustálila, je nevyhnutné aby sa populáciou šírila rádovo v tisícoch generácií. Preto odpovede na otázky: ktoré sú tie základné psychické moduly, aký je ich charakter a vzájomné vzťahy, aký účel plnia a podobné, je ľahšie hľadať u takých národov, ktoré žijú spôsobom rovnakým, či veľmi podobným ako asi žili naši predkovia pred niekoľkými státisícmi rokov, ako ich budeme hľadať v civilizovanej spoločnosti, ktorá tu je len pár tisíc rokov. Rovnako má význam porovnávať naše správanie so správaním našich najbližších príbuzných v prírode — primátov. Práve z tohoto dôvodu v 80. rokoch upriamili antropológovia a evoluční psychológovia pozornosť na štúdium pomaly sa vytrácajúcich kultúr prírodných národov, ktoré ešte žijú v polopúšti Kalahári, či v Polynézii, zároveň na antropologické vykopávky ale aj na etologické štúdie primátov.

To, že naše psychické vlastnosti boli formované evolúciou v inom prostredí, za iných podmienok, ako žije dnes väčšina populácie sapientov na Zemi, vyvoláva potrebu definovania pojmu „prirodzenosť sapienta“ a skúmania toho, ako táto prirodzenosť uspieva v konfrontácii v pre ňu „neprirodzenom“ prostredí civilizácie. Uveďme si typický príklad.

Zaujímavou témov evolučnej psychológie je tzv. recipročný altruizmus. Hoci by sa na základe darwinistického boja o prežitie zdalo, že niet evolučného dôvodu pre nesebecké správanie voči nepríbuznému jedincovi, opak je pravdou, ak sa na vec pozrieme z hľadiska „sebeckého“ génu, ktorý modifikuje správanie jedinca tak, aby sa podelil o zdroje s niekým v jeho vlastnej tlupe. Pokiaľ sa dá predpokladať, že súčasťou tohto správania bude to, že obdarovaný jedinec bude v budúcnosti „nutkaný“ tým istým génom dar oplatiť, tak takýto gén má veľkú šancu sa v populácii šíriť, pretože umožňuje prežiť viac jedincom — rovnomernejšie rozdelí vzácne zdroje. Teóriu takéhoto správania formuloval významný evolučný psychológ Trivers v roku 1971 pod názvom teória recipročného altruizmu a založil ju na matematickej teórii hier. Odvtedy bola nespočetne ráz potvrdená nielen v populáciách sapientov, ale aj u šimpanzov.

Podľa teórie recipročného altruizmu sme nevedome motivovaní sa podeliť s nejakou inou osobou za predpokladu, že môžeme v budúcnosti očakávať recipročné správanie. Nevyhnutným predpokladom toho je, aby bola frekvencia stykov s takýmto partnerom významne vysoká. Je aj experimentálne potvrdené, že čím je vyššia miera pravdepodobnosti styku s cudzou osobou, tým je vyššia aj naša ochota podeliť sa s ňou o zdroje (napríklad požičať peniaze). Týmto sa dostávame k prirodzenosti sapienta. Prirodzeným prostredím pre náš druh je tlupa 60-150 jedincov, v ktorej je vysoká pravdepodobnosť častého styku medzi jej členmi. Rovnomernejšie rozdelenie zdrojov v takom spoločenstve zvyšuje pravdepodobnosť prežitia viac jedincov, ako tomu je u druhov, ktoré nemajú vyvinuté recipročné správanie.

Evolúcia nás vybavila teda okrem typického sebeckého správania, aké majú napríklad pavúky aj recipročne altruistickým správaním. Máme v mozgoch vrodený hodnotiaci modul, ktorý na základe frekvencie styku s iným nepríbuzným príslušníkom tlupy rozhodne, či sa ho budeme snažiť o zdroje obrať, alebo sa s ním o zdroje v prípade potreby podeliť. Toto rozhodovanie je nevedomé a my ho vedome vnímame iba ako pocit sympatie, či naopak opatrnosti (respektíve agresie).

A ako vyzerá správanie sapienta v preň neprirodzenom postredí súčasnej civilizácie? Nič sa nezmenilo, iba kulisy sú iné. Každý vie z vlastnej skúsenosti, že inak sa správame voči kolegovi v práci, či voči cudziemu človeku na ulici. Iné vzťahy sú v uzavretých dedinských komunitách, kde sú voči sebe obyvatelia ďaleko altruistickejší ako v anonymnom mestskom prostredí. Vyššia miera sebeckosti v oveľa početnejších mestských aglomeráciách teda nie je dôsledok zlej výchovy, či úpadku kultúry, ale práve naopak: vplyvom vysokej koncentrácie obyvateľov sa znižuje miera frekvencie vzájomných interakcií, čoho dôsledkom je nižšia ochota k recipročnému altruizmu, a následne zodpovedajúca výchova a štruktúra kultúry.

Iným zaujímavým dôsledkom vrodeného modulu pre sebeckosť/altruizmus je tzv. „problém spoločného pasienka“. Tento evolučne psychologický problém popisuje situáciu, kedy viacero jedincov spoločne zdieľa nejaký statok, napríklad štátny rozpočet, pričom ich frekvencia vzájomnej interakcie je prakticky nulová. Vrodený modul nám káže do spoločného statku prispievať čo najmenej a získať z neho čo najviac. Kedže v demokratickom usporiadaní spoločnosti je záujem definovaný geneticky priemerne normovaným jedincom, je zrejmé, že vo voľbách majú väčšiu šancu uspieť tí, čo sľubujú dávať viac zo spoločného ako tí, čo sľubujú menej. A na tom nezmení nijaká výchova nič, jednoducho preto, pretože by to išlo proti prirodzenosti sapienta. Jediné riešenie je zavedenie takého volebného cenzu, ktorý by z volebného práva vylúčil priemerného jedinca.

V tomto momente predídem pomerne častej námietke tým, že ju vyslovím sám: a čo takí jedinci, ktorí sú bezvýhradne altruistickí aj keď nemôžu očakávať reciprocitu, povedzme MatkaTereza? Pominieme predpoklad, že Matka Tereza očakáva reciprocitu v posmrtnom živote a budeme pedpokladať, že skutočne mala dobrý pocit z toho, že niečo dáva. Áno aj to je možné a nie je to v rozpore s teóriou recipročného altruizmu. Vec je v tom, že tak ako iné telesné vlastnosti, rovnako aj duševné sú v populácii distribuované v škále od-do. Niekto sa narodí ako trpazlík iný s dispozíciou prerásť dva metre. Medzi týmito extrémami je však pásmo normality, do ktorého spadá viac ako 72% jedincov. Čo je mimo toto pásmo je odchýlka od normálu, je to deviácia, mutácia, chyba. Nerecipročné altruistické správanie je takouto deviáciou a postihuje (ako každá deviácia) menej ako 5 % populácie. Rovnako je to aj s ultrasebeckým správaním, ktoré je sprievodným znakom psychopatie a iných psychických deviácií. Ak teda v evolučnej psychológii hovoríme o nejakom správaní, myslíme tým (pokiaľ nie je uvedené inak) vždy správanie v pásme normality, presne tým pásmom, ktoré je dôsledkom tlaku prírodného výberu.

Podobných teórií je v evolučnej psychológii veľa, z čoho väčšina je experimentálne, či terénne potvrdená. Máme tu teóriu príbuzenského altruizmu, teórie odlišných stratégií pohlavného výberu mužov a žien, teóriu nevery mužov a žien, teóriu vyťažovania rodičov, teóriu rodičovských investícií, teóriu infanticídy, teóriu teriatoriálnych konfliktov, atď, atď. Prakticky každá oblasť správania sapientov je pokrytá nejakou teóriou.

Princíp je vždy jeden. Pre každé správanie je potrebné nájsť jeho účel formovaný v prostredí našich pra-predkov žijúcich lovecko-zberačským spôsobom života. Toto je radikálny rozdiel oproti klasickým psychologickým školám, ktoré sa snažili popísať správanie, ale nehľadali (alebo v prípade Freuda nesprávne hľadali) pôvod tohoto správania.Z metodologického hľadiska je to významný posun, pretože kvalita posudzovania teórií evolučnej psychológie nevychádza z tejto vedy (tak ako je tomu u iných škôl), ale z iných vied — genetiky, populačnej ekológie, matematiky, neurológie, a podobne.

Aký teda je model človeka v evolučnej psychológii? V prvom rade je človek tým, čím má byť, jedným z mnohých živočíšnych druhov — sapientom. Jeho konanie nech sa nám na prvý pohľad javí mimoriadne ba unikátne, v konečnom dôsledku je iba pokračovaním, kvantitatívnym rozšírením správania, ktoré vieme identifikovať u našich živočíšnych príbuzných. Každý čin každého jedinca je motivovaný prastarými mechanizmami, ktoré nám zanechali naši predkovia. Táto nevedomá motivácia, tento moment, kedy naša mysel reaguje na vonkajší, či vnútorný podnet je vedome pociťovaná ako sympatia či nesympatia k niekomu, ochota, či neochota niečo urobiť, láska, či nenávisť k niekomu… a mozog až potom hľadá príslušné odôvodnenie, čo pociťujeme ako naše vedomé a slobodné rozhodnutie. Naše motivácie a činy nie sú produktami našej vôle, ale naopak, naša vôľa je produktom vrodených motivácií a tie sú dôsledkom evolučných adaptácií našich predkov na ich prostredie.

Evolučná psychológia sa pokúša ako mnohé iné vedy vysvetliť vedomie. Lenže tu podľa mojej mienky jej úloha končí, pretože niet nijakého geneticky relevantného dôvodu na to, aby sa vytvorilo toľko úrovní abstrakcie a tak komplikovaná štruktúra vedomia. Vedomie majú samozrejme aj iné organizmy, len je oveľa menej štruktúrované. Aj šimpanzy vedia myslieť, počítať, vedia sa naučiť jednoduché jazyky, vyvíjajú vlastné kultúry, rituály a všeličo iné.

Na vysvetlenie vedomia a celého fenoménu kultúry sapientov treba ďalšiu teóriu a tou je teória mémov. Mémy sú kultúrne ekvivalenty biologických génov. Na svoje rozmnoženie využívajú vrodené štruktúry v mozgoch, presne tie štruktúry, ktoré popisuje evolučná psychológia. Mémy ich využívajú ako bábkar nitky svojich bábok a riadia naše správania dráždením vrodených štruktúr. Ale to je už úplne iná téma.