Anima et Machina

Je zaujímavé, že mnoho sociálnych interakcií u nášho syna závisí od niekoho/niečoho iného, inak povedané, ak chceme, aby urobil nejakú činnosť (vtedy, keď sa to očakáva od okolia), musí ju niekde vidieť a znovu sú to väčšinou videá, kde ich vidí a učí sa z nich. Sám od seba začínal používať slovné spojenie "hapčí panda" vždy po tom, ako kýchol a to z jediného dôvodu, videl video s kýchajúcou malou pandou, ktorú zhliadol pri prezeraní si rôznych zvieratiek, chceli sme mu ukázať čo najviac zvierat v ich reálnej podobe. Jednak chcel zas a znova vidieť, ako panda kýcha a taktiež zakaždým, keď niekto kýchol, použil slovné spojenie "hapčí panda", ktorým sme sa mu pôvodne snažili vysvetliť, že panda kýcha. Lenže toto spojenie používal aj neskôr, keď slovo "kýcha" dokázal vysloviť. Z "hapčí panda" sa stalo ustálené spojenie, ktoré sme začali používať ako "na zdravie". Ja som síce od neho upustila, pretože sa snažím učiť syna tomu, čo používa ostatná societa, ale občas sa stane, že toto spojenie použijeme. Ak by to záviselo len od nás, mali by sme vlastný súbor pomenovaní, ktorým by okolie nerozumelo a myslím, že v budúcnosti budeme mať akýsi rodinný slovník, ktorému budeme rozumieť len my (pravdepodobne je to bežné aj v iných rodinách).

Ďalšou nápovedou na objatie bola scéna z rozprávky, kde kreslený klokan objímal svoju mamu a ten sme raz použili na to, aby sme synčeka "nahovorili" na objatie. Sám od seba nás dovtedy neobjímal a nemali sme to vo zvyku ani my, pretože sa mu to veľmi nepáčilo, i keď sme po takých detských objatiach túžili a keď sa tá túžba preniesla do verbálnej podoby a želania, použili sme spomínanú scénu z rozprávky, aby synček vedel, čo od neho chceme a povedali "Objím ma ako klokan". Odvtedy to stále používame v tejto podobe, no verím, že postupne si náš synček nebude musieť spomínať na nejakého objímajúceho klokana. Navyše sme začali klokana zneužívať preto, lebo jednoduché nasmerovanie na objatie vôbec nepôsobilo, nestačilo povedať a ukázať, ako sa objíma.

Veľmi zaujímavou činnosťou z hľadiska pozorovateľa bolo v našom prípade aj "šúpanie". Uvažovala som nad tým, kde sa vlastne zrodilo, odkiaľ náš synček videl túto činnosť prvýkrát, kde ju zachytil. Prvou vecou, ktorú začal šúpať, bola asi mandarínka, no oveľa viac a vlastne súbežne šúpal aj papieriky z mastných pasteliek. Bolo zrejmé, že ho táto činnosť fascinovala, dokázal šúpať aj desať, dvadsať minút a to dosť sústredene, vždy nadšene dokončil šúpanie jednej veci a zahlásil "druhú" a na druhú vec na šúpanie sa vrhal s ešte väčším entuziazmom, akoby súťažil v rýchlosti šúpania. Od mandaríniek sa preorientoval na pastelky, kým neošúpal aj poslednú (bolo ich možno tridsať), potom prišli na rad cibule, súbežne aj všetko ostatné, čo bolo potenciálne šúpateľné, hračky, zábradlie, obaly, nálepky. Dnes doma nemáme ani jednu cibuľu so šupkou (keď mi už dochádzali, nebránil sa šúpaniu aj bielych obalov cibule, vôbec mu nevadil typický zápach cibule, nedráždila ani jeho oči či prsty), ani jednu mandarínku, či pastelku s papierikom, ani jednu nádobu od krému, balzamu či sprchovacieho gélu s etiketou, všetko je ošúpané. Snažil sa šúpať aj jablká, dokonca aj figúrky z umelej hmoty a bol nahnevaný, pokiaľ sa to nedalo. Pritom šlo pravdepodobne o neprimeranú replikáciu činnosti bez funkčného využitia výsledku šúpania a jej aplikáciu na všetky predmety, s ktorými sa stretol. On totiž nešúpal mandarínku preto, aby ju zjedol, avšak, len pre samotné šúpanie. Jeho mozog úplne pohltila jediná činnosť, na pár minút sústredila celé jeho telo, všetky zmysly sa oddali jedinému - šúpaniu. Zároveň si tým cvičil aj motoriku, má veľmi šikovné prsty a okolie sa len čuduje, keď mi v zelovocí zamieri rovno k cibuliam a potom pri nich stojí a šúpe :).