Anima et Machina

Pomerne často sa v našom kultúrnom prostredí vyskytuje jeden špecifický druh nekonzistentnosti, ktorý vyplýva z dvoch vývojových línií západnej kultúry — kresťanskej teológie a z nej odštiepenej línie vedeckého racionalizmu. Nekonzistentnosť pripomína snahu o vytvorenie sterilnej plodnosti, suchej vody, či dreveného želiezka. Kým každý zhruba chápe, že voda nemôže byť suchá, sterilita tehotná a železo drevené, skutočnosť, že nemôžem veriť v evolučný vývoj sveta a slobodnú vôľu človeka súčasne už tak zrejmé nie je.

Samotná predstava slobodnej vôle logicky vyplýva z judaisticko-kresťanskej koncepcie hriechu. Pokiaľ chcel Boh aby sme rozoznali dobré od zlého, musel nám v akte stvorenia (teda v deterministickom prostredí plne podriadenom vôli Stvoriteľa)  nechať nejaký priestor na nedeterministické rozhodovanie, teda slobodnú vôľu. Čo to však je, aký to má charakter, však Svätá kniha nerieši, a tak to od počiatku po dnes ostáva teologickým problémom, viď napr. Ako Božia suverenita a ľudská slobodná vôľa spolupracujú na spasení? alebo tu Majú ľudia slobodnú vôľu?

Vedecký racionalizmus okrem mnohých iných mémov a mémplexov z kresťanskej teológie zdedil antropocentrizmus a s ním spojenú slobodnú vôľu. A treba povedať, že tak ako teológia, tak aj vedecký racionalizmus má s touto predstavou rovnaké problémy. Na jednej strane ju neustále svojou metódou skúša nájsť, na strane druhej ani nedokáže obsah tohoto pojmu vymedziť. A tak sme svedkami toho, ako síce na jednej strane je dnes už neoddeliteľnou súčasťou vedeckého racionalizmu viera v evolúciu života v duchu syntetického darwinizmu, na strane druhej sa však stále predpokladá, že človek predsa musí byť niečo iné ako sapient. Musí byť v niečom kvalitatívne iný ako jeho najbližší príbuzný — šimpanz. Veď šimpík predsa nedokáže napísať jedinú vetu, a to dokáže už človečie mláďa po absolvovaní prvej ľudovej. Musí teda v ňom byť niečo, čo šimpík nemá.

Nekonzistentnosť tejto predstavy vidím v dvoch oblastiach. V prvom rade v popieraní znalostí, ktoré tvoria obsah syntetického darwinizmu. Ak nás od šimpov delí nejakých 2-5 miliónov rokov, tak niečo zásadné, niečo výrazne kvalitatívne nové by nemalo šancu sa vyvinúť. Navyše by to muselo byť nejako zreteľne zapísané v DNA, čo rozhodne nevidíme, kedže rozdiel medzi našou a šimpazou DNA je menší ako 1%. Nehovoriac o tom, že tieto zmeny sa kupodivu týkajú v drvivej väčšine takých vecí, ako vzpriamená chôdza, organizácia hrtana a podobne. Tí, čo sa týmto neustále zaoberajú hovoria o záhade našej odlišnosti.

V zásade sa dá povedať, že sa od šimpov prakticky nelíšime v ničom významnom. Máme podobné emócie, podobne skúmame svoje prostredie, vedieme veľmi podobné sociálne interakcie, dokonca máme svoje kultúry, pretože časť správania si vytvárame učením, nie genetickou dedičnosťou. Ibaže akosi všetkého viac.

A teraz čo? Tí istí, čo nepochybujú o tom, že my máme slobodnú vôľu o slobodnej vôli takého šimpanza neraz vážne pochybujú, pričom im súčasne neprekáža (ba práve naopak) predstava, že ako šimpovia, tak aj my sme sa vyvinuli zo spoločného predka darwinistickým hromadením malých zmien. So slobodnou vôľou už to je raz tak: buď je, alebo nie je. Nemôže byť na 1%, 2%,…, 50%. Lenže ak ju máme, tak ju máme zázrakom, nie darwinisticky. A práve preto mohol Svätý Otec Ján Pavol II rehabilitovať darwinizmus, pretože pokojne mohol povedať: áno, Boh vo svojej múdrosti zabezpečil aby sa život darwinisticky vyvíjal, ale až vdýchnutie slobodnej vôle, teda schopnosti konať morálne, spravilo z opice Adama. V podstate žiaden rozpor s knihou Genesis.

Je skutočne úžasné ako väčšina sociálnych vedcov a antropológov túto teologickú predstavu prijíma, pričom sú súčasne hrdí na vedecký racionalizmus. Predkladám preto nasledujúcu úvahu.

Darwinizmus predpokladá vývoj organizmov od jednoduchých po tie komplexnejšie druhy ako dôsledok mechanizmu prírodného výberu. To neznamená nič iné ako to, že tlak prírodného výberu selektuje z rôznych variánt tie, ktoré sú na podmienky selekcie lepšie prispôsobené. Má variant na výber? Vyberá si podmienky selekcie, aby sa im mohol nakoniec prispôsobiť?

Pozrime si na vedľajšom obrázku schému darwinistického evolučného mechanizmu. Máme nejakú stávajúcu populáciu. Jej zloženie spolu so zložením iných populácií spoluvytvárajú vlastnosti ekosystému, čím nastavujú jeho zákonitosti a teda aj spätne pôsobiace pravidlá prírodného výberu. Populácia sa rozmnoží, zreplikuje, pričom na túto replikáciu spolupôsobia okrem samotných vnútorných pravidiel druhu aj ekologické pravidlá prostredia, v ktorom sa populácia rozmnožuje. Po replikácii sa zmenia pravidlá, ktoré v ekosystéme panovali, čo následne spôsobí selekciu podľa týchto pravidiel. Vznikne nová populácia a nové kolo evolučného cyklu.

Podstatné na tom je to, že nijaký jedinec nemá dosah na pravidlá, ktoré svojou existenciou iba spoluvytvára. Prírodný výber ako dôsledok cyklu pôsobí na výber takých vlastností, ktoré v danom ekosystéme najlepšie zodpovedajú nastaveným pravidlám. Pravidlá nie sú nikdy vopred známe, pretože vzniknú až jednotlivými krokmi. Žiaden jedinec preto nemá inú voľbu ako sa snažiť v danej chvíli využiť maximum známych pravidiel. Ak má možnosť nejakého rozhodovania, tak z dôvodu neznalosti budúceho stavu (budúcich pravidiel) musí vyberať najlepšie jemu známe rozhodnutie, čím znižuje, ale neodstraňuje riziko zlého rozhodnutia. A preto je tu na mieste otázka:

Ako sa môže darwinisticky vyvinúť slobodné rozhodnutie v mechanizme, kde si každý jedinec MUSÍ vyberať preň najlepšie jemu známe rozhodnutie?

Všetky známe genetické, epigenetické či iné mechanizmy v bunkách sú adaptáciami na predchádzajúce omyly predkov. Sú to teda vždy rozhodovania životných situácií, do ktorých sa bunka presne v duchu evolučného mechanizmu dostáva. Aké molekulárne mechanizmy bunka má (rozumej: ako rozumie svetu v ktorom žije) také je aj jej rozhodovanie. Ak sa rozhodne zle, zahynie, alebo má menej potomkov ako jej iný variant, ktorý má vnútorný mechanizmus rozhodovania optimálnejšie prispôsobený novej životnej situácii.

Takýmto darwinistickým hromadením malých zmien sa tvoria nielen samotné organizmy, ale súčasne aj pravidlá selekcie, pravidlá ekosystémov, a teda aj neustále nové deterministické pravidlá pre ďalšie a ďalšie kolo.  Behaviorálne a psychické nástroje sa v tomto v princípe nelíšia od nástrojov fyziologických, či iných. Vznikali rovnako krok za krokom práve na ten účel, aby si ich nositelia dokázali vždy vybrať pre nich najlepšie možné riešenie, aká si dokáže daná štruktúra mozgu zo všetkých možných riešení vybrať. Opakujem NAJLEPŠIE možné, nie hocijaké. A to riešenie si nevytvára samotný mozog, on nie je strojcom svojho osudu, iba ho ako po celú evolučnú minulosť spoluvytvára. Tak ako si ho spoluvytvárala baktéria, pavúk či slon, tak si ho spoluvytvára aj sapient.

Kým v pozorovaní správania iných zvierat ako sapientov túto logiku veci racionalistická veda (v tomto prípade etológia) uznáva a podľa nej postupuje, tak v popise správania sapienta sa stále hľadá svätý grál slobodnej vôle prinajmenšom v humanitných vedách. Ak pri vysvetlení toho prečo si labuť vyberá na celý život jediného partnera a vrabec len na sezónu hľadáme vysvetlenie v účelnosti takého správania pre prežitie labute či vrabca v ich nastavení prírodným výberom na daný spôsob života a nikto nepredpokladá slobodné rozhodnutie ani jedného z nich, tak výber partnera u sapienta zrazu ako zázrakom podlieha jeho slobodnému rozhodnutiu.

Druhá oblasť nekonzistentnosti tkvie v samotných prejavoch človeka, teda v tom, v čom sa vraj zásadne odlišujeme od iných tvorov, teda v našej kultúre. Veď nijaký iný tvor na Zemi nedokázal postaviť Sixtínsku kaplnku, či raketu a s ňou pristáť na inom nebeskom telese. A dokáže myš, či šimpanz vypočítať diferenciálnu rovnicu? To predsa dokázal len a len človek.

V pozadí takejto argumentácie stojí predpoklad toho, že sixtínska kaplnka, raketa na mesiac či iné artefakty sú výsledkom rozhodovania jedného človeka. Jeden človek vymyslel raketu, iný počítač, diferenciálny počet atď. Alebo nie? Samozrejme, že nie. Aj raketa aj všetky ostatné artefakty sa postupne vyvíjali podobne ako organizmy. Nikto hneď naraz nevymyslel koleso auta, ale to sa vyvíjalo celé státočia, ba tisícročia od jednoduchých drevených kolies odpílených zo stromov, cez drevené kolesá s lúčmi, kovové, ktoré iba replikovali tie drevené, kočiarové, až po tie dnešné s pneumatikami. Teda nič nevymyslel jednotlivý geniálny Človek s veľkým antropocentrickým Č, ale celé generácie sapientov si postupne odovzdávali a hromadili drobné postupné zmeny starých skúseností. A tak ako u organizmov vidíme ten istý darwinistický proces vytvárania diverzity, a z nej následnej selekcie. Vyhrávajú vždy tie riešenia, ktoré najlepšie zodpovedajú daným pravidlám ekosystému. Nie ľudia vytvorili svoju kultúru, ale kultúra SA vyvíjala darwinisticky krok za krokom, hromadením malých zmien. Kultúra si postupne vyberala vhodné mozgy, v ktorých sa jednotlivé drobné varianty tvorili a tým nastavovali pravidlá selekcie takých variantov riešenia, ktoré pre dané nastavenie ekosystému mémov najlepšie vyhovuje.

V uvedenej schéme môžeme v žltých políčkach pokojne nahradiť populácie organizmov populáciami mémov a ekosystém nahradiť slovom kultúra. Tak ako sú organizmy organizáciou molekúl, tak je kultúra organizáciou mozgov. Tak ako podstatou organizmov nie je podstata ich molekúl, tak podstatou mémov nie je biológia organizmov. Ekosystém mémov je systém s vlastnými nebiologickými  zákonitosťami rovnako ako je život systém s vlastnými nemolekulárnymi zákonitosťami.

Možno toto nie je jediný možný pohľad na vec. Domnievam sa však, že ak chceme vychádzať z darwinistického modelu evolúcie, tak len darwinistické procesy môžu poskytnúť výkladový rámec všetkého, čo sa týka života a kultúry. Slobodná vôľa, antropocentrizmus, výlučnosť ktoréhokoľvek organizmu vrátane sapienta či vedomá a slobodne tvorená kultúra sú s týmto modelom nezlučiteľné. Každý pokus o interpretovanie v podobnom duchu za súčasného predpokladu darwinistickej evolúcie má povahu dreveného želiezka.