Anima et Machina

Podľa Platóna jeho učiteľ Sókrates považoval za najmúdrejšiu myšlienku nápis na veštierni v Delfách: „Poznaj sám seba.“ Neprestáva ma udivovať, že to, čo veľký antický mysliteľ považoval za najväčšiu múdrosť, dnešní intelektuáli s neznesiteľnou ľahkosťou bytia ignorujú. Oni vedia o človeku všetko podstatné, nič nemusia poznávať. Ich pravdy o človeku sú zjavené, nie spoznané. Im je predsa jasné, že človek je vrchol vývoja, na rozdiel od zvierat sa môže slobodne rozhodovať a myslieť, má rozum, ktorý hľa dokáže toľko vecí ako žiaden iný tvor na svete. Je podobný Bohu, veď napokon to tvrdí aj Kniha kníh.

Najviac sme hrdí na svoju myseľ. Je najvyspelejšia zo všetkých myslí na Zemi. Dokáže tvoriť básne, konštruovať veľkolepé stavby, objavovať a skúmať prírodu či Vesmír. Niet o tom sporu. Alebo je to inak?

Raz som čítal o jednom vtáčikovi, ktorý si na zimu ukladá semiačka do rôznych drobných úkrytov. Vie si zapamätať viac ako pätnásť tisíc starostlivo vybraných miest. Takto zvyšuje pravdepodobnosť, že mu väčšina potravy na zimu zostane. Jeho myseľ je schopná tohoto obdivuhodného výkonu, na ktorý by sa zrejme nezmohla drvivá väčšina sapientov, ak vôbec niektorý. Ak by sme sa na svet pozerali z uhlu pohľadu toho vtáčika, tak by sme asi boli poľutovaniahodne hlúpi.

Čo je viac a čo je menej je vec stanoviska, z ktorého hodnotíme. Ak sa napríklad skúsime pozrieť na svet z pohľadu matičky Gai, teda Zeme ako organizmu, tak vôbec sapient nedopadne v porovnaní napríklad s baktériou najlepšie. Baktérie sú tu v rôznej forme už vyše tri miliardy rokov, kým my mnohobunkáči asi päťsto miliónov, z čoho primáti nejakých šesťdesiat a sapienti sotva jeden. Je vysoko pravdepodobné, že my dávno nebudeme ale baktérie tu budú stále až do konca planéty. Kto je teda inteligentnejší ak za kritérium inteligencie určíme schopnosť prežiť? A kde je kritérium, ktoré by bolo kritériom kritérií a umožňovalo pevný bod hodnotenia všetkých?

Vedecký výskum postupne relativizuje mnoho implicitných predstáv. Nemáme slobodnú vôľu, nie sme jediní, čo dokážu myslieť, nevieme čo to znamená myslieť, nemáme najvyspelejší mozog, nie sme nainteligentnejší zo všetkých pretože pojem inteligencie sme si ušili na náš spôsob života, atď… V súčasnom kultúrnom vývoji vidím narastajúci rozpor medzi obrazom sapienta, ktorý postupne odhaľuje biologicky a antropologicky zameraný vedecký výskum a obrazom človeka, ktorý je v pozadí tzv. humanitných vied, ako je sociológia, psychológia, filozofia, ekonómia, politológia a mnohé iné. Kým trend tých prvých je zreteľný v návrate sapienta tam, kde patrí, teda do nedeliteľnosti a súvislosti života na Zemi, tie druhé tvrdošijne zotrvávajú na biblickej predstave človeka podobného Bohu. Vďaka tomu, že sa dávno zriekli delfského posolstva majú o sebe predstavu exkluzivity v práve na pravdu o tom čo je človek a ako funguje jeho svet. 

Ako v tomto obraze sveta napríklad berú v úvahu nesporný fakt, že sapient je jediná opica, ktorej neoténia sa neustále predlžuje, pričom v niektorých aspektoch trvá až do smrti?

Keď sa cicavec (alebo vták) narodí tak je malý, bezbranný a nedovyvinutý. Musí dospieť. Obdobie od narodenia do dospelosti sa nazýva neoténia. Za tento čas sa organizmus dobuduje telesne, fyziologicky a mentálne. Zjavná evolučná nevýhoda toho, že sa organizmus nemôže narodiť celý a hotový sa vývojom zmenila na výhodu. Počas neoténie sa môže cicavec dobudovať na konkrétne podmienky v ktorých bude žiť. Aby to bolo možné, má vrodené nástroje na adaptáciu. Napríklad môže byť všežravcom, pričom konkrétna skladba potravy, ktorú bude celý život konzumovať vyžaduje konkrétnu skladbu tráviacich enzýmov a zodpovedajúcu črevnú mikroflóru. Na takúto stravu sa telesne dobuduje počas neoténie. Hoci je všežravcom a mal by vlastne bez problémov tráviť všetko, predsa len v dospelosti bude upravený na preferovanie určitej skladby potravín.

Rovnako je na tom mozog, ktorý je v rôznej miere u jednotlivých druhov po narodení nedovyvinutý a svoj obsah a štruktúru dobuduje v priebehu neoténie. Naučí sa tak správne orientovať v konkrétnom prostredí, a to nielen fyzickom, ale aj sociálnom. Aby to bolo vôbec možné, musí sa mozog na to narodiť pripravený, čo značí, že musí mať už vrodené štruktúry do ktorých pridáva konkrétnosti prostredia, musí mať k tomu štrukturálne nástroje. Napríklad spevaví vtáci sa svoj spev učia, ale štruktúra tohoto spevu, jeho sociálny význam, syntax a gramatika sú vrodené. Celý rad výskumov ukazuje, že naša reč je na tom rovnako. Rodíme sa s rečou, ktorej syntax je daná, ktorej hrubá gramatika je daná, len slová, konkrétne zvuky a ich vzťahy sa do tejto schémy naplnia.

Neoténia má v určitom veku skončiť. Hlavný dôvod je ten, že každý organizmus má svoju evolučnú povinnosť, ktorá tkvie v tom, že sa má rozmnožiť, nie sa donekonečna rozvíjať. Každý individuálny vývoj jedinca stojí veľa zdrojov jednak toho jedinca, ale napríklad u vtákov a cicavcov aj jeho rodičov. V určitom veku je preto pre druh výhodné aby jedinec svoj vývoj zastavil a postaral sa o vývoj svojich génov rozmnožením. U každého druhu je štart a ukončenie neoténie nastavené (ako inak) v DNA.

Sapient však (rovnako ako veľa domestikovaných druhov cicavcov a vtákov) vykazuje neotenické znaky aj po dosiahnutí dospelosti, teda obdobia, kedy sa už môže rozmnožiť (14-16 rokov). Sme napíklad málo ochlpení, tak ako novorodení šimpanzi. Máme stále detské črty tváre ak to provnáme opäť so šimpanzom, kde je veľký rozdiel medzi tvárou malého šimpíka a veľkého šimpanza. Rovnako je to aj s lebkou, pomerom častí tela (alometriou) a mnohými inými znakmi. 

Z pohľadu neoténie a jej evolučného významu je náš mozog menej vyspelý ako mozog šimpanza, ktorého vývoj sa ukončí po dvoch rokoch, kdežto náš mozog vykazuje neotenické rysy zrejme až do smrti (viď napríklad [4]). To je možno hlavný dôvod, prečo sa môže náš mozog učiť až do smrti, hoci po jeho hlavnom vývoji v puberte už to dokáže postupne stále ťažšie. V mladosti raz vytvorený svetonázor, alebo komplexný obraz sveta už zmení iba malé percento populácie, nanajvýš ho trocha zmodifikuje.

Možno si mnohí povedia — no a? Však to je fajn, že máme túto schopnosť a vlastne sa vďaka tomu dokážeme neustále prispôsobovať okolnostiam, je to teda evolučná výhoda, ktorá z nás spravila to, na čo sme tak hrdí. Iste, dá sa s tým súhlasiť. Iná vec však je ak vec našej neoténie domyslíme do podstatných súvislostí.

Najdôležitejšia otázka je, prečo sa to stalo? Aby sa niečo v organickom druhu zásadne zmenilo určitým smerom, musí byť na túto zmenu tlak prírodného výberu, tzv pozitívna selekcia, a tá musí prichádzať z prostredia, v ktorom druh žije. Nájsť biologický dôvod na pozitívnu selekciu v prospech neukončenej neoténie je prakticky nemožné. Ako som vyššie uviedol, dĺžka neoténie je daná kompromisom medzi nutnosťou čerpať vlastné a cudzie zdroje na ontogenetický vývoj a možnosťou osvojiť si komplexnosť prostredia. Úlohou organizmu je rozmnožiť sa, nie učiť, učenie sa prostrediu má byť z evolučného hľadiska len nástrojom na presadenie reprodukčného úspechu druhu.

Aby sme pochopili čo vyvoláva pozitívnu selekciu na neoténiu sapienta, pozrime sa na extrémny príklad jednej z jeho populácií, na našu západnú civilizáciu v porovnaní s príkladom populácie lovcov-zberačov, teda sociéty v akej strávilo ľudstvo prevažnú časť svojho historického vývinu, a na ktorú bol sapient evolúciou geneticky sformovaný.

Príslušníčkak tlupy lovcov-zberačov sa v období neoténie do 13-15 roku života zdržovala pod ochranou svojich rodičov a príbuzných, rástla, učila sa poznávať okolitý terén, spôsoby obstarávania potravy a taktiež zložitý systém sociálnych vzťahov v tlupe a medzi tlupami. Po dosiahnutí reprodukčného veku, priemerne v 14. roku života, si našla partnera veľmi skoro mala prvé dieťa a potom ďalšie a ďalšie. V priemere po tridsiatke už bola starou mamou a pomáhala prežiť svojim vnúčatám. Ak prežila choroby, úrazy a konflikty, v priemere umierala okolo 45. roku. Dá sa teda povedať, že jej neoténia trvala priemerne 14 rokov. Treba povedať, že je to mimoriadne veľa, ak uvážime, že ďalši najbližší opičí rekordér je orangutan, ktorému trvá neoténia v priemere osem rokov. Je to však naša biologickou evolúciu prirodzene formovaná dĺžka neoténie.

Pozrime sa teraz na priemerného Európana. Od narodenia do prvého rozmnoženia strávi samica sapienta v priemere 26 rokov.  Nasledovný graf, ktorý som prevzal zo správy Infostatu [5] ukazuje priemerný vek matky pri narodení 1. dieťaťa, Slovensko 1986-2006.

Myslím, že dnes je už priemerný vek narodenia prvého dieťaťa posunutý ešte o nejaký rok neskôr. Potom do prechodu má v priemere 0.25 dieťaťa, ďalej žije v priemere do 76.4 roka (podľa Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky za rok 2011). Takže obdobie neoténie samice európskeho sapienta trvá viac ako 26 rokov a stále sa zvyšuje.

Porovnajme si teraz čo robia počas toho obdobia samica lovca-zberača a samica naša, stredoeurópska. Samica lovca-zberača sa zatiaľ učí, čo sa dá jesť a ako to spracovať, ako sa starať o deti, ako upraviť prístrešok, skrátka celý rad vecí, ktoré rozhodne potrebuje na prežitie v pralese, či v polopúšti Kalahari. Keď dospeje je kompletne pripravená na život. Napokon na to, ako sme už spomenuli, slúži obdobie neoténie.

Čo robí počas svojej neoténie stredoeurópska samica? Najprv chodí do jaslí, potom do škôlky, základnej školy, strednej školy a s rastúcou pravdepodobnosťou na vysokú školu. Keď ukončí svoje vzdelávanie, s veľkou pravdepodobnosťou nie je schopná zabezpečiť svoju rodinu a musí sa skoro s istotou v práci naučiť práve tie praktické veci, ktoré ju mala naučiť škola. Samozrejme, aj keby všetko už vedela, musí si zabezpečiť akumuláciu zdrojov na zabezpečenie štandardného života aj pre potomkov.

Drvivú väčšinu neoténie chodíme do školy, ktorá má úlohu urobiť to, čo urobí prirodzená komunikácia medzi lovcami-zberačmi a ich potomkami za polovicu času. Lenže práve to škola nerobí, respektíve robí to asi veľmi nedostatočne, ak každý zamestnávateľ radšej zamestná niekoho s praxou ako čerstvého absolventa školy.

Tu sa konečne dostávame k povahe pozitívnej selekcie na neoténiu sapienta. Predlžovanie neoténie ďaleko za začiatok reprodukčného veku je typickým znakom domestikácie. Pes, prasa, kôň, krava, …, atď boli domestikátorom, teda sapientom, selektovaní na neotenické rysy. Pes je mláďa do smrti. Mláďacie rysy totiž zahŕňajú podstatný znak — nižšiu mieru agresie, ktorá je nevyhnutnou podmienkou akéhokoľvek chovu (viď pokusy D. Beljaeva [6]).

Ak teda väčšinu času neoténie robíme niečo, čo nám vlastne neumožňuje prežiť a zabezpečiť reprodukciu, tak to NIEČO je domestikátor, ktorý vyvíja domestikačný tlak na predlžovanie našej neoténie. To niečo je naša kultúra.

Že sme domestikovaní vlastnou kultúrou je pomerne dlho známa vec. Niekedy v neznámej minulosti sa u našich predkov objavila zrejme mutácia génov, ktoré riadia zastavenie neotenického vývoja mozgu, čo umožnilo vyššiu plasticitu neoténie. Vyššia plasticita umožnila dlhší vývoj mozgu [3] a ten vývoj bohatšej kultúry. Tá spätne tlačí na predlžovanie neoténie, a teda na vyššiu mieru domestikácie.

Skúsme si do dôsledkov uvedomiť povahu tohoto procesu. Naša neoténia sa predlžuje preto, lebo je to v záujme kultúry —  nášho domestikátora. Počas celej neoténie udržujeme a rozmnožujeme prvky našej kultúry v hlbokom nepomere k tomu aké za to získavame zručnosti potrebné pre naše prežitie a pre našu reprodukciu. Skúsme si len spomenúť, koľko vecí sme v škole reprodukovali a už nikdy v živote nepotrebovali. Lenže tie pre nás nepotrebné veci vďaka tomu prežívajú, sú stále rozmnožované novými a novými generáciami sapientov.

Podstatný záver z faktu predlžovania neoténie sapienta je, že nie on je pánom svojho sveta, ale je objektom záujmu kultúry, ktorá má svoju subjektivitu. Je otrokom svojej evolunej výhody, ktorá postupne získala vlastný život a bezohľadne presadzuje svoje životné záujmy stále intenzívnejšou domestikáciou sapienta.

Poznaj sám seba, poznaj, že si nástrojom evolúcie, že si sa nikdy nevymanil z jej pôsobenia, že si možno menej slepým, zato však rovnako poslušným nástrojom evolučných prírodných procesov, ako čokoľvek iné.

Literatúra a odkazy:

1. Penin, X., Berge, C., & Baylac, M. (2002). Ontogenetic study of the skull in modern humans and the common chimpanzees: Neotenic hypothesis reconsidered with a tridimensional procrustes analysis. American Journal of Physical Anthropology, 118(1), 50–62. doi:10.1002/ajpa.10044
2. Montagu, M. F. A. (1955). Time, Morphology, and Neoteny in the Evolution of Man*. American Anthropologist, 57(1), 13–27. doi:10.1525/aa.1955.57.1.02a00030
3. Somel, M., Franz, H., Yan, Z., Lorenc, A., Guo, S., Giger, T., Kelso, J., et al. (2009). Transcriptional neoteny in the human brain. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 106(14), 5743–8. doi:10.1073/pnas.0900544106
4. Bufill, E., Agustí, J., & Blesa, R. (2011). Human neoteny revisited: The case of synaptic plasticity. American journal of human biology : the official journal of the Human Biology Council. doi:doi: 10.1002/ajhb.21225
5. Potančoková, M. (2008). Intenzita a časovanie plodnosti na Slovensku: štandardné a očistené ukazovatele plodnosti. http://www.infostat.sk/cevavstat/demografia/prispevky/Potancokova_prispevok.pdf
6. Destabilizing selection as a factor in domestication. Journal of Heredity. Retrieved from http://jhered.oxfordjournals.org/content/70/5/301.short