Anima et Machina

Hlavný a posvätný zákon antropocentrizmu je: človek je centrálny bod svetového diania. Ak k tomu pridáme z kresťanstva zdedený sklon hľadať v každom našom konaní hriech, dostávame špoecifickú kultúrnu posadnutosť sebaobviňovania zo všetkého, čo je inak prirodzený beh vecí.

Po kolonizovaní Austrálie sme do nej zavliekli niekoľko druhov organizmov, ktoré tam nikdy dovtedy neboli. Jedným z nich je aj ropucha trstinová, ktorú tam farmári vysadili v nádeji, že bude loviť chrobač na cukrovej trstine. Ropucha sa bez prirodzeného predátora úžasne premnožila. Je jedovatá, preto napríklad ryby, ktoré sa živia jej žubrienkami hynú. No a tu sme pri pri našom hriechu. MY sme tí zlí, čo narušili ekosystém a kvôli NÁM teraz vyhynú ryby. To čo sa budovalo milióny rokov NAŠÍM chamtivým a neuváženým konaním zničíme.

V štúdii Evolutionary Responses to Invasion: Cane Toad Sympatric Fish Show Enhanced Avoidance Learning sa ukazuje, že niektoré ryby (Melanotaenia duboulayi)  pomerne rýchlo zmenili svoje správanie, naučili sa vyhýbať ropuche aj jej žubrienkam.

Samotný jav nás usvedčuje z nevedomosti a zo sklonu k idologizácii vedeckých tém. Z nevedomosti preto, lebo naozaj nerozumieme tomu ako sa rybka tak rýchlo prispôsobila, teda že nechápeme dobre ekologické zákonitosti v prírode. Zo sklonu k ideologizácii preto, že aj keď niečomu nerozumieme tak hľadáme morálne vysvetlenie, hľadáme viníkov.

Invazívne druhy v minulosti vždy opakovane obsadzovali nové teritóriá. Vždy to znamenalo zmenu situácie. Druhy, ktoré sa nedokázali prispôsobiť vyhynuli. Tie, ktoré sa prispôsobiť dokázali, túto skúsenosť preniesli do ďalších pokolení. V neustále sa meniacom svete, keď sa menia klimatické a geologické podmienky je nesporne druhovo výhodné si pamätať takéto zmeny a v prípade nutnosti sa pri ich opakovaní rozmnožiť v užitočných variáciách. Zdá sa, že druhy si pamätajú minulé zmeny a udržujú ich vo svojej génovej variabilite. Človek je len jeden z mnohých faktorov, ktoré tieto zmeny vyvolávajú.

Sebabičujúci zelený aktivista by pri tomto tvrdení isto poukázal na to, že človek prináša takýchto zmien naraz priveľa. Možno. Na samotnom princípe to však nič nemení. To čo má vyhynúť, vyhynie. Prežijú nejflexibilnejšie druhy a túto flexibilitu prenesú do budúcnosti. Na nej sa vybuduje nový ekosystém.