Odpovedať na komentár
Chvála redukcionizmu
Ne, 11/06/2011 - 19:12 — daimonion
Intelektuáli v každom čase mali svoje mantry. Tie prišli ku slovu vždy, keď by bolo poctivé priznať, že som ako vzdelanec, mysliteľ, či intelektuál zlyhal.
Intelektuálnou mantrou stredoveku bolo: „Aristoteles tvrdí niečo iné…“ Nuž keď Aristoteles tvrdí niečo iné tak treba čušať. O pár storočí neskôr sa mantrou stalo, že niečo je buď materialistické alebo naopak idealistické. A hotovo, tým je všetko vysvetlené. A tak tu boli mantry pokrokárske, dialektické, pozitivistické, psychoanalytické… atď. Jednou z najbežnejších mantier v diskusiách dnes je: „ale to je príliš redukcionistické!!!“
Vzhľadom na to, že som bol neraz olustrovaný na redukcionistu, pričom veľmi skoro vyšlo najavo, že lustrátor nevedel redukcionizmus ani zadefinovať, začnem tým, že si skúsime zadefinovať, čo to ten redukcionizmus je. Tí, čo tento pojem zaviedli mali na mysli taký spôsob modelovania sveta, kedy sa tento chápe iba ako celok zložený z častí, pričom sa zanedbáva, alebo ignoruje vzťah medzi tými časťami. Inak povedané, celok nie je iba súčet častí. Nemôžem inak ako súhlasiť s takýmto názorom. Iná vec však je, ak niekto nazve redukcionizmom to, že niekto iný povie o celku, že sa skladá z nejakých častí. Všimnime si ten rozdiel — skladá sa z častí, nie že sa skladá IBA z tých častí a ničoho iného.
Ak poviem, že počítač je IBA hromada niekoľkých miliárd vypínačov, tak som sa dopustil redukcionistického vysvetlenia toho čo to je počítač. Môžem nasypať na hromadu neviemkoľko miliárd vypínačov a počítač z nich nikdy nebude. Počítač je hromada vypínačov, súčasne je to vzájomné prepojenie vypínačov a súčasne je tonastavenie týchto výpinačov do polohy ON/OFF a súčasne obsluha týchto počítačov v podobe zaškoleného primáta a súčasne… atď, atď.
Vráťme sa však k matre intelektuála. Ak poviem mantrickému intelektuálovi, že počítač sa skladá v princípe z vypínačov, tak hneď spustí vyššie uvedenú mantru a cíti sa dobre. A môže s nadobudnutým pocitom prevahy pokračovať asi takto: „počítač je v prvom rade KOMPLEXITA, PROGRAM, INFORMÁCIA, a bla blabla“. Potom sa zasníva a s uhrančivou nevyhnutnutnosťou spustí: „narastanie KOMPLEXITY… EMERGENCIA… vynáranie VYŠŠIEHO stupňa komplexity, narastaním zložitosti NIŽŠIEHO stupňa…“ a nakoniec s tajuplným víťazoslávnym úsmevom na tvári dodá: „keď sa spojí veľa počítačov dokopy, tak možno vznikne VYŠŠIA ENTITA, spontánne vznikne INTELIGENCIA!!!“
Nuž nevznikne. Prečo? Pretože či sa nám to páči, alebo nie — počítač je skutočne veľká hromada vypínačov, ktorá bez našej organizujúcej spoluúčasti nespraví nič iné iba sa v duchu druhej vety termodynamickej postupne rozpadne na ešte neorganizovanejšiu hromadu molekúl a atómov.
Myšlienkový postup, kedy sa zabúda na to, že celok sa skladá z častí som si interne nazval mystifikácia. Voči mystifikovaniu som vždy ochotne redukcionista. A naopak.
Žiadneho súčasného mystifikátora by ani nenapadlo vysvetľovať horenie ako „uchvátenie éterickej nevinnosti pneumy marsovským fluidom síry“, tak ako to vysvetľovali renesanční intelektuáli — alchymisti. Dobre vie, že hmota sa skladá z atómov, ktoré dokážu vytvárať molekuly, pričom uvoľňujú prebytočnú väzobnú energiu v podobe vysoko energetickej plazmy — plameňa.
Ten istý mystifikátor bez váhania označí za redukcionizmus ak niekto vysvetlí správanie človeka vrodenými, geneticky danými mechanizmami, navyše spoločnými s inými primátmi. Je predsa nad Slnko jasnejšie, že Človek nie je iba telo, on je predsa aj Duch, Inteligencia, Myseľ!!! Človeka predsa nemožno popísať primitívnymi inštinktami, to je (ach aká hrôza) REDUKCIONIZMUS!!!
Ako vždy pri mantrách, netreba definovať čo je a čo nie inštinkt, vedomie, myseľ, duch, hlavne že to nie je inštinkt, hlavne že to nie je redukcionistické a basta. O človeku predsa oveľa viac povie Oidipovský komplex, predstava kolektívnych archetypov, rôzne teórie sublimácie, delenie duše na vedomú a nevedomú, princípy totemu a tabu, deprivácie a celá tá psychologická mystifikačné veteš, ktorá aj keď sa vzájomne často vylučuje, jedno má spoločné — zabúda na to, že sme v prvom rade opice. A ako opice so sebou ťaháme celú našu evolučnú minulosť v podobe nášho genofondu, tak ako iné organizmy. Tie isté organizmy, ktorým ochotne priznáme, že sú zložené iba z vrodenosti a čuduj sa svete, nikoho za to neobviníme z redukcionizmu.
Samozrejme, ako už často v minulosti, na okraji spokojného intelektuálneho chrochtania prebieha skutočný vývoj poznania. Napríklad v podobe nových vedných disciplín ako je evolučná psychológia, experimentálna psychológia a neuropsychológia. A tie nás (dokoncanapriek vôli samotných aktérov výskumu) posúvajú od mystifikačných predstáv k samotnej skladbe z častí, teda z vrodených a evolučnými mechanizmami formovaných kognitívnych nástrojov mozgu. Fuj, aké redukcionistické!!!
Rovnako sa dá to isté povedať o celej tej sfére alchymistických vied, ako sú politológie, sociológie, rôzne teórie kultúry, ekonómie, umenovedy, filozofie a podobne. Každá sa zaoberá celkom, pričom sa neraz ani nepokúša definovať svoje časti celku. Čím zahmlenejšie a vyumelkovnejšie pojmové konštrukcie, tým lepšie. No a ako inak, navzájom o sebe skoro ani nevedia, nijako vzájomne nesúvisia. Každá si spokojne popisuje svoj mystifikovaný dvorček-celoček a v duchu postmoderného tolerantizmu toleruje dvorčeky-celočky iných mystifikátorov.
V roku 1976 napísal Richard Dawkins (priam učebnicový redukcionista) knihu „Sebecký gén“. Spropagoval v nej teóriu interalelickej kompetície, ktorú teoreticky sformuloval George C. Williams v knihe „Adaptácia a prírodný výber“. Stručne povedané ide o to, že jednotkou prírodného výberu nie je druh, alebo jedinec, ako si myslel zakladateľ evolučného darwinizmu, ale gén, kúsok kódu na makromolekule DNA. Redukcionizmus je v tom, že Dawkins si myslí, že život sa dá vysvetliť hlavne ako hromada génov. Aj keď si to až v tak primitívnej forme ani on nepredstavuje. Ale nie to je na Dawkinsovi zaujímavé. Aby podčiarkol informačnú, nie molekulovú podstatu génu, tak sa poohliadol po nejakom inom kúsku informácie, ktorý sa dokáže sám rozmnožiť, podobne ako molekulový gén. A navrhol pojem mému, teda jednotky kultúrnej interakcie medzi ľuďmi.
Nech už je Dawkins akýkoľvek, nemožno mu odpárať, že navrhol ten „vypínač“, z ktorého sa skladá všetko to, čo dnes ešte stále má mystifikačný charakter alchýmie. Všetky tie teórie mysle, vedomia, kultúry, umenia, ekonómie, politiky, metakultúry a neviem čoho ešte. Priznám sa, že mi dlho trvalo, kým som bol ochotný prijať takýto koncept kultúry. Lenže nepoznám nijaký iný, ktorý by vychádzal z toho, že sme produkty evolúcie, že sme organizmy, že všetko, čo vytvoríme musí byť rovnako ako my prduktami pokračovania evolučných mechanizmov a súčasne, že to pokračovanie má jeden stavebný kameň, ten vypínač, tak ako má biologická evolúcia. Toto je užitočný redukcionizmus a je pochopiteľné, že musel vzísť z hlavy učebnicového redukcionistu.
Takže vždy keď niekto začne spriadať rôzne humanoidné mystifikačné teórie, stávam sa ochotne redukcionistom a vravím: všetko sú v podstate mémy a ich ekologické vzťahy. A nič mimo to. Naozaj nič.
Vytvárenie modelov bytia je nesmierne zradné úsilie. V podstate niet nijakej istoty, ktorú by sme mohli vyhlásiť za neodškriepiteľnú. Môžeme sa nanajvýš oprieť o pochybné axiomatické barličky. Napríklad princíp Occamovej britvy, ktorý nám hovorí, že z dvoch teórií je tá „lepšia“, ktorá vychádza z menej predpokladov. Nuž ale opačné niečo vo svojej podstate tvrdí varovanie pred redukcionizmom. A tak sa nachádzame medzi Scyllou a Charybdou dvoch princípov.
Takto však je aj s inými epistemologickými barličkami. Napríklad s Popperovým princípom falzifikácie, ktorý hovorí, že vedecké tvrdenie je také, ktoré možno zpochybniť nejakým experimentom, alebo dôkazom. Lenže čo s takými vedeckými teóriami, ktoré popisujú jedinečné, nijako neopakovateľné prípady? Napríklad evolučná teória takou je, pretože popisuje jedinečný prípad na Zemi za jedinečných už nikdy neopakovateľných okolností? Podobne aj rôzne historické udalosti, jedinečné implementácie zákonitostí v jednotlivých organizmoch, jedinečné stavy na trhu… Napokon by sme prísne vzato mohli za vedu považovať len fyziku, a aj to by sa dalo spochybniť. Je tu teda opäť protichodnosť reálnej zložitosti a abstraktného princípu.
Preto chvála redukcionizmu v prostredí bezduchého mystifikovania, pretože je to jediný spôsob ako udržať odyseu poznania v plavbe medzi hrozbou Scylly a Charybdy zjednodušovania.
Intelektuálnou mantrou stredoveku bolo: „Aristoteles tvrdí niečo iné…“ Nuž keď Aristoteles tvrdí niečo iné tak treba čušať. O pár storočí neskôr sa mantrou stalo, že niečo je buď materialistické alebo naopak idealistické. A hotovo, tým je všetko vysvetlené. A tak tu boli mantry pokrokárske, dialektické, pozitivistické, psychoanalytické… atď. Jednou z najbežnejších mantier v diskusiách dnes je: „ale to je príliš redukcionistické!!!“
Vzhľadom na to, že som bol neraz olustrovaný na redukcionistu, pričom veľmi skoro vyšlo najavo, že lustrátor nevedel redukcionizmus ani zadefinovať, začnem tým, že si skúsime zadefinovať, čo to ten redukcionizmus je. Tí, čo tento pojem zaviedli mali na mysli taký spôsob modelovania sveta, kedy sa tento chápe iba ako celok zložený z častí, pričom sa zanedbáva, alebo ignoruje vzťah medzi tými časťami. Inak povedané, celok nie je iba súčet častí. Nemôžem inak ako súhlasiť s takýmto názorom. Iná vec však je, ak niekto nazve redukcionizmom to, že niekto iný povie o celku, že sa skladá z nejakých častí. Všimnime si ten rozdiel — skladá sa z častí, nie že sa skladá IBA z tých častí a ničoho iného.
Ak poviem, že počítač je IBA hromada niekoľkých miliárd vypínačov, tak som sa dopustil redukcionistického vysvetlenia toho čo to je počítač. Môžem nasypať na hromadu neviemkoľko miliárd vypínačov a počítač z nich nikdy nebude. Počítač je hromada vypínačov, súčasne je to vzájomné prepojenie vypínačov a súčasne je tonastavenie týchto výpinačov do polohy ON/OFF a súčasne obsluha týchto počítačov v podobe zaškoleného primáta a súčasne… atď, atď.
Vráťme sa však k matre intelektuála. Ak poviem mantrickému intelektuálovi, že počítač sa skladá v princípe z vypínačov, tak hneď spustí vyššie uvedenú mantru a cíti sa dobre. A môže s nadobudnutým pocitom prevahy pokračovať asi takto: „počítač je v prvom rade KOMPLEXITA, PROGRAM, INFORMÁCIA, a bla blabla“. Potom sa zasníva a s uhrančivou nevyhnutnutnosťou spustí: „narastanie KOMPLEXITY… EMERGENCIA… vynáranie VYŠŠIEHO stupňa komplexity, narastaním zložitosti NIŽŠIEHO stupňa…“ a nakoniec s tajuplným víťazoslávnym úsmevom na tvári dodá: „keď sa spojí veľa počítačov dokopy, tak možno vznikne VYŠŠIA ENTITA, spontánne vznikne INTELIGENCIA!!!“
Nuž nevznikne. Prečo? Pretože či sa nám to páči, alebo nie — počítač je skutočne veľká hromada vypínačov, ktorá bez našej organizujúcej spoluúčasti nespraví nič iné iba sa v duchu druhej vety termodynamickej postupne rozpadne na ešte neorganizovanejšiu hromadu molekúl a atómov.
Myšlienkový postup, kedy sa zabúda na to, že celok sa skladá z častí som si interne nazval mystifikácia. Voči mystifikovaniu som vždy ochotne redukcionista. A naopak.
Žiadneho súčasného mystifikátora by ani nenapadlo vysvetľovať horenie ako „uchvátenie éterickej nevinnosti pneumy marsovským fluidom síry“, tak ako to vysvetľovali renesanční intelektuáli — alchymisti. Dobre vie, že hmota sa skladá z atómov, ktoré dokážu vytvárať molekuly, pričom uvoľňujú prebytočnú väzobnú energiu v podobe vysoko energetickej plazmy — plameňa.
Ten istý mystifikátor bez váhania označí za redukcionizmus ak niekto vysvetlí správanie človeka vrodenými, geneticky danými mechanizmami, navyše spoločnými s inými primátmi. Je predsa nad Slnko jasnejšie, že Človek nie je iba telo, on je predsa aj Duch, Inteligencia, Myseľ!!! Človeka predsa nemožno popísať primitívnymi inštinktami, to je (ach aká hrôza) REDUKCIONIZMUS!!!
Ako vždy pri mantrách, netreba definovať čo je a čo nie inštinkt, vedomie, myseľ, duch, hlavne že to nie je inštinkt, hlavne že to nie je redukcionistické a basta. O človeku predsa oveľa viac povie Oidipovský komplex, predstava kolektívnych archetypov, rôzne teórie sublimácie, delenie duše na vedomú a nevedomú, princípy totemu a tabu, deprivácie a celá tá psychologická mystifikačné veteš, ktorá aj keď sa vzájomne často vylučuje, jedno má spoločné — zabúda na to, že sme v prvom rade opice. A ako opice so sebou ťaháme celú našu evolučnú minulosť v podobe nášho genofondu, tak ako iné organizmy. Tie isté organizmy, ktorým ochotne priznáme, že sú zložené iba z vrodenosti a čuduj sa svete, nikoho za to neobviníme z redukcionizmu.
Samozrejme, ako už často v minulosti, na okraji spokojného intelektuálneho chrochtania prebieha skutočný vývoj poznania. Napríklad v podobe nových vedných disciplín ako je evolučná psychológia, experimentálna psychológia a neuropsychológia. A tie nás (dokoncanapriek vôli samotných aktérov výskumu) posúvajú od mystifikačných predstáv k samotnej skladbe z častí, teda z vrodených a evolučnými mechanizmami formovaných kognitívnych nástrojov mozgu. Fuj, aké redukcionistické!!!
Rovnako sa dá to isté povedať o celej tej sfére alchymistických vied, ako sú politológie, sociológie, rôzne teórie kultúry, ekonómie, umenovedy, filozofie a podobne. Každá sa zaoberá celkom, pričom sa neraz ani nepokúša definovať svoje časti celku. Čím zahmlenejšie a vyumelkovnejšie pojmové konštrukcie, tým lepšie. No a ako inak, navzájom o sebe skoro ani nevedia, nijako vzájomne nesúvisia. Každá si spokojne popisuje svoj mystifikovaný dvorček-celoček a v duchu postmoderného tolerantizmu toleruje dvorčeky-celočky iných mystifikátorov.
V roku 1976 napísal Richard Dawkins (priam učebnicový redukcionista) knihu „Sebecký gén“. Spropagoval v nej teóriu interalelickej kompetície, ktorú teoreticky sformuloval George C. Williams v knihe „Adaptácia a prírodný výber“. Stručne povedané ide o to, že jednotkou prírodného výberu nie je druh, alebo jedinec, ako si myslel zakladateľ evolučného darwinizmu, ale gén, kúsok kódu na makromolekule DNA. Redukcionizmus je v tom, že Dawkins si myslí, že život sa dá vysvetliť hlavne ako hromada génov. Aj keď si to až v tak primitívnej forme ani on nepredstavuje. Ale nie to je na Dawkinsovi zaujímavé. Aby podčiarkol informačnú, nie molekulovú podstatu génu, tak sa poohliadol po nejakom inom kúsku informácie, ktorý sa dokáže sám rozmnožiť, podobne ako molekulový gén. A navrhol pojem mému, teda jednotky kultúrnej interakcie medzi ľuďmi.
Nech už je Dawkins akýkoľvek, nemožno mu odpárať, že navrhol ten „vypínač“, z ktorého sa skladá všetko to, čo dnes ešte stále má mystifikačný charakter alchýmie. Všetky tie teórie mysle, vedomia, kultúry, umenia, ekonómie, politiky, metakultúry a neviem čoho ešte. Priznám sa, že mi dlho trvalo, kým som bol ochotný prijať takýto koncept kultúry. Lenže nepoznám nijaký iný, ktorý by vychádzal z toho, že sme produkty evolúcie, že sme organizmy, že všetko, čo vytvoríme musí byť rovnako ako my prduktami pokračovania evolučných mechanizmov a súčasne, že to pokračovanie má jeden stavebný kameň, ten vypínač, tak ako má biologická evolúcia. Toto je užitočný redukcionizmus a je pochopiteľné, že musel vzísť z hlavy učebnicového redukcionistu.
Takže vždy keď niekto začne spriadať rôzne humanoidné mystifikačné teórie, stávam sa ochotne redukcionistom a vravím: všetko sú v podstate mémy a ich ekologické vzťahy. A nič mimo to. Naozaj nič.
Vytvárenie modelov bytia je nesmierne zradné úsilie. V podstate niet nijakej istoty, ktorú by sme mohli vyhlásiť za neodškriepiteľnú. Môžeme sa nanajvýš oprieť o pochybné axiomatické barličky. Napríklad princíp Occamovej britvy, ktorý nám hovorí, že z dvoch teórií je tá „lepšia“, ktorá vychádza z menej predpokladov. Nuž ale opačné niečo vo svojej podstate tvrdí varovanie pred redukcionizmom. A tak sa nachádzame medzi Scyllou a Charybdou dvoch princípov.
Takto však je aj s inými epistemologickými barličkami. Napríklad s Popperovým princípom falzifikácie, ktorý hovorí, že vedecké tvrdenie je také, ktoré možno zpochybniť nejakým experimentom, alebo dôkazom. Lenže čo s takými vedeckými teóriami, ktoré popisujú jedinečné, nijako neopakovateľné prípady? Napríklad evolučná teória takou je, pretože popisuje jedinečný prípad na Zemi za jedinečných už nikdy neopakovateľných okolností? Podobne aj rôzne historické udalosti, jedinečné implementácie zákonitostí v jednotlivých organizmoch, jedinečné stavy na trhu… Napokon by sme prísne vzato mohli za vedu považovať len fyziku, a aj to by sa dalo spochybniť. Je tu teda opäť protichodnosť reálnej zložitosti a abstraktného princípu.
Preto chvála redukcionizmu v prostredí bezduchého mystifikovania, pretože je to jediný spôsob ako udržať odyseu poznania v plavbe medzi hrozbou Scylly a Charybdy zjednodušovania.
-
- blog používateľa daimonion
- Pridať nový komentár
- 2468 reads
Odpovedať
article author