Anima et Machina

Evolučný pohľad na svet je v princípe historizujúci, preto na akúkoľvek stávajúcu skutočnosť nazerá ako na bod v reťazci príčin a následkov. V darwinistickom zmysle duša nemôže vzniknúť náhle, bez nejakej predchádzajúcej formy, ale ako transformácia niečoho predchádzajúceho, transformácia, ktorá umožňuje organizmu prispôsobiť sa zmenám prostredia. Zrejme nebude pre nikoho prekvapením, že to, čo pomenúvame dušou, budeme väčšinou lokalizovať do orgánu, ktorému hovoríme mozog.

Ako každý orgán v tele, aj mozog plní určitú funkciu, na ktorú ho evolučný vývoj formoval desiatky miliónov generácií predkov. Aby sme túto funkciu správne popísali, musíme si uvedomiť, že každý organizmus aby dokázal prežiť vo svojom prostredí, musí byť naň funkčne prispôsobený, čo inými slovami znamená, že musí v sebe obsahovať nejaký funkčný model toho prostredia.

Čo si môžeme predstaviť pod funkčným modelom prostredia? Sú to nástroje, ktoré organizmus má, na riešenie situácií, do ktorých sa v prostredí dostáva. Ak musí napríklad vyhľadávať potravu, musí mať na to zmysly, pohybový aparát, rozoznávacie nástroje a všeličo iné. Tieto nástroje sú funkciami, ktoré organizmus obsahuje, funkciami, ktoré plnia úlohy dané prostredím. Sú to teda funkcie odrážajúce vzťah organizmu k prostrediu, a tvoria jeho funkčný model.

Dlhé obdobie vývoja života na Zemi bol tento model realizovaný pevným zápisom v genóme organizmov. Ak genóm jednotlivca sformoval správanie organizmu v prostredí menej presne, tak tento jedinec mal menej potomkov, alebo dokonca zahynul bez akýchkoľvek potomkov. Ak mal vrodený výhodnejší variant modelu prostredia, tak sa tento model v populácii rozšíril. Tomuto modelovaniu prostredia môžeme hovoriť genetické.

Pre náš výklad je dôležité si uvedomiť, že genetické modelovanie prostredia má tú nevýhodu, že prispôsobovanie sa organizmov zmenám v prostredí je generačné, čiže ak v prostredí nastanú zmeny, až nasledujúce generácie sú schopné ich vo svojej genetickej variabilite odraziť. Platí jednoduchá logika: ak je jedinec vopred (vrodene) prispôsobený zmene v prostredí, tak prežije.

Preto je hlavnou stratégiou takýchto druhov organizmov (napríklad baktérií) veľkosť populácie. Čím rýchlejšie a vo väčšom počte sa druh organizmov rozmnožuje, tým má väčšiu vnútornú variabilitu modelu prostredia, a teda má väčšiu šancu na druhové prežitie. Rýchlosť replikácie je však spojená s veľkými energetickými výdajmi, preto je genetické modelovanie prostredia výhodné pre jednoduché organizmy.

Napríklad ak podrobíme populáciu baktérií pôsobeniu antibiotika, ktoré rozkladá bunkovú membránu baktérie, tak väčšina populácie, ktorá má štandardne tvorenú bunkovú membránu, zahynie. Antibiotikum je zmena v prostredí, na ktorú baktéria nebola vrodene prispôsobená. Inými slovami: nemá vrodený model prostredia, v ktorom existujú antibiotiká. Lenže platí variabilta v populácii a niektoré baktérie majú trocha inak tvorenú membránu. Táto (pôvodne možno nevýhodná) variácia je iný vrodený model prostredia, ktorý zrazu nadobudne význam, a baktérie s týmto modelom založia novú populáciu.

Ak sa má organizmus vo svojom prostredí cielene pohybovať za zdrojmi (napríklad za potravou), tak potrebuje oveľa zložitejší vnútorný model prostredia, ako organizmus, ktorý na zdroje čaká. Zrejme preto sa postupne vyvinula najprv nervová a potom centrálna nervová sústava, ktorá umožňuje reagovať na meniace sa prostredie počas života jedinca lepšie, ako čisto statický vrodený systém. Dôsledkom vývoja centrálneho nervového systému je aj jeho súčasť — mozog. Mozog umožňuje vytvárať model prostredia na základe skúsenosti žijúceho jedinca. Jedinec tak pozná mapu svojho prostredia, rozloženie zdrojov potravy, partnerov na párenie, predátorov v okolí a mnohé iné prvky prostredia, ktoré sú individuálne, a preto nie je možné organizmus na ne vopred pripraviť genetickým modelovaním. Toto modelovanie budeme nazývať skúsenostné.

Je dôležité si uvedomiť, že z darwinistického hľadiska nejde o nič prevratne nové, pretože ide stále o ten istý princíp: malými adaptívnymi zmenami z generácie na generáciu sa postupne vytvoril prechod od druhového modelovania prostredia ku skúsenostnému.

Hlavná výhoda modelu, ktorý sa získava skúsenosťou je možnosť tzv. prediktívneho rozhodovania. To neznačí nič iné, ako to, že orgán skúsenostného modelovania prostredia — mozog — môže pri svojom rozhodovaní testovať možné rozhodnotia najprv na modeli prostredia, a až potom sa rozhodnúť. Lakonicky to vyjadril filozof Karl Popper (parafrázujem): Je oveľa výhodnejšie ak zahynie hypotéza o svete ako jej nositeľ. Napríklad je rozdiel ak rovno prejdem v teréne cez nejaké nebezpečné miesto, kde na mňa čaká predátor, alebo si pred pohybom predstavím možnosť priameho prechodu (hypotéza, že terén je voľný), alebo cez to miesto v teréne radšej nepôjdem (hypotéza, že tam predátor môže byť) a radšej pôjdem bezpečnejšou, hoci dlhšou trasou.

Mozog teda nielenže môže ukladať skúsenosť jedinca o prostredí do modelu tohoto prostredia, ale tiež vytvárať alternatívy tohoto modelu v prediktívnych variantách.