Anima et Machina

Ako sme videli v predchádzajúcich kapitolách, Richard Dawkins sa pokúsil vyjadriť podstatu evolúcie života ako evolúcie informácie uloženej v molekule DNA, či RNA. Podstatou bola informácia, nie samotný molekulárny nosič tejto informácie. čo je na profesora z Oxfordu pomerne prirodzený záver. Túto informáciu nazval replikátorom.

Zhrňme si základné vlastnosti replikátora, tak ako ho Dawkins prezentuje.

• Celistvosť a ohraničenosť — replikátor je do seba uzatvorený kus informácie, ktorý svojou vnútornou skladbou nesúvisí s prostredím, v ktorom sa vyskytuje. Dokonca môže prechádzať cez rôzne nosiče, ale sám osebe po týchto prechodoch ostáva nezmenený. Viď kopírovanie génu z DNA na RNA.
• Stabilita a nestabilta štruktúry — je vlastne základnou hybnou silou evolúcie. Kým na jednej strane si replikátor udržuje stabilitu svojho usporiadania neustálym replikovaním, toto replikovanie nie vždy prebehne presne, čím vznikajú odchýlky, ktoré sú podrobované tlaku prírodného výberu. Úspešnejšia odchýlka prežije na úkor menej úspešnej.
  
• Intencionalita, účelnosť — replikátor sa prosto iba nevyskytuje, ale vyskytuje sa a koná vždy za nejakým účelom. Napokon to má byť jeho základná rozlišovacia charakteristika od neživej prírody. Kým kryštál má svoju stabilitu v čase danú akosi „samú od seba“, replikátor je vysoko nestabilný a stabilitu dosahuje tak že sa neustále replikuje, teda inak povedané: replikátor sa neustále replikuje za tým účelom, aby sa zachovala jeho štruktúra, teda informácia. Replikátor sa spája do DNA s inými replikátormi za tým účelom, že spolu majú väčšiu šancu na replikáciu svojich štruktúr. A tak ďalej… replikátoy sa obalili bunkovymi membránami za tým účelom, aby ľahšie udržali svoju štruktúru… replikátory si vytvorili svaly, nervový systém, telá, a pod… za tým účelom, aby sa mohli rozmnožiť do čo najviac kópií, a tým si udržali stabilitu svojej štruktúry.

V kapitole Tak ako — aktívne, či pasívne? sme videli, že z troch bodov sa prinajmenšom dva nezhodujú s pozorovaním skutočných dejov v prírode. Replikátor nie je ani ohraničený, ani s tou účelnosťou to nebude také jednoznačné. Gény uložené v DNA, či RNA sa veru samé nezreplikujú, potrebujú k tomu dosť zložitý aparát, a ten je produktom mnohých molekulárnych interakcií. Samotný gén, je často pri replikácii upravovaný, rôzne strihaný, doplňovaný a skladaný. Účelovosť vyžaduje, aby mal replikátor nezávislé postavenie od prostredia, musí mať schopnosť si v ňom vyhľadávať a vytvárať väzby v zmysle požadovanej účelnosti. V skutočnosti vidíme, že replikátor, reprezentovaný na molekulárnej báze génom, je úplne závislý od prostredia bunky.

Z uvedeného pre nás vyplývajú, podľa mojej mienky dve otázky, ktoré sa pokúsim následne rozobrať.