Anima et Machina

Rozprava o evolúcii je vždy v princípe rozprava o opakovaní toho, čo interpretujeme pojmom informácia. Či už ide o organizmy, myšlienky, konformácie íľových sedimentov, skrátka akékoľvek usporiadanie, ktoré identifikujeme v rovnakosti formy, usporiadenie informácie v rovnakej konkrétnej in-formácii.

Vysvetlenie rovnakosti, ktorá núti zaraďovať organizmy do jednotlivých druhov a napokon vysvetlenie faktu, že jednotlivé druhy vo svojich znakoch na seba naväzujú spôsobili a dodnes spôsobujú jednu z najväčších intelektuálnych výziev pre ľudstvo. Možno sa dnes zdá, že darwinizmus (hlavne v jeho dnešnej post-neo-darwinistickej podobe) tieto otázky dokáže zodpovedať, ale všetko nasvedčuje tomu, že opak je pravdou.

Iste, dnešný model evolúcie, ktorý zredukoval pôvod rovnakosti foriem organizmov na rovnakosť v DNA, akoby dával víťazoslávnu odpoveď na základné otázky nášho bytia: kto sme a odkiaľ pochádzame. Faktom však je, že všetko vyzerá pekne pokiaľ sa nesiahne na základné predpoklady modelu.

Dnes prevládajúca evolučne-biologická paradigma (tiež sa zvykne označovať slovom génostredná ) je postavená na myšlienke, že jednotkou prírodného výberu nie je druh, ani jednotlivý organizmus, ako si predstavoval Darwin, ale gén, teda každý jednotlivý znak organizmu. Znakom je napríklad farba kvetu, alebo dĺžka chodidla, či schopnosť sa učiť. Navyše post-neo-darwinistická predstava lokalizovala znak (gén) do molekuly DNA ako jej identifikovateľnú časť, ako sériu písmen, ktoré sa od potomka, k potomkovi neustále opakujú a zabezpečujú vytvorenie rovnakého znaku pre organizmus. Prírodný výber sa potom realizuje primárne na jednotlivých variantách častí DNA molekuly. Ak variant génu podporuje prežitie organizmu ako celku, tak sa opakuje v ďalších a ďalších potomkoch. Ak naopak znižuje schopnosť prežitia, tak je postupne prírodným výberom z populácie vyradený. Organizmus samotný je potom iba nástrojom na prežitie týchto génov, tzv. vehiklom (vehicle) , ako to postuloval Richard Dawkins v knihe Sebecký gén .

Žiaľ, táto jednoduchá a príťažlivá predstava evolúcie živých systémov pravdpodobne neobstojí. Dnes je už zrejmé, že prípad, keď jeden gén v DNA kóduje jeden znak organizmu je skôr výnimka ako pravidlo. Navyše do procesu vytvárania znakov organizmu nevstupujú iba samotné prepisy génov, ale do samotného prepisu vstupuje rad iných faktorov v organizme, ktoré samé o sebe môžu byť predmetom prírodného výberu (viď napríklad A.Markoš Povstávání živého tvaru ). Dnes je skoro isté, že predstava Crichtonovho Jurského parku , kde vložíme do vajíčka vtáka DNA dinosaura a vznikne vyhynutý jašter je neuskutočniteľná. Ako hovorí Markoš: „je možné, že týmto postupom vznikne nepodarený vták a nie dinosaurus.“

Projekt Anima Et Machina však nie je primárne o biológii a ja sa necítim byť povolaný k tomu, aby som posudzoval jednotlivé biologické teórie. Koho zaujíma súčasný stav v tejto oblasti, môže si prečítať analytický a do podstaty veci idúci pohľad filozofa a bunečného biológa Antona Markoša v jeho knihe Tajemství hladiny . Mňa zaujíma iba jediný aspekt problematiky a tým je otázka podstaty evolúcie v biologickej oblasti, a to tým viac, že jeden z autorov súčasného génostredného pohľadu na evolúciu preniesol túto podstatu aj do oblasti ľudskej kultúry a dal tak základ myšlienkovému smeru zvanému  memetika , teda oblasti, o ktorej môj projekt je.

V darwinistickej koncepcii evolúcie organizmy sú rovnaké v rámci jedného druhu s určitou mierou rovnakosti, a teda aj s určitou mierou odliškosti. Odlišnosť je podmienkou fungovania princípu prírodného výberu. Ak sú jedinci druhu málinko rozdielni, a neustále sa meniaca situácia v prostredí kde žijú vytvára pre určitú odlišnosť výhodu a pre inú odlišnosť nevýhodu, tak je vytvorený základný predpoklad pre selekciu, výber jedincov s výhodnými vlastnosťami pre ďalšie generácie. Postupné hromadenie malých zmien je pôdou pre vznik nových druhov a pre vznik neobyčajnej bohatosti foriem života na Zemi. Potiaľ veľmi zjednodušená predstava základných princípov darwinizmu.

Kľúčom k vysvetleniu akejkoľvek darwinistej predstavy teda je otázka: čo je podstatou a obsahom odlišnosti organizmov, teda na čom sa realizuje prírodný výber. No a tu vidíme v histórii darwinizmu zreteľný pohyb od druhu, cez jedinca druhu až po gén v molekule DNA. Richard Dawkins, o ktorom v tomto texte bude ešte veľa počuť, koncepciu evolúcie založenej na selekcii na úrovni génu v DNA obšírne obhájil a spopularizoval v knihe Sebecký gén . Ako evolučne zmýšľajúci vedec, ktorý musel v sebe prejsť cestu od prírodného výberu na úrovni druhu, na úrovni jedinca až po prírodný výber na úrovni génu v DNA, nevyhnutne narazil na otázku: odkiaľ sa zobrala DNA a čo jej podstatou.

Vzhľadom na to, že DNA je jedna obrovská molekula, tak nebolo ďaleko od myšlienky, že podstatou DNA nie je ani tak to, že je fyzikálne zložená z malých molekúl, ale to, ako je zložená, teda že nie je postatná fyzikálna vlastnosť molekuly, ale jej usporiadanie — informácia v nej uložená. Prírodný výber sa teda neuplatňuje na „hmotu“ DNA, ale na gény, chápané ako určité informačné jednotky. Jednotlivý gén je poradím znakov, písmen textu, podľa ktorého sa tvoria biologické štruktúry. Ani samotné štruktúry nie sú vlastne „živé“, „živá“ je informácia obsiahnutá v DNA. Ak sa v géne uloženom v DNA zmení jedno písmeno, zmení sa podľa tohoto génu produkovaná biologická štruktúra, teda konkrétna proteínová molekula.

Hoci prírodný výber pôsobí až na celý organizmus, teda produkt všetkých génov v ňom obsiahnutých, varianty génov v potomstvách zabezpečujú variabilitu organizmov, a teda pole pre prírodný výber. V konečnom dôsledku sa úspešná informácia v DNA presadí alebo nepresadí prostredníctvom celého organizmu.

Ak je teda podstatou jednotlivá informácia, tak nie je ani tak podstatný jej nosič, ale jej podstatné a určujúce vlastnosti: replikovateľnosť (opakovateľnosť) a variabilita . Replikovateľnosť zabezpečuje stabilitu informácie a viariabilita jej evolúciu. Na základe týchto predpokladaných vlastností molekulárneho génu vcelku logicky dospel Dawkins k predstave replikátora , teda nejakej entity, schopnej udržať informáciu tým spôsobom, že sa neustále rozmnožuje v ďalších a ďalšich generáciách, pričom pri rozmnožení nastávajú chyby, ktoré sú zdrojom variability a tým aj evolúcie. Aby zdôraznil „čistú“ nehmotnosť replikátora, v záverečných kapitolách knihy sa pokúsil nájsť iný typ replikátora. Našiel ho v ľudskej kultúre, kde jednotlivé myšlienky, alebo koncepty, návody, či iné artefakty sa replikujú z jednej hlavy do druhej, teda sú to informačné jednotky, vykazujúce obe vlastnosti: replikovateľnosť a variabilitu. Takéto jednotky nazval mimem skrátene mém , aby zdôraznil ich podobu s génami.

Dawkins takto priviedol na svet pojem replikátora. Z epistemologického hľadiska by zavedenie tak podstatného pojmu vyžadovalo jeho dôkladný rozbor a tiež dôkladné zdôvodnenie. Obávam sa, že toto Dawkins neurobil, čo sa pokúsim v ďalšom texte doložiť. Pojem replikátora obstal na intuitivnej úrovni, s čím sa Dawkins a mnoho biológov a memetikov očividne uspokojilo a domnievam sa, že hlavne pre memetiku, ako rodiacu sa vedu o ľudskej kultúre, to spôsobilo celý rad koncepčných nedorozumení.