Anima et Machina

V knihe Tajemství hladiny [1] A. Markoš cituje D. Abrama [2]:

„Mechanická filozofie“ tvrdí, že hmo­ta sama je naprosto inertní, bez vlastního života a kreativity. Velká hodnota této mechanistické metafo­ry je v tom, že předpokládá, alespoň v principu, úplnou předvídatelnost chování hmotného světa. Podie ní hmotný svět funguje jako kterýkoli stroj — řídí se předem danými a ne­měnnými pravidly; zákony chování byly stroji zabudovány na samém počátku. Sám nevykazuje žádnou spontaneitu, žádnou tvořivost. Exis­tence stroje vždy předpokládá něko­ho, kdo ten stroj vynalezl, tvůrce, stavitele. Stroj se sám nepostaví. Po­kud vnímáme přírodu jako stroj, tak ji mlčky přijímáme jako něco, co bylo postaveno, něco co bylo se­strojeno zvenčí. Neexistuje stroj bez toho, kdo ten stroj postavil. Mecha­nismus je naprosto determinovaný. Koná podle soustavy předvídatel­ných a přesně určených pravidel a struktur, které nevytvořil on sám.

Markoš ďalej pokračuje:

Abram není první, kdo pronáší podobná slova, on je jen zprostřed­kovává pro naši dobu. Téměř stejně to říká Kant už v roce 1790 ve své Kritice soudnosti (česky 1975), když srovnává mechanismus (hodiny) s organickou bytostí. V organických bytostech jsou si části vzájemně příčinou i účinkem formy. Celý letitý spor je tedy o tom, zda živé („organické“) bytosti jsou mechanismem bez jakýchkoli přívlastků, anebo mají oproti mechanismu cosi navíc, a jestliže ano, tak co. Jde patrně o jednu z největších frustrací biologie, že není schopna, navzdory soustavnému snažení, tuto .Aristotelovu barié­ru“ prolomit.

Dnešná veda je stále v mnohom „Mechanická filozofie“. Predpokladá pasívnu hmotu a aktívne zákony prírody. Alebo ako to delí v knihe Úhelný kámen europské vzdělanosti a moci [3] P. Vopěnka v duchu antickej gréckej tradície na matériu a patériu. Zákony prírody sú akoby vdýchnuté hmote, sú akoby mimo nej a hmota sa podľa nich pasívne riadi. Napríklad známy gravitačný zákon tu pôsobí nezávisle od matérie, pôsobí na ňu nech sa tá matéria nachádza kdekoľvek, v akomkoľvek stave, gravitačný zákon vždy a všade pôsobí rovnako, nezávisle od odlišností matérie. Je všemohúci a všadeprítomný. Je vôľou a matéria je iba naplnením tejto vôle.

Problém biológov je, že živé systémy konajú akoby sami. Sami si určujú svoju vôľu, vnucujú svoje zákonitosti svojmu prostrediu. Sú akoby autonómne. Z pohľadu biológa zákonitosti nie sú dané zvonka ale sú vytvárané vzájomnou interakciou nespočetných autonómnych rozhodnutí. Napríklad darwinistický evolučný cyklus si môžeme vysvetliť pomocou schémy na obrázku. Každá daná populácia je charakteristická jednak stálosťou tvaru, ale aj odlišnosťami, diverzitou. Tým je daný obsah ekosystému, v ktorom populácia žije. Daný však je nielen obsah, ale aj pravidlá, teda tá patéria, ktorá spätne pôsobí na populáciu. Patéria určí, ako sa rozmnoží stávajúca populácia. Pravidlá toho rozmnoženia sú jednak dané stálosťou tvaru (napríklad genetickým kódom) súčasne však aj podmienkami ekosystému, tými podmienkami, ktoré spolurčuje každý jedinec stávajúcej populácie. Po replikácii sa znova zmenia celkové podmienky ekosystému, a teda aj zákonitosti patérie, ktoré následne určia selekciu z populácie a cyklus sa nastaví na začiatok, pravda s úplne novými východzími podmienkami, s úplne inou patériou cyklu.

A tak tu máme dva svety. Jeden svet, kde potrebujeme Veľkého Určovateľa, svet Vôle a pasivity, svet matérie a patérie, newtonovský svet. Potom tu máme svet, kde matéria a patéria sú jedno, kde miesto Vôle pôsobí zvolenie zo vzájomne pôsobiacich autonómnych aktov. Naozaj existujeme v dvoch svetoch? Alebo je to skôr tak, že svet je jeden, ale máme naň dva pohľady?

Často sa hovorí o tzv. renesančnom obrate, teda o období Západnej civilizácie, kde sa Rozum povýšil na absolútnu autoritu a vymenil si miesto so zjavenou Tradíciou. S pohľadom na svet sa však nič podstatné nestalo, len patériu Boha nahradila patéria rozumom schválených Prírodných zákonov. Život však ukazuje, že tomu tak nie je, nech už ide o Boha, alebo Prírodné zákony. Markošova kniha sa snaží ukázať iný výklad života, života ako zjednaného porozumenia organizmov, ale aj ich vnútra, sveta vzájomného zjednávania proteínov a dedičnej informácie.

Napriek tomu je zaujímavé, že aj on delí svet na svet mechanický a svet živý. Stroj je tu produkt rozumu, autonómnej vôle človeka a bez neho je iba mŕtvou entitou. Máme tu opäť autonómnu vôľu, ale znova akosi nad-autonómnu, opäť s nejakým keď už nie tým najväčším Božím V, tak aspoň stredne veľkým človečím  V. Stvoriteľ a jeho dielo je tu znova, iba v inej podobe, ale rovnako rozdelené na dichotómiu matérie a patérie. Kým oprávnenosť monoteistickej dichotómie biologická veda spochybňuje, kupodivu dichotómiu človek-stroj predpokladá. Boli popísané stohy kníh, kde sa popisuje rozdiel medzi strojom a organizmom a za všetkými týmito úvahami je ničím nepodložený predpoklad vyčlenenia človeka z chodu sveta, predpoklad človeka-suveréna vo svojom rozhodovaní a konaní, Človeka s veľlým Č.

Mechanistický pohľad Markošovi pri popise živých systémov oprávnene prekáža a pokúša sa nájsť svoj vlastný, hermeneutický výklad života. Ukazuje veľa príkladov toho, že každá entita života nie je pasívna, že všetky sa spoluzúčastňujú na tvorbe celku. Niet aktívneho replikátora — génu a pasívnych nástrojov génov — proteínov, buniek, tiel, tak ako to ešte stále vyznáva neodarwinistiký pohľad na život. Súčasne však Markoš neprotestuje proti pohľadu pasívnej hmoty, ktorej Človek vdychuje tvar a život.

Lenže žiaden artefakt, ktorý tvorí súčasť kultúry sapientov nie je produktom jedného jedinca. Každý prešiel dlhým vývojom cyklov, ktoré mjú úplne rovnakú podobu ako ukazuje schéma evolučného cyklu. Základný kameň každého mechanického stroja — koleso — prešlo tisíce rokov dlhým vývojom. Nevymyslel ho Človek, ale anonymný rad sapientov, ktorí si postupne odovzdávali artefakt kolesa, replikovali ho, rozmnožovali s chybami v evolučných cykloch, z ktorých niektoré varianty sa stali preživšími inováciami. Následný rad kolies som si požičal najmä z [4].

Rovnako ako evolučnom cykle života vidíme, ako varianty riešení konštrukcie kolesa v konkurencii s inými variantami vnucujú svoje riešenie sapientovi, pretože je účelnejšie, výhodnejšie, lepšie, lacnejšie atď. Sapient v tomto procese nie je autonómnym Človekom, nad-bytosťou, ktorá slobodne tvorí koleso, ale spolu s kolesom tvoria kvalitatívne rovocenné súčasti vývoja ako každá iná entita. Tak ako sapient darwinovskými postupnými krokmi  rozmnožuje a tým vyvíja koleso, rovnako aj on je kolesom vyvíjaný a rozmnožovaný. Musí sa z generácie na generáciu učiť, ako sa robí koleso, jeho mozgu je vnucovaný spôlsob tvorby kolesa tým kolesom.

Kto je tu teda matéria a kto patéria? Aký má zmysel oddeľovať stroj od sapienta? Myslím, že pri budovaní obrazu sveta delenie vecí na živé a neživé má význam len kvantitatívny v zmysle, že nejaké entity sú „živšie“, organizovanejšie ako iné. Kvalitatívnym delením viac strácame ako získavame. Tu vidím hlavné oprávnenie pre pohľad na nás ako na organizmy žijúce v tesnej symbióze so svojou kultúrou. Najprirodzenejšia interpretácia tejto symbiózy je darwinistická, teda založená na teórii mémov. Čokoľvek, čo tvorí našu kultúru, či už to delíme na umenie, politiku, vedu, či ekonomiku nemôžeme pochopiť v bytostnej podstate správne, ak to neskúmame z uhlu darwinistickej evolúcie mémov. Je to jednotiaci myšlienkový rámec, ktorý navyše prirodzene, bezošvo naväzuje na evolúciu organickú.

1. Markoš, A. (2003). Tajemství hladiny (2nd ed.). Dokořán, s.r.o, Kováků 10, Praha 5.
2. Abram D. (1996): The mechanical and the organic: Epistemological consequences of the Gaia hypothesis. In: Gaia in action: Science o f the living Earth. P. Bunyard, ed. (Floris Books), 234-247.
3. Vopěnka P., Úhelný kámen evropské vzdělanosti a moci. Praha, Práh. 
4. The Evolution of the Wheel (An historical retrospective) http://www.ohtm.org/wheel.html