Anima et Machina

Prekliatím sebareflexie sapienta je antropocentrizmus, ktorý o čo je prirodzenejší, o to je ohlúpujúcejší. Prirodzenosť tkvie v sebastrednosti každého druhu orgasnizmu. Keby sme sa mohli spýtať napríklad mravca: ku komu že všetko primeriava, voči komu že všetko vzťahuje, iste by povedal, že k svojmu druhu a formicidocentrizmus by bol jeho doktrínou. Ohlúpujúce je to samozrejme preto, lebo náš svet pozostáva zo samých môjho-druhu-centrizmov, čím sa jasne stráca súvislosť celku.

Proti antropocentrizmu v sebe zarputilo bojujem už roky a vždy ma prekvapí, ako sa nečakane prejaví. Ostatne tomu tak bolo pred vyše rokom, keď som si vypočul prednášku „ Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti“, kde Marco Stella načrtol otázku domestikácie nášho druhu. Antropocentrizmus sa vo mne prejavil v tom, že tak významne zmenený uhol pohľadu na sapienta ma skôr pobavil, ako významne oslovil. Našťastie mi postupne došlo, že objav domestikácie druhu Homo sapiens je tak významný, že sa podľa mojej mienky rovná Darwinovmu evolučnému hľadisku o pôvode človeka. Mimo iné je jav domestikácie sapienta nepriamym dôkazom existencie mémov, a to je hlavná téma tohoto portálu.

Antropocentrizmus samozrejme straší aj v hlavách teoretických biológov a antropológov, u ktorých je to skoro v popise práce. Preto rozlišujú aj pojmovo dve domestikácie:

1. domestikáciu rôznych druhov organizmov človekom, tej hovoria domestikácia a
2. domestikáciu človeka samým sebou, tej hovoria autodomestikácia.
   

Ako vidíme, jedine Človek je aktérom domestikácie, či už druhých, alebo seba. Antropocentrizmus ako z učebnice. Pri hlbšom štúdiu samotnej domestikácie však padajú všetky mýty.

Padá mýtus o tom, kto koho domestikoval. Ukazuje sa, že viacero učebnicových príkladov domestikácie nevieme vysvetliť ako vedomý akt Človeka voči Prírode. Nie je jasné kto koho vlastne domestikoval, či pes opicu, alebo opica psa. Najskôr ide o proces vzájomného prispôsobovania, ktorý bol výhodný z rôznych dôvodov pre obe strany.

Padá aj mýtus o tom, že domestikátorom je len sapient. Existuje veľa príkladov u mravcov, ktorí tak isto domestikovali nejaké druhy hmyzu, či húb. V takom prípade sme ovšem náchylní z antropocentrických dôvodov hovoriť o zvláštnom druhu symbiózy, kdežto keď my chováme prasce, tak ide o vznešený akt domestikácie, nie symbiózy.

Taktiež padá mýtus o tom, že Človek domestikoval nejaké iné druhy vo svoj prospech, pričom tie chúďatá domestikované druhy sú trpiteľmi našich aktivít. Na vec sa totiž dá pozrieť aj inak — neantropocentricky. Pretože čo je to vlastne prospech? Ak považujeme domestikáciu za biologický proces (čím aj v skutočnosti je) tak majú z neho prospech obe strany. Zo všetkých druhov psovitých šeliem je na svete najviac psov, z kurovitých sliepka domáca, z turovitých krava, z travín pšenica, atď. Symbióza so sapientom v podobe domestikácie umožnila nezvyklé rozšírenie početné a aj geografické  jednak sapienta, jednak jeho domestikantov.

A domestikátor, nielen domestikovaný, si musel v prospech takéhoto úspechu prispôsobiť svoj spôsob života. 

Domestikácia je z biologického pohľadu teoreticky nevyriešený problém. Po tom, čo som bol zatiaľ schopný k veci preštudovať, tak môžem povedať, že ide o jav, ktorý sa v mnohých ohľadoch vzpiera jednoduchému darwinizmu. Vec sa mi javí na jednej strane tak, že je tu nesporná existencia domestikovaných druhov, na strane druhej sporná koncepcia domestikácie ako vývojového javu. Ale nie o tomto má byť tento článok.

Jednou zo záhad domestikácie je tzv. jav domestikačného fenotypu. Ukazuje sa, že domestikované zvieratá, najmä cicavce, vykazujú spoločnú sériu znakov, ktoré sú veľmi podobné naprieč domestikovanými druhmi, nevyskytujú sa však u ich divých predchodcov. Týchto znakov je celý rad. Napríklad:

• posunutie pomerov častí tela do veľkej variability,
  
• krehkejšie kosti,
• tzv. zmopslíkovatenie lebky, kde sa skráti tvárová časť a zvýši temenná časť lebky,
• rozšírenie variability farebnosti srsti a kožného a očného pigmentu,
• zmenšenie mozgu
  
• zmena tukového tkaniva,
• znížená miera agresivity vnútro- a aj mimodruhovej,
• zvýšenie apetencie sexuálneho správania,
• zníženie senzorickej citlivosti,
• predĺženie obdobia dospievania (neoténie), niekedy aý do konca života,
  
• zníženie niektorých vrodených vzorcov správania, prípadne úplne zrieknutie sa niektorých funkcií  v prospech domestikátora,
• … atď.

Tie znaky sú tak zreteľné, tak spoločné, že biologicky neostáva nič iné, ako považovať všetkých domestikantov z určitého hľadiska za jeden druh.

Sapient vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Áno aj s tým menším mozgom, pretože od obdobia neolitu sa nám mozog zmenšil v priemere o 15%. Na mieste by preto skôr bolo dnes žijúci druh sapienta volať Homo sapiens domesticus, nie Homo sapiens sapiens. Biológovia sú toho názoru, že sapient bol prvým domestikovaným cicavcom na svete. Vysvetľujú si to tak, že kedže žiaden sapient sa nerodí mimo kultúrne prostredie sapientov, tak je teda domestikovaný kultúrou. To by som hneď podpísal, keby zároveň nedodávali, že je to akosi vedľajší produkt toho, že človek tvorí kultúru, no a kultúra spätne tvorí človeka. Inak povedané — človek domestikuje sám seba.

No a? Čo je na tom zlé? V prvom rade to, že je tu domestikačný proces chápaný ako kultúrny, nie biologický akt. Pritom kultúrny značí vedomý, rozumový akt ľudí. Kde však sa potom dočerta berie to podliehanie domestikačnému fenotypu, podliehanie, ktoré musí mať jednoznačne biologický pôvod? Nie je náhodou za predstavou autodomestikácie starý dobrý antropocentrizmus?

Mám veľa dôvodov domnievať sa, že jav Homo sapiens domestikus má najkonzistentnejšie vysvetlenie vtedy, ak ho chápeme rovnako ako každú inú domestikáciu, teda ako symbiotický proces, na ktorom sa zúčastňujú dva druhy, pričom každý si hľadí vlastných záujmov a každý sa preto musí zriecť nejakej časti svojich potrieb v prospech toho druhého. Je to v zásade evolučný proces, len jednotkou prírodného výberu nie je gén, ani jedinec, či druh, ale štruktúra domestikátor⇔domestikant.

V takom prípade ovšem musíme považovať kultúru za svojbytný systém, ktorý má vlastné záujmy, vlastné zákonitosti a vlastný vývoj. Áno, reč je o kultúre chápanej ako ekosystém mémov. Nie my tvoríme kultúru, ale kultúra SA tvorí, podobne ako molekuly netvoria organizmy, ale organizmy SA utvárajú. Iste, organizmy pozostávajú z molekúl, ale TO ich netvorí. Rovnako kultúra pozostáva z mozgových štruktúr sapientov, ale jej štruktúra nie je štruktúrou mozgov.

Stačí si domyslieť dôsledky takého konceptu a musíme cítiť úžas nad jeho eleganciou, úžas podobný tomu, aký sme zažívali vtedy, keď Darwin publikoval svoju predstavu prírody.