Anima et Machina

My už sme do tej miery domestikovaní, že si ani nevieme predstaviť svet bez polície a súdov. Akonáhle sa niekde objaví prejav násilia, tak sa to považuje za nežiadúci jav a strach z násilia je natoľko patologický, že hoci žijeme v spoločnostiach s najviac potláčaným násilím, neustále sa bojíme.

Nuž násilie nie je nežiadúci jav. Je jedným z regulátorov prírodného výberu a násilie v akejkoľvek podobe má svoje evolučné odôvodnenie, inak by bolo negatívnou selekciou vytlačené zo správania populácií. Ide jednak o ľahko pochopiteľné medzidruhové násilie, kde ide o získanie potravy. Ale aj vnútrodruhové násilie podlieha tej istej evolučnej logike. Vnútrodruhové násilie má viacero foriem a každá slúžila na prežitie daného druhu.

Vnútrodruhové násilie nikdy nie je bezmedzné, vždy sa vyvinuli regulátory násilia. Boj o samice alebo o miesto v hierarchii tlupy býva často skôr rituálny a do horúcej fázy prechádza iba keď zúčastnení nevedia správne pomerať silu súpera a silu vlastnú. Aj súboj medzi tlupami nastáva iba v prípadoch, keď sú ich interakcie príliš časté, v takomto prípade boje medzi tlupami plnia ten účel, že rozširujú druhy na väčšie teritóriá.

Ani my nie sme výnimky. Náš druh Homo sapiens, podobne ako väčšina primátov, pozná násilie voči samiciam, infanticídu, násile v boji o umiestnenie v hierarchii tlupy a násilie teritoriálne. Každé z týchto násilí má svoje opodstatnenie. A na každý z týchto druhov vnútrodruhového násilia máme v mozgoch vyvinuté kognitívne a behaviorálne moduly. Každý z týchto modulov je prírodným výberom vyselektovaný tak aby presadil najlepšie gény v tlupe a súčasne pri tom tlupu nevyhubil. To značí, že máme nielen vrodené sklony k násiliu, ale aj vrodené sklony tlmiť násilie u seba a u druhých, ako to s nepochybným prekvapením v podtóne píšu v článku [1], v ktorom vyskúmali, že asi tretina bitiek v baroch je ukončená nezúčastnenými návštevníkmi barov.

Každý konflikt v tlupe primátov vyvolá neznesiteľný pocit napätia v celej tlupe. To je dobre pozorovateľné napríklad u šimpanzov. Ak konflikt prerastie istú únosnú mieru, stále väčší počet členov sa ho pokúša tlmiť. Nevolajú 112. Riešia si to medzi sebou, tak ako im to Darwin káže. Kto žil v chlapčenskom internáte, tak mi dá určite za pravdu, že sú tam konflikty bežné a nebezpečnú mieru prerastú iba úplne výnimočne. Ak začne byť konflikt príliš nebezpečný, prirodzení alfa samci zasahujú, pretože vnútorne nemôžu inak. A Boh je vtedy vysoko a vychovávateľ ďaleko.

Lenže my nežijeme v prirodzenom prostredí, žijeme v prostredí, kde do každej nepatrnej oblasti nášho života zasahuje náš domestikátor — kultúra. A tej delegujeme stále viac a viac svojich prirodzených kognitívnych a behaviorálnych funkcií a kultúra sa o nás ako každý správny chovateľ stará. Chovateľ nepotrebuje násilie, chovateľ každé násilie potláča a tých, ktorí si povedať nedajú z chovu vylučuje. Kultúra zatvára deviantov do samostatných klietok, do väzení. A my sa ochotne vzdávame ďalšej a ďalšej zodpovednosti za vlastné správanie a delegujeme ju na chovateľa — kultúru. Prirodzené hierarchizačné správanie detí nazveme šikanou a pranierujeme ho [2], veď treba mať jedincov bez hierarchií, treba mať v chove pokiaľ možno čo najštandardnejšie kusy. Pomaly už nemôžeme na pracovisku zdvihnúť na darebáka hlas aby sa neprijal zákon o vzťahoch na pracovisku, a to pokiaľ možno na úrovni EU. Tak sa bojíme vojen, že si už prestávame chrániť vlastné záujmy a myslíme si, že nejaký agresívny štát ukecáme ľudskými právami. Atď.

Potláčanie násilia, teda potláčanie našej biologickej prirodzenosti má samozrejme svoj neželaný dopad ako vždy, keď sa pôsobí proti tomu, čo sa pracne budovalo evolučným prirodzeným výberom milióny generácií.

Na to aby jedinec mohol prežiť v tlupe primátov musí mať dobre vyvinuté a značne sofistikované kognitívne moduly. Musí vedieť rozoznať hroziaci konflikt a vedieť sa v ňom správne zachovať tak, aby to bolo pre jeho gény najvýhodnejšie. Kedže konflikt patrí medzi životné ohrozenia, treba mať patričné kognitívne moduly proasktívne, tzn, že jedinec nečaká, či sa ho nejaký konflikt dotkne a až potom bude skúmať o čo ide, ale neustále skúma svoje prostredie na možný výskyt konfliktov. V domestikovanom prostredí ovšem tieto moduly strácajú prirodzenú frekvenciu konfliktov, na ktoré sme stavaní.

S tým úzko súvisí narušenie rozoznávacej schopnosti čo je veľká hrozba a čo nie. Dôsledkom je podobný efekt, aký poznáme z oblasti imunológie. Vzhľadom na prehnane sterilné prostredie začína imunitný systém útočiť aj na vlastné bunky, čo je zrejme jedným z dôležitých príčin prudkého nárastu alergií v dvadsiatom storočí. Podobne ak nie je reálny konflikt, tak si ho vymyslíme. Zníženie miery agresie, násilia a konfliktov vedie k narastaniu strachu z nich, nie k väčšiemu pocitu bezpečia. Na tom je aj postavený marketing médií, ktoré plnia dopyt a vyhľadávajú nebezpečia za nás. Každý deň ich máme plný tanier. Od nebezpečia potravín, liekov, spiklení mocných po hrozby kríz, vojen, domáceho násilia, šikany, atď… Stratil sa významový rozdiel medzi vraždou a brutálnou vraždou, pretože každá je hneď označená za brutálnu. Stratil sa rozdiel medzi jedovatou potravinou a potravinou s rizikovými zložkami, pretože každá riziková zložka je automaticky vražedná. Bojíme sa jesť, súložiť, bojíme sa vzťahov, bojíme sa špiny, bojíme sa tepla, chladu, deti sa boja dospelých, dospelí detí, bojíme sa všetkého. Narastá počet fóbií, tzn patologického strachu z niečoho. 

Prvým dôsledkom domestikácie je väčšia tvarová rôznosť druhu, diverzita. Tie varianty, ktoré by pod silným tlakom prírodného výberu neprežili, v chránenom dvore domestikátora prežívajú, pokiaľ nenarúšajú jeho potreby. Kým každý vlk vyzerá približne rovnako, psov je bezpočet rás a krížencov a všetky prežijú. To sa týka aj psychických deviácií. Tlak na potláčanie agresivity a násilia vedie k postupnému nárastu jedincov, ktorí potrebujú ochranu. inak by neprežili. Nie je iste v tejto súvislosti nepochopiteľné, že s tlakom domestikácie narastá počet psychických deviácií a ochorení, ako už neraz upozornili rôzne psychiatrické plátky. Narastá počet fóbií, tzn patologického strachu z niečoho.

Nemožnosť prežívať prirodzené cykly a formy násilia vedie k stále väčšej závislosti od domestikátora. Vyvinul sa doslova delegačný reflex. Ten sa dá popísať takto: nejaký spoločenský jav prebieha dlhodobo a štandardne podľa dlhodobého zvyku. Zrazu sa objaví štatistická odchýlka, výnimka z pravidla. Obsahom tejto odchýlky je ohrozenie, poranenie, či smrť niekoho. To vyvolá v symbiotickom systéme kultúra-sapienti akciu: určenie nejakej činnosti, ktorá by v budúcnosti zabránila vzniku štatistickej odchýlky. Napríklad sa vyskytne deviant, ktorý sa infiltruje do bryndzárne a nastrká do bryndze pripináčky. Niekto to zhltne a musí do nemocnice pre závažné poškodenie hrtana. To vyvolá delegačný reflex, teda delegovanie vlastnej povinnosti dať si pozor na to čo jem a okamžite sa volá po zákone, ktorý by výrobcovi nariaďoval nejakú ďalšiu a ďalšiu kontrolu potraviny. Následný efekt je, že miesto pestovania vlastnej schopnosti sa orientovať a správne jednať v prostredí, kde žijem, pestujeme schopnosti nášho domestikátora — kultúry. Inými slovami: kým my stále viac hlúpneme naša kultúra je stále sofistikovanejšia.

1. When bar fights get mean, bystanders intervene, http://news.psu.edu/story/282373/2013/07/22/research/when-bar-fights-get-mean-bystanders-intervene
2. Kids exposed to violence think aggression is ''normal'', http://www.topnews.in/healthcare/content/22211kids-exposed-violence-think-aggression-normal