Anima et Machina

Najprv by sme si mali povedať, čo sa myslí tým „mať cieľ“. Ako s mnohými inými pojmami, aj tu sa zamieňajú často dva významy: antropocentrický a „objektívny“. Antropocentrický význam pojmu cieľ je, že si ho určím a idem cielene za ním. K tomu ovšem potrebujem suverénnu od ničoho nezávislú dušu, pretože ak je táto od niečoho závislá, tak určenie toho cieľa už nie je iba vecou mojej duše.

Príkladom je, že napríklad nejaký samec vidí samicu a určí si cieľ: chce sa s ňou páriť. Lenže my vieme, že to jeho chcenie, a aj výber cieľa nezávisí iba od neho, ale od celej evolučnej histórie jeho línie a aj ostatných línií. Je preto ťažko povedať, že ON niečo chce a že ON si určil cieľ. Je k tomu cieľu pudovo hnaný a pudovosť nie je jeho, ale prinajmenšom je daná jeho druhu. Rovnako zdanlivo vlastnou mysľou určný cieľ je výsledkom evolúcie kultúry, v ktorej sa daná myseľ vyvinula po narodení.

Ak súhlasíme s evolučným aspektom bytia, tak v konečnom dôsledku môžeme prisúdiť cieľavedomosť iba celému bytiu. A tu sa dostávame k tomu „objektívnemu“ významu cieľavedomosti bytia a jeho evolúcie.

VB takom prípade by cieľ nemal byť vopred stanovený, cieľ je nejaký konečný stav, ku ktorému bytie pracuje. Lenže v tom je vnútorný paradox, s ktorým sa od Newtona neustále potýkame. Ak je cieľ vopred neurčený konečný stav, tak nie je cieľom, pretože týmto stavom môže byť čokoľvek. Cieľ sa redukuje na kauzálnu nevyhnutnosť, kauzálny záver.

Newtonovská veda predpokladá božské zákony, ktoré panujú nad svetom. Zdroj týchto zákonov a ich zmysel (zmysel je vlastne iné vyjadrenie cieľa) je predpokladaný u Boha antropomorfného, teda nejakého super-hyper-nadčloveka, alebo v bližšie nešpecifikovanej Prírode s veľkým P. Ak Boha nechceme, tak buď všeko vysvetlíme pomocou zákonov, ktoré odhalíme v Prírode, a to, čo nevieme vysvetliť, zhrnieme pod univerzálny zákon náhody.

V prvom prípade pripomína je svet hodinový stroj, ktorý niekto zostrojil a natiahol, a odvtedy ide zákonite do nejakého cieľa. Ak by sme poznali všetky súčiastky a počiatočné nastavenie, tak vieme určiť cieľ. To tvrdil Laplace Napoleonovi, keď na jeho námietkum, že v učencovom diele nenašiel zmienku o Bohu, Laplace odpovedal slávnym výrokom: „Občan prvý konzul, túto hypotézu som nikde nepotreboval.“

Lenže veľmi skoro sa ukázalo, že nie všetko je striktne mechanicky zviazané a tak prišla na pomoc náhoda. S náhodou prišla predstava, že svet nemá cieľ. Ovšem na otázku čo to je náhoda, aká je jej onticita, doteraz nikto neodpovedal.

Náhoda však zachránila newtonovský svet, ktorý potrebuje zákony spomimo samého seba, zákony, ktoré ho riadia a určujú. Určujú aj ten konečný stav, ten cieľ, ktorý je však nami neurčiteľný a nezistiteľný, pretože je jednak mimo nášho sveta, druhak neurčiteľná náhoda.

Náhoda sa preniesla do chápania biologickej evolúcie hlavne vďaka molekulárnej biológii. Striktný a deterministický darwinovský mechanizmus sa v bode tvorenia noviniek spolieha na nedeterministickú náhodu. Na tú náhodu, o ktorej povahe nič nevieme, stačí, že ju vieme vyčísliť.

Gény sú v molekule DNA deterministicky dané, ale pri ich replikácii náhodne dochádza k nesprávnemu duplikovaniu. Prečo? Nuž uplatňujú sa tu kvantové javy, a tie nevieme inak popísať iba pravdepodobnostne. Alebo sa náhodne mimobunkovými vplyvmi poškodí DNA. Povedzme ju poškodí vniknutý vírus, alebo nejaké žiarenie. To sú javy, ktoré nie sú súčasťou molekulárnych zákonitostí bunky, preto sa neobjavujú ako dôsledok vopred daných súkolí bunkového hodinového strojčeka, teda z pohľadu hodinového strojčeka sú náhodné. Predstava náhody tu predpokladá, že vzťahy medzi bunkami, ale obecne vzťahy medzi entitami súcna, nie sú súčasťou týchto entít. Svet je akoby nakopenina nezávislých entít, ktoré len tak z ničoho nič na seba pôsobia prostredníctvom zvonka daných deterministických zákonov a zvonka danej nedeterministickej náhody.

Charakter takéhoto pôsobenia je newtonovský, teda božský. V takom prípade ovšem nemôžeme súčasne tvrdiť, že jednota nášho sveta nemá cieľ! Nanajvýš, že my ten cieľ nepoznáme, alebo nemôžeme poznať. Obľúbený argument mnohých evolucionistov, že evolúcia nemá cieľ, lebo náhoda, je preto vo svojej podstate nesprávny, pokiaľ predpokladajú náhodu ako zásah zvonka do nášho sveta. Nanajvýš môžu povedať, že zistenie tohoto cieľa je mimo naše možnosti, pretože miesto určovania cieľa je mimo náš svet.

Podľa mojej mienky najväčšiu intelektuálnu výzvu Darwin priniesol nie v tom, že evolúciu chápal ako mechanizmus prirodzeného výberu z variánt, ale v tom, že vyzdvihol jednotu sveta samého o sebe. Darwin je vlastne zakladateľom ekológie ako vedy. Zákonitosti darwinovského sveta vyplývajú z neho, v každom časovom úseku, z okamžitej vnútornej konfigurácie darwinovského sveta, nie sú mu dané zvonka nejakými božskými zákonmi.

Potom však sú otázky, či tento pohyb má nejaký konečný bod, nejaký cieľ, bezcenné a zbytočné, pretože už len položenie týchto otázok mení okamžité vnútorné nastavenie sveta, a teda zmení prípadný cieľ. Samotné postavenie pýtajúceho sa, nie je odťažité, nezúčastnené. Otázka nevzniká niekde spomimo nášho sveta, ale v ňom, ako výsledok a dôsledok predchádzajúcih evolučných krokov. Každé skúmanie teda mení konečné nastavenie sveta, ak vôbec nejaký koniec sveta bude.