Anima et Machina

Najčastejšou námietkou proti teórii mémov je, že mém je vágne definovaný. To viedlo mnohých memetikov aj k odklonu od pôvodne darwinistickej koncepcie k lamarckistickej, pretože sa zamieňal mém s komplexom mémov. A skutočne komplex mémov sa môže meniť priberaním aleb strácaním mémov, čo vyzerá „lamarckisticky“ tak, že získava alebo stráca vlastnosti vplyvom prostredia.Niet však dôvodu k opusteniu darwinistického konceptu. Stačí predpokladať dve veci:

Mém je dawkinsovský replikátor, preto preň platí to isté ako pre gén, alebo akúkoľvek inú darwinistickú entitu.

Mém je schopný vytvárať symbiózy s inými mémami.Podobne ako v dawkinsovskom génocentrickom modeli evolúcie gény spolu vytvárajú symbiózy, nazývané genómom organizmu, tak aj mémy spolu vytvárajú komplexy mémov — mémplexy. Tak ako sa mení genóm tak sa mení aj mémplex. Vždy pri replikácii. Nikoho predsa nenapadne tvrdiť, že pri meiotickom replikačnom procese tvorby pohlavných buniek dochádza k lamarckistickej evolúcii, pretože organizmus sa „naučil“ nejakej novej vlastnosti.

Mém preto musí byť nejaký kúsok štruktúry informácie, ktorý sa darwinisticky replikuje, pri replikácii vznikajú varianty, a tieto varianty majú roôzny predpoklad úspechu v ďalšej replikácii. A je jedno, či ento proces prebieha geneticky, pri budovaní vrodených mémov, alebo formovaním štruktúr mozgu učením. Vždy ide o mémy, ktoré sa vreplikujú do mozgu s rôznou mierou presnosti, a tým aj s rôznou schopnosťou uspieť v prostredí a v tvorbe mémplexov.

Základným omylom lamarckistických memetikov teda je zámena mémplexu za mém. Napríklad aj Dawkinsom uvádzaný príklad pre mém — recept — je jasný mémplex.

Otvorenou úlohou tak zostáva identifikovanie mémov. Nie je to úloha ľahká, pretože to, s čím sa bežne a zjavne zaoberáme sú pojmy, a to sú už veľmi komplexné štruktúry. Cestu k ich identifikácii vidím v ceste, ktorú mémosféra musela evolučne prejsť.

Základom sú vždy vrodené mémy, teda mémy, ktoré sú replikované biologicky, mémy, ktoré mozog obsahuje genetickou ontogenézou mozgu. Príkladom pre takýto mém môže byť tvar tváre, ktorý máme vrodený. Takéto mémy vytvárajú vrodené mémplexy, čo už sú štruktúry prepájajúce viacero mozgových centier. Možno sú tieto vrodené mémplexy v mnohom prekrývajúce jungovskú predstavu archetypov.

Evolučná cesta mémov ďalej pokračuje naučenými mémami, ktoré reprezentujú vrodené mémplexy. Takýmto typickým mémom je foném, čo je určitý základný zvukový signál reči, z ktorého sú zložené mémplexy slov. Podobným mémom je znak, písmeno, z ktorého sú zložené mémplexy písaného textu. No a z týchto mémov sú už zložené kultúrne mémplexy, ktorých reprezentácia v mozgoch je rôzna, čo iba potvrdzuje základný predpoklad darwinizmu — variabilitu potomkov.

Úlohou tejto kapitoly bude pokus o identifikáciu základných mémov a hlavných vetiev mémplexov. Tento pokus sa bude hlavne v kapitole vrodených mémov opierať o štúdie neurovied, ktoré v ostatných desaťročia prinášajú stále podrobnejší pohľad do funkcie mozgu v konkrétnych situáciách.