Anima et Machina

Stalo sa, že som bol oslovený, či by som sa nevyjadril ku komentáru Michala Havrana Ako sa nadchnúť aj pre nepochopiteľné a neviditeľné. Prvou vnútornou reakciou bolo: niéééé! Naozaj nemám chuť sa vyjadrovať k pokusom slovenských intelektuálov o ich sebaprezentáciu v tak typickom slovenskom štýle malé, ale naše. Ale aspoň som skúsil, prečítal som si teda komentár a nečakane sa mi objavila spomienka na môjho láskavého starého otca. Bol remeselník, maliar, natierač, taký ten typ z čias, keď ešte platilo niečo ako remeselná česť. S prácou maliara-natierača bola spojená aj remeselná zručnosť stolárska, veď natretie okien, či dverí často sprevádzali ich opravy. No a starý otec ma učil používať stolárske náradie. Keď som z detskej netrpezlivosti miesto dláta skúsil použiť skrutkovač, tak ma vystríhal: ak budeš používať nástroje na to, k čomu nie sú určené, čoskoro nebudeš mať ani dláto ani skrutkovač.

Nástrojom maliara je štetec a farba, stolára dláto, či pílka, nástrojom intelektuála sú pojmy. V najhlbšej podstate veci nič iné nepoužíva. Ak ich používa nedbalo, alebo nesprávne, tak rovnako ako v iných remeslách vznikne šmejd. A toho sa, podľa mojej mienky, Michal Havran dopustil vo svojom komentári. Úplne svojvoľne a bezkontextovo si raz zamení vedeckú metódu za kritické myslenie, potom za racionalizmus a inde za pozitivizmus. Súčasne o racionálnom myslení tvrdí niečo, čo nie je pravda a na základe toho samozrejme môže potom tvrdiť hocičo, čo mu vyhovuje a vydávať to priam za rebelské vystúpenie proti racionalistickej zadubenosti.

Ponorme sa teda do Havranovmu textu a hneď úvod komentára nastolí tému použijúc pojem kritického myslenia:

Komentár sa rôznymi peripetiami krúti okolo pojmu kritické myslenie. Čo to je kritické myslenie? Kritický, z gréckeho κριτικός ‎(kritikós, súdiť, byť schopný rozlišovať) značí v najširšom význame schopnosť odlíšiť, posúdiť, rozoznať veci od seba. Lenže to na nejaký popis sveta (či už ho nazveme racionálny, alebo nie) nestačí, to je iba jeho analytická časť. Rovnako dôležité je vedieť rozlíšené čo najúplnejšie uviesť do vzájomnej súvislosti. Ak chceme o svete vynášať nejaké súdy, máme inú možnosť, ako sa pokúšať o kritické myslenie? Áno máme, myslenie nekritické, ktoré zamení hocičo s hocičím a akékoľvek tvrdenie vydá za syntézu. Áno, potom môžeme tvrdiť čokoľvek.

Čo to je „kritické myslenie“ sa od Havrana v celom texte nedozvieme. Len o ňom vraj všetci hovoria a poznáme ho podľa toho, že do textov vkladajú odkazy na výskumy. Je teda „kritické myslenie“ také, ktoré sa opiera o výsledky vedeckého výskumu? A také, ktoré to nerobí je nekritické? Nevieme, v celej úvahe sa to nedozvieme. Keby sa na všetko používali dáta? Aké dáta, ako získané a ako spracované? Komentár je venovaný vyzdvihnutiu tzv. „tvorivej iracionality“, nech už je tým myslené čokoľvek. Znamená to, že tvorivá iracionalita nemusí nič vedieť, stačí jej iba reagovať?

A vôbec, čo sú to tie dáta? Podľa etymologického slovníka sú dáta odvodené z latinského data, doslova dané, udané veci. Čiže veci, ku ktorým sa netreba dopracovať nejakým úsilím, ale sú nám dané. Je možné akékoľvek myslenie bez takýchto udaných vecí? Nuž nie je, vieme to odpradávna, ale jasne a precízne to formuloval Kant vo svojej Kritike čistého rozumu. Zrejme teda Havran buď pojem dát nesprávne používa, alebo má na mysli špecifický druh dát, takých ktoré sa nám „udali“ zvláštnym spôsobom. Akým? A nie je práve tá Havranom vyzdvihovaná „tvorivá iracionalita“, kde „… sa tisíckrát za deň rozhodujeme podľa pocitu a našej psyché…“, čiže podľa vecí daných, udaných bez rozumového úsilia? Zmätočné použitie pojmov vedie k paradoxným a sebavyvracujúcim záverom. Čítajme však ďalej. Ak by sa teda používalo kritické myslenie, založené na dátach, tak by:

Racionálny svet? Svet založený na rozumnej kritickej analýze? Toto je ovšem nečakaná solipsistická predstava sveta. Svet, ktorý sa riadi myslením. Naozaj si Havran takto svet predstavuje? Napríklad, že telesá budú padať na zem podľa nejakého racionálne kriticky mysleného pravidla, alebo nejakého iného, iracionálne tvorivého? Ak to takto nemyslel, tak zrejme myslel nie svet, ale spoločnosť. Opäť príklad nesprávneho použitia pojmu, aj keď isteže v tomto prípade hneď každý vie čo tým Havran myslel. Nie je však pracovným imperatívom intelektuála presné vyjadrovanie??

Konečne sa nám vynára kontúra toho, čo si asi Havran predstavuje pod „kritickým myslením“. Pretože sa nijaké myslenie, nijaké rozhodovanie nezaobíde bez súdu, rozlíšenia, teda bez kritikós, tak tu sa zrejme myslí súdenie, rozlíšenie, rozhodovanie založené na vedeckej metóde. V ktorej inej metóde poznania sa vyžaduje zhromaždenie pokiaľ možno všetkých faktov, údajov, dát, o tom jave, ich kritikós, teda rozlíšenie do kategórií, ich porovnanie s inými údajmi, a na základe toho opäť kritikós, teda súd, rozlíšenie od iných javov, formulovanie nejakých záverov?

Nuž, pravda, tento spôsob nazerania na svet skutočne nie je tým, ktorým sa človek každodenne riadi. Na druhej strane však čím sa riadi? Riadi sa naučenými dátami (použijúc nie celkom výstižný Havranov pojem), presnejšie súborom skúseností, ktoré mu umožňujú v každej chvíli rozlíšiť a usúdiť, teda kritikós. To si naozaj Havran myslí, že do tohoto súboru skúseností nepatria aj závery vedeckých štúdií, ktoré si osvojil jednak v škole, ale aj inde, skúseností, ktoré sú výsledkom kolektívneho úsilia, ktorému súhrnne hovoríme veda? Riadi sa dnešný človek „tvorivou iracionalitou“, ktorá s neomylnou istotou, udanou dennodenným pozorovaním, vidí, že Slnko sa krúti okolo neho, alebo sa riadi vedeckou metódou získaným údajom, že je tomu naopak? Vari Havran písal svoj článok husím brkom na koziu kožku, alebo sa spoľahol na skúsenosť, že môže ťukať na písmená klávesnice čudného, jemu iste totálne nepochopiteľného, prístroja? Nedokázal urobiť kritikós toho prístroja od trebárs jablka ležiaceho na tom istom stole? V skutočnosti sa v civilizovanom svete podstatná časť našich každodenných rozhodovaní, rozlíšení, súdov deje na pôde dát, tabuliek, analýz a všetkého toho, čo je obsahom vedy a jej metódy, ktorú Havran nesprávne zamieňa za kritické myslenie.

On to nakoniec tým svojím zmätočným spôsobom aj v odstavci uznáva. Prečo však miesto jasného a výstižného tvrdenia, že v bežnom živote človek nepoužíva na svoje rozhodovanie vedeckú metódu všetko zahmlieva „kritickým myslením?“ Čítajme ďalej, možno sa odpovede na túto otázku dopátrame.

Tvrdenie v prvej vete, ako som vyššie uviedol, je samozrejme nezmysel. Naše každodenné rozhodovanie je formované štyrmi storočiami vývoja vedy tak podstatne, že je vlastne veľmi zložité za týmto formovaním hľadať formovanie ešte pôvodné, vlastné druhu Homo sapiens. Domnievam sa, že v takto podanej téme by s tým súhlasil aj Havran. Lenže on mal asi na mysli zasa niečo iné, ako napísal. A obávam sa, že aj tu splieta hrušky s jablkami. Romantická predstava o zlepšení človeka v devätnástom storočí nemá nič spoločné s „fetišom kritického myslenia“. Keď som si to prvý raz prečítal, tak som chvíľu nevedel, kde je sever. O akom abstraktnom koncepte kritického myslenia, ktorý má byť pozostatkom romantiky 19. storočia, a ktorý bol reakciou na nejakú iracionalitu? Ušlo mi snáď niečo v dejinách epistemológie? Pri druhom čítaní mi to došlo, posúďte sami:

To bude ono! Ako všade inde v komentári, aj tu Havran svojvoľne zamieňa pojmy, a v tom asi tkvie formatívnosť jeho „tvorivej iracionality“, o ktorej ešte bude reč, a ktorú Havran stavia nad „kritické myslenie.“ Už z uvedenej definície pozitivizmu vidno čo vlastne Havran chcel povedať. Pozitivizmus je skutočne jednou z vývojových vetiev osvietenskej predstavy o rozume, schopnom vysvetliť všetko, a následne pomocou rozumu rozumne usporiadať spoločnosť. A treba dať Havranovi za pravdu v tom, že tento koncept skutočne neuspel. Neuspel jednak filozoficky, a tu podotýkam kritickou analýzou, teda tým Havranovým zatracovaným „kritickým myslením,“ ale neuspel taktiež vedeckou analýzou, teda použitím vedeckej metódy, ktorá podľa Havrana nemá mať formatívnu schopnosť. V tomto treba v prvom rade vyzdvihnúť prácu matematika Kurta Gödela, ktorý svojimi slávnymi dvoma vetami o úplnosti a pravdivosti axiomatických systémov definitívne pochoval pozitivistickú vieru v schopnosť vedy úplne vysvetliť svet a nahradiť tým vieru v Boha, ako prvého a posledného formovateľa nášho sveta. Famózny logik Gödel dokonca vedecky, teda tou údajne neformatívnou metódou myslenia, poskytol aj matematický dôkaz Boha, čo je výkon, ktorý by mal skôr spadať do úžasnej formatívnej schopnosti tvorivej iracionality, ako hneď uvidíme.

Ale poďme ďalej. Po tom, ako sa vysporiadal s „kritickým myslením“ smelo ponúkne alternatívu:

Priznávam, po prečítaní tohoto odstavca mi neveriacky spadla sánka. Web Anima et Machina je v konečných dôsledkoch evolúcii venovaný. Evolúcii a jej štúdiu sa venujem viac ako 15 rokov, no za ten svet si nedokážem predstaviť, ako by evolúcia vybavila opicu nástrojom intelektuálnej sebaobrany, teda tou tvorivou iracionalitou. Alebo má snáď Havran na mysli nejakú inú evolúciu, ako darwinovskú? To by potom mal povedať, pretože inak opäť zasieva do svojej výpovede zmätok. Ja totiž o inom modeli evolúcie, ktorý by bol dnes všeobecne akceptovaný, ako darwinovskom, neviem. Môžem tu Michala Havrana ubezpečiť, že evolúcia nás nevybavila ničím viac, ako iné opice a nevšimol som si, že by sa napríklad šimpanzy intelektuálne obraňovali. Navyše — čo to vlastne tá intelektuálna sebaobrana vlastne je? Obrana pred inými myšlienkami, obrana pred konkrétnym typom myšlienok? Nevieme, zasa sa tu z čista jasna zjaví pojem, ktorý môže značiť hocičo a nič.

V prípade pojmu evolúcie ide opäť o nesprávne použitý pojem, ale zaujímavé na ňom je, prečo ho Havran použil. Aby akože argumentoval evolúciou a nie stvorením? V takom prípade je typickým reprezentantom humanovedných a podobných intelektuálov, ktorí samozrejme uznávajú, že „Darwin mal pravdu“, súčasne však si hovejú v ničím nepodloženej predstave, že „sa vyvinul z opice“, ale potom sa simsalabim stal niečím úplne principiálne iným ako sú opice. A keďže je tomu tak, čo sa týka človeka, netreba vôbec študovať zákonitosti, ktoré sa ho netýkajú a môže mať čokoľvek, čo by sa evolúciou nemalo šancu vyvinúť. Napríklad „nástroj intelektuálnej sebaobrany.“ Lenže smola, človek opicou stále je a dokázateľne sa ničím kľúčovým nelíši od ostatných opíc. Iba takými detailami, ako že chodí po dvoch, že je skoro bezsrstý, že má inak položenú panvu a podobne.

Alebo sa evolúcie dovoláva preto, aby sa prezentoval „moderne“, teda, že síce verí v Boha a jeho stvorenie, ale súčasne nechce byť tmár a rovnako verí v evolúciu, nebude predsa vyzerať ezotericky ako Banášová, že? Do hlavy mu nevidím, tak táto otázka zostáva otvorená, aj keď sa k nej ešte raz vráti:

Zasa nesprávne používanie pojmu psychológia. Psychológia je veda o psychike (z gréckeho ψυχή — psyché, duša) človeka. Čo má Havran teda na mysli? Našu psychiku, alebo našu vrodenú schopnosť identifikovať pohnútky druhých, teda niečo ako vrodenú psychológiu? Každý z týchto významov hovorí predsa o niečom podstatne inom. Dovolávka na vrodený genetický materiál, ktorý je podstatou našej „tvorivej iracionality“ v súčasnom stave poznania živého a jeho podstaty zasa ukazuje na to, že Havran očividne nevie o čom to točí.

Áno, naše vrodené psychické nástroje nás skutočne usmerňujú. Ale označiť ich, dovolávujúc sa evolúcie, za iracionálne je ukážkou hlbokého nepochopenia veci. Napokon čo má týmto Havran na mysli? Aký je podľa neho rozdiel medzi racionálnym a iracionálnym. To v komentári jasne nedefinuje. Môžeme sa iba dohadovať, že mu ide o to, že určité rozhodnutia robíme bez zdôvodnenia, cítiac že to je správne. V takom prípade je racionálne to, čo si dokážeme zargumentovať a iracionálne to, čo zargumentovať nedokážeme, ale „vieme“, že je to správne. A ako to vieme?

No predsa „nevysvetliteľná príťažlivosť, magickosť.“ Tu je ovšem logický spor. Buď magickosť a nevysvetliteľnosť, alebo evolúcia, jedno z toho, oboje zároveň nie je možné. Je až fascinujúce ako si tento jednoduchý záver neurobia mnohí, čo sa evolúcie dovolávajú. Jedným z hlavných záverov darwinovského modelu evolúcie je jav, ktorý nazývame účelnosť znakov organizmov. Každý znak, teda aj psychický, sa vyvinul do účelnej formy a v tej rieši nejakú konkrétnu životnú úlohu. Prirodzený výber ho do tejto podoby nespočetnými pokusmi a omylmi vyselektoval ako úspešnú variáciu možných riešení. Potom je ovšem vysvetliteľný, teda v zmysle povedaného racionálny. Nič na tom nezmení ani to, že samotný aktér si svoje správanie vysvetliť nevie, evolučne jeho správanie racionálne je a iracionálnym sa stáva vtedy, ak pôsobí v prostredí (kontexte) na ktoré vyvinuté nebolo. Lenže aj v takom prípade ide prísne vzato o racionálne správanie, pretože z darwinistického hľadiska je iba nevyhnutnou variáciou možných správaní, určenou na negatívnu selekciu a variabilita riešení je nevyhnutným predpokladom darwinistickej evolúcie.

Darwinovskou vysvetliteľnosťou psychických znakov zvierat sa zaoberá veda zvaná etológia, darwinovskou vysvetliteľnosťou psychických znakov opičieho druhu Homo sapiens sa zaoberá veda zvaná evolučná psychológia, teda vlastne akási etológia sapienta. Na účelnosť znakov sa pýtame otázkou prečo ? Prečo majú domestikované zvieratá mláďací vzhľad a správanie? Pretože na takéto znaky reagujeme my, ich domestikátor, vrodenými znakmi opatrovania mláďat. Pre domestikantov je to výhodné, živíme ich, opatrujeme, chránime. Podobne je to u jedného druhu mravcov, kde sa adaptoval druh chrobákov tvarovo tak, že pripomína larvu mravca. A mravce ich živia, opatrujú, chránia ako vlastné larvy. Účelnosť až zamrazí. Aký účel plní viera vo veci, ktoré nevieme vysvetliť? Pretože mozog sa nevyvinul na to aby neustále hľadal vysvetlenia vysvetlení, ale aby si vytvoril použiteľný model prostredia, v ktorom dokáže úspešne riešiť jedinú úlohu, ktorú má: presadiť vlastný genofond. K tomu stačí určité veci iba predpokladať, veriť im. Keby každý mozog skúmal príčinu, prečo sa mení počasie, tak by nič iné celý život nerobil. Takto mu stačí vziať si nejaký model, ktorý je k dispozícii, trebárs to, že ak sa niečo deje v tlupe, tak to má zdroj v členovi tej tlupy, a zdroj príčiny zmien počasia má na svedomí nejaký boh, duch, prírodná sila, atď. Ak si Banášová nevie niečo vo svojom živote vysvetliť, tak si jej mozog vybavený evolúciou na hľadanie takýchto skratkovitých konštrukcií modelov prostredia vyberie niečo, čo je jednoduché prijať a ešte pri tom bude v kontexte tlupy, v ktorej žije, vyzerať zaujímavo. Robíme to všetci, mňa a Havrana nevynímajúc.

Ak teda máme psychické znaky, ktoré niečo robia, čo nám pripadá neúčelné, nevysvetliteľné, magické, atď., tak (ostávajúc na pôde viery v evolúciu) by sme mali vysvetlenia hľadať v odpovedi na otázku: aký účel v našej evolučnej minulosti tento znak plnil a plní dodnes? A môžem Havrana ubezpečiť, že hádam dnes nie je taký psychický znak, ktorý by evolučná psychológia nevedela v jeho účelnosti vysvetliť. Vrátane umenia a náboženstva. Vieme vysvetliť odkiaľ sa berie a hlavne prečo (účelnosť) ten povestný Kantov mravný zákon v nás.

Spomínam si na jeden televízny dokument BBC, ktorý sa venoval tejto otázke v oblasti údajne nevysvetliteľného vnímania hudby. Ako pokusná osoba bol ochotný sa zúčastniť slávny spevák Sting. Hlavu mu strčili do magnetu prístroja na zobrazenie mozgovej činnosti metódou funkčnej magnetickej rezonancie a púšťali mu úryvky rôznych jeho a iných hudobných skladieb. No a potom mu ukázali obrázky a vysvetľovali mu mystérium vnímania umeleckého zážitku hudby. Postupne bolo vidno, že Sting sa stával nesvoj a od určitého miesta výkladu to zastavil s tým, že on vlastne nechce vedieť v čom mystérium prežívania umeleckého zážitku vlastne je. Nuž áno, neradi sme oberaní o ilúzie, a o tie antropocentrické najmä.

Nie, delenie na racionálne a nejaké mystické, iracionálne vo výkone našej mysle, či mysle iných zvierat je dokázateľne a definitívne antropocentrický nezmysel. Nič také v mozgu nemáme. Čo však máme je, že podstatná časť rozhodovacích procesov je nevedomá. Každá úvaha, každé rozhodnutie začína oveľa skôr ako si to uvedomujeme (Libetových slávnych 0,5 až 0,7 sekundy). A áno, sú rozhodnutia, ktoré urobíme a nevieme zdôvodniť prečo. Nazývame ich rôzne: intuícia, inštinkt, božské vnuknutie, déjà vu a pod. Ak má byť nejaké miesto pre to, čo ako vždy nesprávne pomenúva Havran tvorivou iracionalitou, tak je to v tejto podstatnej časti činnosti každého mozgu, teda aj v každej podľa neho racionálnej. Tam by však v zmysle povedaného nemala byť, pretože ju formuluje ako opozitum. To, že o tom Havran nevie je tak typické pre humanovedných intelektuálov, ktorí si myslia, že objavy prírodných vied sa človeka netýkajú, a preto ich nemusia študovať.

Lenže čo vlastne robí ten evolúciou vyvinutý mozog, keď myslí? Predsa nič iné, ako že spracúva dáta, ktoré plynú zvonka dnu a tie kriticky porovnáva s už zapamätanými dátami a na základe toho a prírodným výberom vyselektovaných vrodených účelných nástrojov mysle účelne reaguje. Účelne, teda racionálne vysvetliteľne. Kľúčom k správnemu rozhodovaniu je (na rozdiel od toho, čo sa nám tu Havran snaží vnútiť) relevantnosť, alebo ak chceme kvalita, dát, ktoré do mozgu prúdia a tie, ktoré už si pamätá. Nuž a veda sa vyvinula do svojej metódy práve preto, aby v najvyššej možnej miere dokázala rozlíšiť (kritikós) dojmy od faktov. V tom je jej hlavný a podstatný formatívny a tvorivý prínos.

Poďme však ďalej.

Po tom, ako Havran očividne preukazuje neznalosť súčasného stavu poznania, založeného na vedeckej metóde, môže s blahosklonnosťou typického humanovedného intelektuála tvrdiť čo všetko veda nedokáže. Veď predsa vieme, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré veda nikdy nevysvetlí, že áno. Ak viera v niečo zásadne ovplyvňuje naše dejiny, tak by bolo prinajmenšom neuveriteľné, ak by to nebolo predmetom vedeckého výskumu. Napríklad podľa síce trocha „ujetého“, ale predsa len vedca, historika Paula Johnsona je iba málo historických osobností tak dobre doložiteľných, ako bol Ježíš z Nazaretu. Je doložiteľnejší ako bol v tom istom čase žijúci prefekt Judei Pilatus. Tak už to s historickými osobnosťami chodí. Nemôžeme ich posadiť pred kamery, ale máme o nich svedectvá. A to sú dáta, s ktorými sa dá pracovať vedeckou metódou, čiže tým prepytujem „kritickým myslením.“ Tvrdenie o tom, že neexistujú vedecké štúdie o vplyve Ježíšovho učenia je už holý nezmysel. Je ich bezpočet a to v karentovaných časopisoch.

Lenže prečo to Havran vlastne tvrdí? Aby to dávalo aspoň nejaký zmysel, tak účelom tohoto tvrdenia je povedať zhruba toto: veda nedokáže vysvetliť mystický charakter viery v niečo, teda napríklad v Ježíšov účinok na neskorší vývoj spoločnosti. Samozrejme dokáže. O mechanizmoch viery v to, či ono existuje bezpočet karentovaných štúdií najmä v obore neuropsychológie. Napríklad to, či je niekto ľavicový, alebo pravicový, prečo je niekto veriaci viac iný menej, prečo niekto vie myslieť racionálnejšie a iný nie, prečo je niekto asociál a iný nie, atď. je v konečnom dôsledku funkčným prejavom mozgu a mozog je predovšetkým štruktúra. A tú môžeme pozorovať, porovnávať s inými a z toho robiť kritikós. A tak sa podarilo dokázať, že rôzne funkčné prejavy sú dané charakteristickými mozgovými štruktúrami a tie sú v mnohých dokázateľných prípadoch vrodené ba dokonca dedičné. Napríklad to, či je niekto ľavicový alebo pravicový je dokázateľne do značnej miery dedičné (aspoň 30%), určite však vrodené. Podobne to je so sklonom k viere v „nadprirodzené“ výklady sveta.

Po tom ako si Havran zadeklaruje bez ohľadu na skutočný súčasný stav vedeckého poznania, že veda nestačí na to či ono, spustí apologézu svojho, čiže iracionálneho náhľadu na svet. V jeho úvode sa hneď dozvieme pozoruhodnú tvorivo iracionálnu tézu, ktorú považujem za jadrovú v celom komentári:

Keby Havran napísal iba iracionalita ako opozitum ním spochybňovanej racionality, tak by sme stále ostávali na pôde diskusie, či je možné také delenie alebo nie, a čo je vlastne jedno a čo druhé, atď. Tejto diskusii sa v predošlej časti Havran vyhol a rovno skočil do ďalšieho vymedzenia. Takže máme iracionalitu pozitívnu tvorivú a ešte potom akú? Negatívnu ničivú? Odpoveď v komentári nie je, domnievam sa však, (aj na základe iných Havranových článkov a vystúpení, kde neustále s niečím bojuje), že to takto myslí. Jeho iracionalita je pozitívna, tvorivá, kdežto Magátova, Rostasova sú ničivé a negatívne. Tak? A na základe čoho máme urobiť to rozlíšenie, kriterión? Lebo to tvrdí Havran a hotovo. A neplatí náhodou to isté z Magátovho pohľadu o Havranovi? Aj on je predsa evolúciou vybavený „tvorivou iracionalitou“, ktorá dokáže kriterión bez racionálneho, teda nižšieho, nazerania na svet. Veď netreba kriterión, netreba rozlišovať, veď predsa nad kritickým myslením vládne prastará mágia iracionality.

Pokiaľ by Havran myslel hranicami poznania gnozeologický koncept relatívnosti subjektov voči objektivite sveta, tak s istým privretím oboch očú prosím. Dá sa o tom rozumne pohovoriť. Lenže on má na mysli niečo úplne iné. Na základe svojej hlbokej nevzdelanosti v oblasti epistemológie a prírodných vied tvrdí, že náboženské, či mystické, alebo „dobré“ ezoterické vnímanie sveta je racionálne nevysvetliteľné. Že sa nedá ponúknuť kritickému rozlíšeniu, kritickému súdu. A už vôbec nie vedeckej metóde. Je isté, že túto jeho vieru nič a nikto nezvikle, čo je mimochodom tiež vedecky vysvetliteľné. Magické myslenie je racionálne kriticky vysvetliteľné rovnako, ako neurčitý vzťah k vlastnému bytiu, ako je vysvetliteľná príťažlivosť pre jedných a odpor k druhým. Skrátka je a ak mi to prípadne Havran neverí, prosím, som ochotný mu to vysvetliť. Ale už teraz vopred viem, že by racionálne vysvetlenie odmietol, pretože on potrebuje práve neurčitosť, neposúditeľnosť vecí, aby mal pocit bezpečia a istoty pri táraní.

Atď a podobne. Pre vágnosť textu, nejasnosť pojmov a ich nesprávne používanie sa o Havranovom komentári nedá povedať nič zmysluplné. Niet čomu oponovať bez toho aby sa oponent nevystavil riziku, že niečo nesprávne pochopil, alebo že fackuje strawmana, ktorého si sám postavil. Rovnako je ťažké s niečím súhlasiť, pretože, čo keď by sa súhlasilo s niečím, čo bolo inak myslené a inak povedané? Celý komentár sa obsahovo sotva líši od ľudového: sú veci medzi nebom a zemou, ktoré rozumom nepochytíš. K tomu však netreba prečítať haldy kníh. Alebo je to tak, že haldy kníh sú dobré skôr ako štafáž v televíznej relácii?

Kvalita práce intelektuála by mala byť okrem iného v schopnosti poznať súvislosti a stav poznania ľudstva čo najúplnejšie. Intelektuál by mal byť schopný mať nadhľad vo veciach, ktoré už nadhľad umožňujú. A mal by trvať na presnom rozoznávaní významov slov. Povrchné trepanie slovami, ľúbivé tvrdenia bez dôkazov, mätenie pojmov. To je komentár Michala Havrana, ktorému som venoval zbytočne veľa času. Ak mi takáto metóda intelektuálnej práce niečo veľmi pripomína, tak sú to detské rečňovanky.