Anima et Machina

K napísaniu tohoto blogu ma inšpiroval komentár na FB od jedného kresťanského humanistu:

Komentár v plnej miere povedaným (v ešte plnšej miere nevypovedaným) poukazuje na bežné slabé povedomie o našej prirodzenosti aj medzi vzdelanými intelektuálmi. Napriek tejto špecifickej nevedomosti však je rovnako bežné robenie hodnotových súdov o človeku a jeho správaní. Súdy na základe čoho? Na ničím nepodloženej antropocentrickej predstave človeka ako bytosti vo významnej miere neprírodnej. Aj keď je súčasťou všeobecného povedomia, že sme „sa vyvinuli z opice“, tak tým sa akoby mal stať zázrak a človek už nie je viac zvieraťom. Je typické, že sa viacerí intelektuáli zatvária veľmi prekvapene, keď im povieme, že sme opice stále, patríme spolu s inými opicami do toho istého taxonomického infrarádu primátov, len sme iný druh opíc ^[1] .

Dobrá agresia

Ako autor komentára píše: dravosť a agresivita je prirodzenou zákonitosťou. A súčasne odpoviem, že áno, aj spomedzi vačnatcov sa vyvinuli dravé formy. Známy je Diabol tasmánsky ^[2] . Kľúčom k pochopeniu agresie a dravosti, a vôbec všetkého „zla“ vo svete je správne pochopenie darwinistického modelu evolúcie. Kým k tomu prikročíme, skúsme sa najprv dohodnúť, že pod agresiou budeme rozumieť to, čo napísal autor komentára, teda že „Jeden žije na úkor druhého.“

Predstavme si nejakú komplexnú entitu, ktorá má schopnosť replikovať svoju štruktúru, nazvime ju A. Robí to tak, že z okolia vezme stavebné látky, z ktorých je sama zostavená, a urobí z nich svoju štrukturálnu kópiu, nazvime ju A₁ . Obe takto vzniklé entity majú samozrejme rovnakú schopnosť urobiť ten istý trik, ktorým sa snažia uchovať svoju tvarovú stabilitu, teda rozmnožia sa skôr, ako sa v dôsledku druhej vety termodynamickej rozpadnú. Ak by takto pokračovali stále, a nič iné by sa nestalo, po čase by vyčerpali všetky dostupné stavebné látky a museli by čakať na rozpad niekoho. Mali by sme idylický svet bez agresie a „zla“ a bezo zmien, pretože by sa stále opakovalo to isté. Lenže svet je zložitejší. Aj A₁ sa začne stavať, ibaže niečo sa nepodarí a vznikne nepresná kópia B. Zrazu tu máme dve odlišné štruktúry. Tie môžu mať, ale často nemajú, rovnakú schopnosť stavať z dostupných zdrojov svoje kópie. Povedzme, že B to robí rýchlejšie ako A. V takom prípade B a jej potomkovia rýchlejšie vyčerpajú dostupné zdroje na úkor A. Zrodila sa agresia. Alebo prinajmenšom istá forma agresie, ako sme si ju zadefinovali.

B chybnou replikáciou získala vlastnosť: rýchlejšia replikácia. Táto vlastnosť ju zvýhodňuje oproti A, a preto je z pohľadu prežitia jej štruktúry účelná. Všetky vlastnosti, ktoré plnia účel prežitia darwinistických entít sa zákonite presadia v budúcich populáciách, a tie, ktoré bránia účelu prežitia sú z populácie vytláčané. Ak teda má nejaký organizmus schopnosť získavať zdroje na svoju replikáciu požieraním iných organizmov, tak to zrejme je účelné pre jeho tvarové usporiadanie. Ak napríklad boli v Austrálii spočiatku iba nedravé vačnatce, skôr, či neskôr by si konkurovali v zdrojoch potravy. Mnohé by umierali hladom, v dôsledku premnoženia. Bolo by skôr zvláštne, ak by sa v krutom hlade aspoň niektoré nepokúšali tráviť zdochliny svojich pobratimov. A tie varianty, ktoré majú trocha pozmenenú enzymatickú štruktúru trávenia dostali šancu, dokázali aspoň trocha natráviť mäso zdochlín, mali potomkov a postupne sa z nich vyvinuli dravce. Je to samozrejme z palca vycucaný scenár, v skutočnosti k tomu ani hlad nebol treba, stačili nejaké mutácie, ale ako ilustrácia to snáď stačí. Svet sa skladá z potravinových hierarchických reťazcov.

Je zvláštne si ťažkať na agresiu a dravosť u tvora, ktorý za to aký je vďačí práve tejto vlastnosti. Veď predsa zmysly, končatiny a aj samotný mozog sa vyvinuli evolúciou pretekov v zbrojení medzi potravou a jej konzumentom. Bez toho by svetové oceány možno pokrýval iba nejaký povlak jednobunkáčov, ktorí premieňajú fotonickú energiu a uhlík zo vzduchu na svoju štruktúru a o nič iné sa nestarajú. Za to, že ja tu niečo píšem, a niekto iný to číta, vďačíme tomu, že každý niekoho požieral a požiera. Veľmi dobre to popísal nositeľ Nobelovej ceny, Konrád Lorenz vo svojej slávnej knihe ^[3]

Deliť vlastnosti organizmov na zlé a dobré je nezmysel. Všetky vlastnosti, ktoré máme sú tu, pretože prežil ich nositeľ a preniesol ich do svojich potomkov. Plnia nejaký účel pre prežitie. Teda aj naša agresivita, súcit, empatia, schopnosť podvádzať, klamať, atď. Sú súčasťou našej prirodzenosti rovnako ako vzpriamená chôdza, schopnosť tráviť akýkoľvek biologický materiál, či úchopová schopnosť horných končatín. Miesto delenia na dobré, či zlé vlastnosti dáva oveľa väčší zmysel snaha pochopiť na aký účel tieto vlastnosti slúžia a v akých situáciách. Práve tomu sa venuje vedný obor — evolučná psychológia. Každý, kto sa zaoberá človekom a jeho správaním by mal hádam aj povinne študovať túto vednú disciplínu, inak s prepáčením o človeku bohapusto tára. Môžem pre začiatok doporučiť výbornú popularizačnú knihu R. Wrighta Morální zvíře ^[4] , a pre hlbšie štúdium učebnicu evolučnej psychológie ^[5] .

Áno, agresia je DOBRÁ, účelná, potrebná. Napríklad vnútrodruhová agresia má niekoľko foriem, a všetky sú účelné a umožnili nám prežiť:

• agresia voči samiciam (pohlavný výber),
• agresia samcov voči sebe (pohlavný výber),
• agresia voči deťom (infanticída) a
• medzitlupová agresia (vojny).

V našom prirodzenom prostredí podľa antropologických výskumov je kvôli vnútrodruhovej agresii 30% šanca na to byť zabitý. O našej potrebe vraždiť píše podrobne evolučný psychológ D. M. Buss vo svojej knihe Vrah v nás ^[6] . Každé zabitie má svoj evolučný dôvod a v konečnom súčte zvyšuje šancu prežitia druhu. Bez vzájomného zabíjania by sme tu dnes neboli ani my. To jsou Vaňku ty paradoxy!!!

Zlá humanita

Na mieste je tu potom otázka: no dobre, ak je našou prirodzenosťou zabíjať sa, ako to, že v neprirodzených podmienkach to robíme v oveľa menšej miere? Odkiaľ sa vzalo — nezabiješ —, prečo chránime slabých a bezmocných? Nie je aj toto našou prirodzenosťou? Odkiaľ sa berie napríklad súcit?

Tak napríklad súcit, ochota zriecť sa časti svojich zdrojov v prospech iného, aj keď to nie je môj potomok, sa evolučne-psychologicky vysvetľuje takto. Homo sapiens žije v nadrodinných tlupách. To prináša so sebou súťaživosť o umiestnenie v hierarchii tlupy. Kto je vyššie v hierarchii tlupy, ten má lepší výber partnera na párenie, a teda má potomkov s lepším genofondom. Vo viacrodinných tlupách je ovšem pomerne zložitá situácia. Je veľa súperov a preto je výhodné tvoriť koalície, ktoré podporujú moje postavenie. Súcit je forma, akou si jedinec niekoho zaviaže, forma budovania svojho postavenia v tlupe na základe obľúbenosti. Je to teda iná forma agresie, pretože je to na úkor niekoho iného. Je dokázané, že empatickejší muži u prírodných národov majú viac potomkov. Viac voči komu? Voči čisto agresívnym surovcom. Rafinovaná agresia je za daných podmienok výhodnejšia ako tá priama. To jsou Vaňku ty paradoxy!!! Dokonca aj u našich najbližších príbuzných — šimpanzov — sa príliš agresívny samec síce môže stať alfa samcom, ale sa stane rýchlo neobľúbený a ostatné samce v rodine vytvoria koalíciu a zabijú ho. Áno, sú aj prirodzené vlastnosti, ktoré označujú humanisti za „dobré“, v konečnom dôsledku sú však agresiou v baránčom rúchu.

Týmito vlastnosťami nevysvetlíme celé naše správanie, nanajvýš ak motivácie k nemu. Skutočne neexistuje nijaký prirodzený dôvod k tomu, aby sme chránili deformovaného novorodenca, v prirodzených podmienkach ho rodičia zabijú. Tak isto nie je prirodzené, aby mali rovnaké „práva“ samci a samice, keď v prírode žiadne práva nikto nemá ^[7] , iba povinnosť presadiť svoj genofond do čo najviac kópií. A už vôbec nemáme vrodené nastavenie druhého líca, ak nám niekto dá úder na prvé. Takého by sme sa pokúsili v prirodzených podmienkach zabiť (a nesporne musíme prekonávať chuť k tomu zo všetkých síl aj my), inak si nás žiadna samica nevyberie k páreniu.

Ak teda také a mnoho iných podivností nášho správania nie je prirodzenosťou našou, tak musí byť prirodzenosťou niekoho iného, niekoho, komu sa podarilo prinútiť nás správať sa neprirodzene. Tým niekým je naša kultúra. Účelom tohoto portálu je popis kultúr ako darwinistických entít, ak chceme tak organizmov, ktoré majú svoju vlastnú evolúciu a svoje vlastné záujmy, ktoré sa často rozchádzajú s tými našimi, biologickými, či prirodzenými. Kultúra si cez nás rieši svoju prirodzenosť a čerta sa stará o to, či nám to prospieva, alebo nie.

Perfektným príkladom uvedeného je humanizmus, ako výsledne škodlivý kultúrny konštrukt pre našu prirodzenosť. Dokonca s potenciálom ukončiť existenciu druhu Homo sapiens. Humanistický konštrukt ľudských práv priamo oddeľuje vrodené prirodzené potreby od vrodených prirodzených nástrojov na ich naplnenie. Každý má právo na niečo bez podmienok. Napríklad má každý právo na život, ale povinnosť naplniť toto právo má kultúrny konštrukt: štát. A ten túto povinnosť aj nemilosrdne uskutočňuje, pretože je to v záujme jeho prežitia. Narodí sa vrodene postihnuté dieťa? Má právo na život, hoci často po prežití svoj postihnutý genofond je schopné ďalej šíriť rozmnožovaním s inými postihnutými jedincami. Príkladom budiž aspergrov syndóm, ktorý je v rôznej miere dedičný a nebráni v rozmnožovaní. Ženy majú právo rozhodovať (ako to oni s obľubou tvrdia) o svojom tele, ale povinnosť rozmnožovať náš druh nechávajú na kultúrny konštrukt, na spoločnosť. Každý má právo na vzdelávanie, ale povinnosť vedieť a týmto vedením byť schopný zabezpečiť zdroje pre vlastnú replikáciu, opäť necháva na kultúrny konštrukt — štát.

Ďalší nebezpečný kultúrny humanistický konštrukt je rovnosť. Rovnosť je niečo, čo priamo útočí na našu evolučnú prirodzenosť. Bez ohľadu na schopnosti sa pomocou kultúrneho konštruktu všetci dostávajú do rovnakej životnej situácie. Tým sa priamo obmedzuje prirodzený výber. No sláva, povie kovaný humanista, veď práve tým človek zvíťazil nad prírodou!!! Nič nie je vzdialenejšie pravde ako takáto predstava. Konštrukt rovnosti miesto potlačenia nežiadúcich deviácií neschopných normálne prežiť, potláča celý druh ako celok.

Príkladom budiž napríklad koncept rovnosti v prístupe ku zdravotníctvu. Podľa neho musí byť liečený každý bez ohľadu na to, čo pre to urobil. To sa dá urobiť len tak, že všetkým sa berú zdroje a je jedno, či niekto robí adrenalínové športy alebo verí lekárskym bludom a tzv. sa zdravo stravuje. Každý je zachraňovaný a kedže lekári väčšinu porušení organizmu nevedia vyliečiť, iba dokážu potláčať symptómy chorôb, podiel zdravej a chorej populácie začína byť menší ako 2.3. Sme zahlcovaní nárastom autoimunitných ochorení, dôsledok to okrem iného hygienických mýtov. Lekármi potlačený prirodzený výber spôsobuje nárast od narodenia postihnutých jedincov, o ktorých sa treba starať. Viac ako polovica populácie je v dôsledku zdravotníctva drogovo závislá na liekoch. Rovnaký prístup ku zdravotníctvu predlžuje vek, ale znižuje kvalitu života. Tí, čo by normálne prirodzene umreli na srdcovocievne choroby, či zhubné nádory do šesťdesiatky sú rovnostárskym zdravotníctvom nemuilosrdne udržiavaní ad absurdum pri živote v stále vetchejšom a útrpnejšom fyzickom a psychickom stave. Pre rovnosť všetkých voči zdraviu neúprosne narastá počet rôznych fyzických a psychických deviácií, ktoré zhoršujú celkový stav genofondu populácie, takže stále viac jedincov sa nedokáže rozmnožovať a musia byť ostatnými živení do ich neustále sa odďalovanej smrti. Humanistický koncept rovnosti prístupu ku zdravotníctvu má ako konečný dôsledok narastajúci počet chorých a deviantných jedincov. Zachraňovaním každého, každej genetickej poruchy, každej diverzity, narastá celková diverzita v genofonde druhu. To síce môže byť výhodné, ale len do istej miery. Do akej určuje prirodzený výber. Ak diverzita prekročí určité medze, stráca sa schopnosť kríženia, a teda začne narastať neplodnosť. Druhu hrozí buď vyhynutie, alebo rozštepenie na viac druhov.

Podobne je to s rovným prístupom ku vzdelaniu. Každý má mať rovnaké právo na vzdelanie bez ohľadu na jeho schopnosť vzdelať sa. Dôsledkom je masové vzdelávanie, v ktorom trávi nový jedinec podstatnú časť svojho reprodukčného života. Pripomínam, že u nášho druhu začína reprodukčné obdobie produkciou semena u chlapcov a menštruáciou u dievčat, čiže v období od 12-14 rokov. To má samozrejme za následok zníženie natality, čiže tento humanistický kultúrny konštrukt priamo útočí proti zachovaniu nášho druhu. A čo za to človek dostane? Stále horšiu a menej potrebnú prípravu do života. Väčšinu z toho, čo memoruje v školách nepotrebuje pre svoj ďalší život, čo ukazuje postupné narastanie nezamestnanosti aj v najvyšších stupňoch vzdelania. No a čo je odpoveď kultúry na tento stav? Ďalšie vzdelávanie v rekvalifikačných kurzoch. Keby človek mal povedzme v osemnástke prvé deti a poptom sa v v tridsiatke zúčastnil rovno rekvalifikačného kurzu, mali by sme potomkov a on by mal prácu. A čo vlastne de facto celý čas robí v školách? Replikuje kultúrne konštrukty, ktoré sú jediným víťazom celej tejto evolučnej hry. Vďaka rovnosti vo vzdelaní, ktorá zákonite nemôže zohľadňovať gaussovu krivku distribúcie pravdepodobnosti, sa kvalita vzdelania musí prispôsobovať štandardnej odchýlke +/- 1. To znižuje pôvodne komplexné vzdelávanie na úroveň škrkacích testov a bezduchého memorovania. Zvýšením dostupnosti vzdelania pre všetkých rovnako sa súčasne všetci stávajú rovnako nevzdelaní. To jsou Vaňku ty paradoxy!!!

A takto by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej. Je do očí bijúce, že v darwinistickom svete niet „dobrej“ a „zlej“ evolúcie. Za každé „dobro“ sa zaplatí niečím „zlým“ a naopak. Toľko ospevovaný pokrok humanizmu je vykúpený úpadkom schopností nášho druhu a dokonca možno aj jeho zánikom.

Literatúra a odkazy:

1. Wikipédia. Člověk moudrý. Wikipedia.org. https://cs.wikipedia.org/wiki/%C4%8Clov%C4%9Bk_moudr%C3%BD
2. Wikipédia. Diabol tasmánsky. Wikipedia.org. https://sk.wikipedia.org/wiki/Diabol_tasm%C3%A1nsky
3. Lorenz, K. (1992). Takzvané zlo. Praha: Mlada fronta
4. Wright, R. (2002). Morální zvíře. ISBN 80-7106-612-5. Lidové noviny, 2002.
5. Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.
6. Buss, D. M. (2009). Vrah v nás (Kauza Homo.). F, Pro mento sana s.r.o.. Trenčín.
7. Domica, R. (2015). Detinská povaha ľudských práv. Menej štátu. http://www.menejstatu.sk/detinska-povaha-ludskych-prav/