Tento článok je odpoveďou na mnou nepredpokladanú diskusiu, ktorú vyvola moja otázka pod článkom na blogu Jakuba Hankovského Čo je to sociológia? Vzhľadom na to, že odpoveď na Filipom Vandom položenú otázku a hlavne na otázky nepoložené, ale vyplývajúce z diskusie by presiahli rozumnú mieru pre formát komentára pod blogom, som sa rozhodol pre samostatný článok. Faktom je, že sa neustále stretávam s nepochopením možností, ktoré vyplývajú z myšlienky mému ako darwinistického replikátora. Niet sa čomu čudovať. Napokon aj autori teórie mémov skoniôli pri púhej biologizácii myšlienky. Téma si iste zaslúži prepracované a podrobné publikovanie, lenže momentálne mám priestor iba na túto neučesanú a nedôslednú odpoveď. Dúfam, že bude tak aj prijatá.
Obávam sa, že tvrdenie, citujem: „ mém je len impulz stimulujúci jednotlivé psychologické komponenty “ vychádza z hlbokého nepochopenia teórie mémov. Je to podobné trvrdenie ako „počítač je iba hromada spínačov.“
Mém je v prvom rade replikátor, a preto je jednotkou darwinistického prírodného výberu. Gén tiež nie je „len impulz stimulujúci molekulárne komponenty.“ Gén chápe dnešná biológia ako informáciu, ktorá sa replikuje, a preto podlieha darwinistickému prírodnému výberu. Napriek tomuto „len“ génové replikátory vytvorili vo forme molekuly RNA/DNA celý neuveriteľne zložitý svet organizmov a ich vzťahov (ekosystém). Práve preto existuje evolučná biológia, veda, ktorá skúma ako sa to stalo a aká je štruktúra a podstata týchto vzťahov.
Mém je takisto replikátor a pokojne môžeme o ňom uvažovať ako o
elementárnej informačnej jednotke sociálnej interakcie, ktorá sa prenáša
kopírovaním od jedného organizmu ku druhému. Viem, je to jedna z
mnohých definícií mému ale mám dôvody pre takúto definíciu. Jeden z
hlavných dôvodov je evolučný. Sociálne interakcie majú mnohé druhy
organizmov a nevidím najmenší dôvod pre takú definíciu mému, ktorá by
vyhovovala len jednému druhu — Homo sapiens. Aj mravce si odovzdávajú
mémy, síce nie prostredníctvom písma, alebo jazyka, ale prostredníctvom
epigenetického nastavenia nových jedincov v larválnom štádiu na
špecifickú sadu feromónových signálov platnú v konkrétnom mravenisku.
Áno, každé mravenisko má svoju vlastnú kultúru, podobne ako ľudské
society.
Ak chápeme mém ako jednotku sociálnej interakcie, ktorá sa dokáže replikovať napríklad v populácii sapientov, tak získavame teoretickú koncepciu, ktorá nám umožňuje skúmať prvý krát v dejinách poznania človeka a jeho spoločenstvá ako výsledok pôsobenia prírodných procesov a nie ako dušu v tele opice zle zamaskovanú za mätúce pojmy ako napríklad: vedomie, psychika, slobodná vôľa a podobne. Človek a jeho prejavy sú vďaka teoretickému konceptu mémov rovnakou súčasťou prírody, akými sú všetky iné súčasti a javy. Človek v mémetickom poňatí je produktom prírodných procesov, nestojí mimo ne a už vôbec nie je ich vedomým strojcom.
Sme organizmy, ktoré podľa dnešných predstáv sú produktom viac ako 4
miliardy rokov trvajúceho vývoja molekulárneho replikátora — RNA/DNA.
Tento vývoj chápeme darwinisticky, teda ako proces, v ktorom sa
produkujú repliky organizmov s malými diferenciami, z ktorých tlak
ekosystému vyberá tie repliky, ktoré najlepšie zodpovedajú selekčnému tlaku odolajú. Takto vznikli všetky vlastnosti organizmov, aj tie
naše — sapientie. A nejde iba o fyziologické vlastnosti, či tvarové
znaky. Tak ako vznikla farba očí, či tráviace enzýmy, vznikli aj naše
sociálne vlastnosti, naše kognitívne a behaviorálne vlastnosti. To ako
sa správame a prečo, máme ľudovo povedané „geneticky zakódované“,
zdedili sme to od predkov.
Od našich predkov sme zdedili aj spôsob sociálnej komunikácie. Máme
ho do zančnej miery spoločný s našimi najbližšími príbuznými — so
šimpanzmi a bonobami. Naše sociálne interakcie sú tak podobné, že
nás jeden autor nazýva tretím šimpanzom a iný nahou opicou. Napríklad
šimpanzy poznajú miečo ako náboženské rituály, vojny, ageresiu voči
samiciam, vnútrotlupové intrigovanie a politické hry. Každá tlupa má
svoju vlastnú kultúru, ktorú si odovzdáva učením. Šimpanzy vedia
počítať, poznajú altruizmus ale aj závisť, sú schopné sa naučiť
symbolický jazyk a vyjadrovať sa v ňom.
Je nanajvýš oprávnené chápať kultúru ako dôsledok a produkt
evolučného vývoja sociálnych organizmov. Kultúra je objektívny jav,
ktorý sa objaví vždy, keď sa vytvoria sociálne interakcie vnútri
nejakého druhu. Mémetika sa pokúša tento jav vysvetliť pomocou rovnakej
koncepcie ako jav organického ekosystému. Kým hybnou silou v organickom
svete je súťaž génov, v kultúrnom svete je to súťaž mémov. Tak ako v
organickom svete súťaž génov vytvorila obrovskú rozmanitosť druhov a ich
ekológiu, súťaž mémov vytvorila vytvorila to, čo pripisujeme „duši“, egu, vedomiu,
vytvorila kultúry a civilizácie, vytvorila inštitúcie a vlastný
ekosystém vzťahov a zákonitostí. Z pohľadu teórie mémov je človek
produkt genetickej a memeticke evolúcie. Nič viac a nič menej.
Tvrdiť, že „
mém je len impulz stimulujúci jednotlivé psychologické
komponenty
“ je podľa mojej mienky nepochopenie toho, že to, ktorý mém
podráždi alebo nepodráždi ten-ktorý psychický komponent nie je závislé
od toho komponentu, ale od vývoja, ktorý prebieha v ekosystéme mémov.
Klasický a jednoduchý príklad. Jedným z najdôležitejších psychických komponentov je kognitívna štruktúra vyhľadávajúca sexuálnu slasť. Napokon podľa neodarwinizmu alfou a omegou života je snaha o replikáciu génov, teda o rozmnoženie. Tomu musí byť podriadená aj psychika jedinca. Ak by mémy boli iba to, čo tvrdí pán Filip Vanda, tak by mali uspieť iba tie mémy, ktoré budú dráždiť psychické komponenty rozmnožovania. Iba tie by mali mať šancu replikovať sa z hlavy do hlavy. Vidím obrázok nahotinky, dráždi sa patričný komponent, obrázok sa mi vreplikoval do hlavy. Áno takto to skutočne funguje a replikuje sa na tom celý veľký mémový ekosystém zábavného priemyslu. Ako však je možné, že nezanedbateľná časť populácie odporuje tejto replikácii, by dokonca sa zrieka sexuality úplne? Ako to, že sa stále replikuje mém celibátu, a to dokonca naprieč kultúrami?
Odpoveď v duchu teórie mémov je, že mém celibátu nemá šancu sa replikovať sám. Ale ak sa replikuje ako súčasť balíka s inými mémami, ktoré dráždia niektoré iné psychické komponenty, tak šancu na replikáciu má. Takému balíku hovoríme mémový komplex, alebo mémplex. Podobne sa aj gény väčšinou nereplikujú samé, ale ako súčasť reťazca RNA alebo DNA. Napríklad náboženstvo je takýto mémplex. Náboženský mémplex určite obsahuje mémy, ktoré dráždia nejaké psychické komponenty sapienta, inak by ho nebol ochotný replikovať. Každý sapient má psychické komponenty, ktoré ho socializujú v hierarchii tlupy. No a taký mém Boha ktorý dráždi tieto komponenty ako obraz superalfa samca, s ktorým je lepšie spolupracovať ako byť proti nemu, teda takýto mém môže „dráždiť“ sapienta aby replikoval celý náboženský mémplex aj s nepríjemným mémom celibátu.
Lenže ak je to tak, potom to, ktorý element kultúry (teda mém) sa
replikuje, a ktorý nie nezávisí iba od neho a nezávisí iba od
psychických komponentov sapientov, ale aj od celého radu zákonitostí a
od vlastnej evolučnej minulosti. Je to veľmi pdodobné ako u biosféry,
kde nie je podstatné to-ktoré konkrétne usporiadanie molekúl, ale je
podstatná celá evolučná minulosť a ekolosystémová prítomnosť. Tak ako
odhaľujeme a identifikujeme evolučné zákonitosti vývoja organizmov, tak
môžeme to isté robiť aj v kultúre.
Darwinistické poňatie evolúcie značí, že sme to isté ako iné opice a súčasne, že sme v niečom iní. Sme druhovým variantom toho istého. Odlišnosť však presne v duchu darwinizmu nemôže byť zásadná, pretože zásadné rozdiely nemôžu vzniknúť tam kde darwinistický model evolúcie pripúšťa zmeny postupnými drobnými variáciami. Predstava humanitných vied, kam patrí aj sociológia, že človek má nejaké „čosi“, čo môžeme skúmať nezávisle od evolučnej minulosti je vo svetle súčasného stavu poznania trestuhodne naivná. Ak sme prakticky to isté ako šimpanzy, kde sa teda vzala naša kultúra a ako?
Tak ako musel Charles Darwin zmeniť pohľad na človeka z kresťanského mimoriadneho aktu stvorenia na v prírode normálny výsledok procesov, taký istý ako povedzme u žiab, tak musíme pokračovať ďalej. Z pohľadu na dušu ako čosi nezávislé a riadiace telo, na produkt sociálnej interakcie. Preto vznikla veda o správaní zvierat — etológia, a napokon veda o správaní druhu Homo sapiens sapiens — evolučná psychológia. Obe vedy jednak posielajú na smetisko dejín všelijaké tie behaviorálne a psychoanalytické koncepcie „duše“ do múzea dejín poznania, ale hlavne vracajú človeka tam kam patrí —do prírody a do Vesmíru.
Proces de-antropomorfizácie sapienta podľa mojej mienky nepochybne čaká posledná
baštu: kresťanskej dušu, dnes zamaskovanú za predstavu o aktívne mysliacom samostane a
nezávislo kultúru tvoriacom človeku. Ak majú aj iné tvory kultúru, tak
treba pre sapientiu kultúru hľadať darwinistické vysvetlenie. Ak máme o
sebe predstavu, že sme slobodne konajúce bytosti, ktoré si sami tvoria
svoju kultúru a majú svoju subjektivitu, tak musíme niečo podobbné
hľadať aj u našich najbližších príbuzných v podobnej miere, u
vzdialenejších v menšej miere, a tak ďalej. A nielen to. Musíme vedieť
vysvetliť ako dokážu gény vytvoriť slobodne konajúcu bytosť, keďže
javová podstata génov je striktne deterministická a vylučuje akúkoľvek
podobu slobodne sa rozhodujúcej bytosti.
Musíme si vybrať: buď sa zriekneme darwinistického modelu
evolúcie, ba dokonca akéhokoľvek modelu evolúcie, alebo sa zriekneme
predstavy, že človek je slobodne konajúca bytosť.
O fungovaní a štruktúre toho, čo nyzývame vedomím síce vieme
stále málo, predsa však dosť na to, aby sme mohli povedať, že slobodná
vôľa je mýtus. Nemienim to tu podrobnejšie rozoberať, stačí pripomenúť
slávny „pol sekundy“ experiment, kde sa dokázalo, že pol sekundy pred vedomým rozhodnutím
prebehne rozhodnutie na nevedomej (teda hlavne vrodenej, nie naučenej)
úrovni mozgu. Inými slovami a iste vulgarizovane: to ako sa rozhodujeme
je geneticky dané. Naše rozhodovanie je determinované. Či sa nám to páči
alebo nie, rozhodujeme sa rovnako slobodne, či neslobodne ako šimpanzy,
psy, či iné cicavce. A u tých vieme ich správanie popísať striktne
deterministicky ako dôsledok pôsobenia darwinistického prírodného
výberu.
Ak teda prijmeme to, že človek sa nerozhoduje slobodne, ale je „rozhodovaný“, tak sme v pozícii toho, kto povedal A a malo by nasledovať obligátne B. A tým je to, čo chápeme ako vedomie, psychika a kultúra. Z geneticky determinovaného rozhodovania musí zákonite nasledovať niečím determinované vedomé rozhodovanie. Čím? Biológovia majú prirodzený sklon všetko vysvetliť biologickjy a tak sa neodarwinisti ako E. O. Wilson pokúsili stvoriť sociobiológiu, ktorá sa pokúsila genetickú determinovanosť dotiahnuť až na kultúru. Pokus stroskotal, a to hlavne preto, že bolo prakticky nemožné nájsť selekčné mechanizmy sociálneho enviromentu sapienta, selektujúce zmeny v genetickom kóde také, aby zabezpečili evolúciu a fungovanie kultúry.
Jediné evolučne konformné riešenie je predpokladať vplyv
iného replikátora ako sú gény. Preto teória mémov. Napokon gén v
neodarwinistickom poňatí nie je molekula, ale informácia uložená v
molekule. Replikuje sa informácia, nie molekula, aj keď to v prípade
organizmov musí byť informácia na molekule, alebo presnejšie určitým
spôsobom usporiadaná molekula. Nuž a mém nie je tak isto nič iné ako
informácia, ktoré sa rozmožuje.
Na čom je tá informácia uložená? Na tejto otázke sa žiaľ sľubne sa rozvíjajúci memetický koncept zadrhol.
Hlavný dôvod je ten, že ho vymysleli biológovia a tí chápu chápu
gén ako kúsok molekuly a zabúdajú na to, že informácia je usporiadanie
niečoho. USPORIADANIE. Na tomto mieste považujem za podstatné zdôrazniť,
že ja nie som zástanca génostredného pohľadu na biológiu. Ale pre
potreby tohoto článku môžeme na takýto pohľad pristúpiť.
Správna otázka teda znie: čoho usporiadaním je mém? Aby sme
správne odpovedali, musíme si uvedomiť na čo organizmu slúži mozog.
Niekto by povedal, že na reguláciu funkcií organizmu, na reguláciu
správania sa organizmu, na myslenie a podobne. Takto definované funkcie
sú však povrchné, pretože za nimi chýba ich význam. Napríklad aký je
význam regulácie funkcií organizmu? Oveľa lepšia odpoveď podľa mojej
mienky je tá, že mozog slúži organizmu ako centralizovaný model
prostredia. Prostredie, v ktorom sa organizmus vyskytuje je komplexné,
preto bolo evolučne výhodné vytvoriť zhluk buniek, ktoré budú
reprezentovať skúsenosť organizmu o prostredí v čo najkomplexnejšej miere. Najprv je to iba evolučná
skúsenosť pevne naprogramovaná do neuronálnych štruktúr (to je tá
regulácia organizmu). Neskôr je geneticky naprogramovaná štruktúra,
ktorá dokáže replikovať vzťahy v prostredí a vzťahy organizmu v tom
prostredí do pružných štruktúr. Pre organizmus je výhodné si vyskúšať
varianty svojej interakcie najprv „nanečisto“, v hlave, teda v modeli
prostredia, a až potom konať tak ako je pre ten organizmus
najvýhodnejšie. Evolučný vynález pružnej štruktúry na ukladanie modelu
prostredia učením, je obrovskou výhodou. Ako povedal K. Popper: v mozgu hynú varianty hypotéz riešenia životnej situácie, nie ich nositeľ.
Učenie však nie je nič iné ako replikácia nejakého usporiadania prostredia. A je úplne irelevantné či sa replikuje tvar tváre matky, miesto, kde nájdem potravu, alebo matematický vzorec, či vedecká teória. Pre sociálneho tvora, je prostredím nielen príroda ale úplne identicky aj jeho societa. Mozog to nijako svojimi mechanizmami nerozlišuje, preň je to prostredie. To, že u cicavcov a najmä u nás je tento model oveľa komplexnejší, ako napríklad u plazov je iba otázka kvantitatívna, nie kvalitatívna. Ak teda hľadáme to vedomie, hľadajme ho v tom modeli prostredia, teda v tom nareplikovanom modeli vzťahov či už materiálnych alebo sociálnych. Nuž a to sú mémy — tie replikované vzťahy. Niet ničoho mimo to. Žiadna autonómna nedeterministická duša.
Preto to, ktoré mémy sa zreplikujú do hlavy konkrétneho jedinca závisí jednak na jeho vrodenej kompozícii mozgu, ale v oveľa väčšej miere v štruktúre prostredia mému a v jeho evolučnej dynamike. Stručne sa tomu povie ekosystém. Mozog človeka je najprv vybavený génovo daným modelom prostredia, ktorý vytvára tie evolučne staršie štruktúry mozgu, potom mechanizmami na replikáciu mémov z prostredia. Čím viac mémov sa do hlavy replikuje tým sa vytvára bohatší a komplexnejší model prostredia. Podstatné však je, že čím je tento model prostredia komplexnejší, tým viac času trávi mozog v ňom. My už na rozdiel od evolučne starších organizmov prakticky priamo nereagujeme na podnety z prostredia, ale podnety z prostredia (mémy) najprv musia nájsť asociácie v modeli prostredia, čiže nájsť čo najvúčšiu zhodu (usporiadanie), a až potom sa nájde vhodná odpoveď z modelu prostredia na rekciu (viď obrázok).
Z uvedenej dôsledne darwinovskej predstavy o človeku nevyhnutne vyplýva záver, že konanie nielen človeka je výslednicou pôsobenia ekosystémov dvoch replikátorov: mémov a génov.
Toto má logicky závažné dôsledky. Jedným z najzávažnejších
je prehodnotenie subjektivity. Kto je subjekt a kto objekt v situácii,
keď je konanie jedinca determinované vnútorným dianím v genetických a
mémetických ekosystémoch? Tradičná antropocentrická predstava je
konfrontovaná s reálnou subjektivitou génov a mémov a tomu by malo
zodpovedať aj iné interpretovanie doteraz antropocentricky
interpretovaných javov.
Napríklad výrok: „ Áno, spoločnosť je presiaknutá kopírkou a imitáciou, ale našťastie ešte sa nájdu aj jednotlivci, schopní vystúpiť z tieňa masovosti. Predsa od niekoho musíme vypozorovať ten mém “, ktorý vo svojom kometári použil Filip Vanda, predpokladá, že mém je len niečo ako kolektívna hypnóza, ktorá sa týka masového človeka (nedá sa nevšimnúť si to intelektuálne pohŕdanie normalitou). Tento masový človek nerozmýšľa, a preto sa nechá ovplyvniť mémami, ktoré Filip Vanda pochopil iba ako určité dráždenie na „podprahovej“, nevedomej úrovni. Mém je preň akási infekčná nákaza podprahového ovplyvňovania. Kdežto ten nemasový Človek s veľkým Č sa dokáže z takého vplyvu vymaniť. Je predsa samostatne slobodne sa rozhodujúci človek, ten tvorivý, ktorý tie mémy produkuje. V tejto predstave je subjektom človek, ktorý tvorí mémy, vyberá si mémy, alebo ich odmieta, nechá alebo nenechá sa podprahovo ovplyvňovať… A mémy sú nejaké hmlisté entity, ktoré trpne čakajú na svoju produkciu a replikovanie.
Ako som sa snažil ukázať takáto antropocentrická predstava je dnes už neudržateľná. Preto ten istý príklad treba prerozprávať z pohľadu subjektivity génov a mémov. Mémy obsadzujú a formujú génmi vytvorené prostredie pôvodne určené na ukladanie modelu prostredia. A toto génové prostredie je určitým spôsobom štandardne formované, preto je väčšina ľudí normálnych a podliehajú v gauss-laplaceho normálnej distribúcii pravdepodobnosti do rozpätia +/- štandardná odchýlka. Je zrejmé, že určité mémy obsadzujú toto pásmo normality, teda „masu“ a vyformujú masové vedomie a masovú kultúru, úplne rovnako, ako je väčšina populácie v nejakom rozpätí telesnej výšky. No a mémy nikto nevymýšľa. Mémy sa replikujú z hlavy do hlavy, z generácie na generáciu. Každá replikácia ja ako u génov podrobovaná odchýlkam a tie odchýlky (mutácie) vyplývajú z odchýliek v génami vytvorenom nástroji na replikovanie mémov — v mozgu. Subjektivita mémov je v ich vzájomných interakciách, v tom aké ekosystémové zákonitosti vznikajú medzi jednotlivými mémami a mémplexami, ako sa na ľahko replikovateľné mémy nasymbiujú tie nereplikovateľné, ako si mémy zorganizujú sapientov do skupín podľa ich genetických odchýliek.
Sociológia a politológia napríklad predpokladajú, že ľudia sa vo volebných preferenciách slobodne rozhodujú pre tú alebo inú politickú orientáciu. Že vedome vymýšľajú politické koncepty a o nich sa snažia presvedčiť iných. V skutočnosti je to tak, že mémplexy politických koncepcií vznikli vnútorným vývojom v mémosfére a to tak, že zhromaždili ľudí do skupín podľa ich génových odchýliek. Viacero neuropsychologických experimentov a genetických štúdií ukazuje, že to, či niekto volí ľavicu, alebo pravicu, či je liberálny alebo konzervatívny má s vysokou pravdepodobnosťou genetický základ. Teda nie ľudia si vyberajú politickú orientáciu, ale politické orientácie si organizujú sapientov presne tak ako si gény organizujú proteíny do buniek.
Mémy si vymysleli biológovia na ospravdlnenie neodarwinistickej koncepcie evoläcie. Dúfam, že z predchádzajúceho výkladu vyplýva to, že ich pravé miesto je v spoločenských vedách. Súčasné spoločenské vedy pripomínajú pozorovateľa, ktorý sleduje povrch vodnej hladiny, na ktorej sa z hĺbky vynárajú predmety a bubliny plynov. Títo pozorovatelia robia svoju vedu tak, že spočítavajú kruhy na hladine, predmety na nej, zistené údaje kategorizujú, kvantifikujú a pokúšajú sa predpovedať ďalšie dianie na hladine. To čo je pod hladinou ich nezaujíma.
Dôsledný darwinizmus a v jeho rámci teória mémov ponúkajú model jazera, nie len jeho hladiny.