Anima et Machina

Pokúsme sa zmeniť pohľad na to čo sa deje, keď čítate tieto slová. Zmena pohľadu tkvie v tom, že zabudneme na význam čítaného a sústredíme sa na samotný proces z pohľadu informácie v texte obsiahnutej. Čo sa deje z tou informáciou, odkiaľ prichádza a kam sa dostane?

Najprv mala podobu štruktúry neurónových spojení v mojom mozgu. Potom získala symbolickú štruktúru textu. Iný mozog práve číta tento text a pôvodnú informáciu si ukladá do vlastných neurónových štruktúr. Čo sa teda stalo s pôvodnou informáciou? Tá nezanikla (pokiaľ jej autor ešte žije) ale sa rozmnožila, zreplikovala.

Pokračujme však ďalej. Predpokladajme, že čitateľ tejto informácie uzná prečítané za natoľko zaujímavé, že ju prerozpráva pri pive krúžku poslucháčov. Čo sa stalo s informáciou v jeho mozgu? Správne, zreplikovala sa do mozgov poslucháčov pri stole, ktorých je povedzme päť. Pôvodná informácia má takto už šesť potomkov v šiestich štruktúrach mozgov. Zdá sa to čitateľovi triviálne? Súhlasím je to tak triviálne, že je čudesný fakt, ak takýmto spôsobom o komunikácii sapientov niekto rozmýšľa až od poslednej tretiny dvadsiateho storočia.

Skutočný problém totiž nastane vtedy, ak si replikovanú informáciu pozrieme bližšie. Zistíme, že jej jednotliví potomkovia sa od seba v drobných odchýlkach líšia. Nie sú úplne totožní. Zreplikovali sa s chybami. Proste každý mozog má inú stavbu a napríklad si pod slovom pero automaticky uvedomuje niečo iné. Niektorý pero vtáka, niektorý pero na písanie. Ak sa pôvodná informácia jednoznačne týkala pera na písanie, aj tak sa nemusela zreplikovať presne, pretože mozog, ktorý obsahoval pôvodnú informáciu mal na mysli určitý typ pera a mozog, do ktorého sa informácia súvisiaca s perom zreplikovala mal štruktúru spojenú s nejakým iným typom. Podstatné tu je, že potomkovia pôvodnej informácie môžu, ale rozhodne nemusia byť rovnakí ako ich predok. Rozmnožili sa s chybami.

Rôzni potomkovia takto pri šírení vnútri populácie sapientov majú rôznu šancu na ďalšiu replikáciu. Niektorý mozog dokáže potomka A zreplikovať ľahšie ako potomka B. Je to dané jeho vrodenými schopnosťami a tiež jeho stavbou, ktorú získal počas svojho vývoja. Film Matrix je natoľko triviálny, že si ho dokáže pozrieť a pochopiť (zreplikovať) skoro každý mozog. Film INLAND EMPIRE od Davida Lyncha dokáže zreplikovať iba zlomok percenta divákov, pretože vyžaduje už veľmi komplexnú štruktúru mozgu recipienta. Vidíme, že potomkovia o svoju replikáciu do mozgov sútažia. Mozgov je obmedzený počet, potomkov v princípe nekonečný. Nie každý má rovnakú pravdepodobnosť replikačného úspechu.

Tak a teraz sa spolu zamyslime nad slovami: predok, potomok, replikácia či rozmnoženie, replikácia s chybami, súťaž o zdroje. Pripomína vám to niečo? Bingo!!! Je to Darwinov model evolúcie v živej prírode. Tu sa však nezaoberáme biosférou, ale svetom kultúry sapientov. Všetkým, čo tvorí naše myslenie, vedomie, poznanie, inštitúcie, umenie, kultúru v úzkom slova zmysle, skrátka všetkým sapiento-nebiologickým. Ide teda o darwinistický model kultúry.

Aby to bolo možné, museli sme spraviť myšlienkový obrat z počiatku tohoto textu. Prestali sme na sapientiu komunikáciu nazera ako na vedomý tvorivý proces jedicov nadaných slobodnou vôľou a unikátnou mysľou, teda nie zo subjektívneho pohľadu jedinca.

Pozreli sme sa na proces z pohľadu samotnej replikovanej informácie, kde sa táto stala subjektom diania a jedinci objektami replikačného záujmu týchto subjektov.

Je to podobne, ako keď sa na biosféru nepozeráme z pohľadu jednotlivých organizmov, ale z pohľadu evolučných procesov, ktoré určujú, ktorá ich vlastnosť je pre prežitie a rozmnoženie výhodná a ktorá nie. Subjektom prežitia je výhodnosť či nevýhodnosť vlastnosťti a objektom sú nositelia vlastnosti — zvieratká.

No a práve tento obrat je príčinou toho, že sapient, ktorý sa odjakživa antropocentristicky rád vymedzuje voči prírode nerád stráca svoje postavenie subjektu — hýbateľa dejín.