Anima et Machina

Náš synček zatiaľ nemá "vlastné Ja". Nie som si istá či je možné to s istotou povedať, pretože vo svojej vnútornej štruktúre prostredia si určite uvedomuje svoju existenciu, hovorí o sebe v tretej osobe a rozpoznáva vzťahy tejto osoby s okolím, odlišuje sa od iných osôb a vecí. V zrkadle už tiež spoznáva sám seba, no zároveň so sebou komunikuje ako s niekým "iným", sám sebe ponúka hračky na hranie a je zrejmé, že sa sám sebe aj páči, pretože sa usmieva, vyplazuje na seba jazyk, kričí na seba apod. (len je otázne, či to robí preto, aby komunikoval s tým "druhým" alebo skúma v odraze svoje vlastné prejavy). Môžeme len hádať, či vie, že sa škerí sám na seba, resp. ako sa asi tak vníma. Pretože nech sa pozrie na akékoľvek foto, ktoré nie je príliš vzdialené jeho súčasnej podobe, spozná sa a označí svojim menom, nie zámenom "Ja". Tiež som uvažovala nad tým, či to nie je spôsobené tým, že s ním komunikujeme ako s druhou/treťou osobou, prípadne v prvej osobe množného čísla. Vždy sme ho chceli zapájať do všetkých činností, ktoré sme spolu robili a preto sme mu od malička hovorili, že "sa oblečieme, napapáme, hačinkáme si, umyjeme sa..." a keď sme hovorili jeden o druhom rodičovi, bolo to v tretej osobe jednotného čísla "tatinko donesie, maminka podá, babina papá jogurt....". Čo sa týka slovesného času, v minulom čase nerozlišuje ženský a mužský rod, preto povie "maminka vyspinkal do ružova", taktiež pozorujem nepresnosti v deklinácii, keď sa často mýli aj pri frekventovaných slovách "autíčkovi, kvietkovi...". Dokonca ani na požiadanie nezopakuje (možno raz a a j to horko ťažko) vetu v prvej osobe s použitím zámena "Ja". Na jednom z tričiek má napísané "Ja som tu šéf" a dokázal si zapamätať len "tu šéf", zámeno "ja som" je pre neho jedna veľká neznáma (22 mes.). Jediné, čo mu nerobí problém zopakovať sú slová "ľubkám Ťa" a ešte si sám kladie otázku a aj odpovedá "Vidíš? Vidím, vidím." Ak ešte nejaké spozorujem, dopíšem ich sem. Z tohto pozorovania znovu vidno, že náš synček replikuje slová a slovné spojenia v gramatických osobách, v ktorých sme mu ich prezentovali my dvaja (rodičia). Zatiaľ som nezbadala väčšiu odchýlku, aj slová "vidím", "ľubkám" počul v tomto tvare a nie inom od svojich rodičov. Navyše je pre nás neprirodzené hovoriť za neho v prvej osobe, preto sa opravíme a väčšinou ho poprosíme, aby tú istú vetu povedal ako niekto, kto našiel svoje "Ja".