Úvod

Po tom, ako darwinistická koncepcia biologického vývoja zrejme definitívne zosadila človeka z trónu biologickej výnimočnosti bolo zrejmé, že prichádza rad aj na to, čomu hovoríme vedomie, myseľ, duša. Dôvod je pochopiteľne opäť darwinistický, pretože pokiaľ uznávame, že sme súčasťou a výsledkom biologického vývoja, z ktorého sa nemôžeme vylúčiť, je prinajmenšom logické, že duša musí byť tiež súčasťou a výsledkom tohoto vývoja.

Cieľom tohoto cyklu je priblížiť výsledky vedeckého a filozofického skúmania v ešte čerstvo búrlivej oblasti poznania, ktorej sa hovorí teória mémov, alebo mémetika, oblasti, ktorá má potenciál vysvetliť darwinisticky konzistentne duševné, kultúrne a civilizačné javy populácie druhu Homo sapiens sapiens (ďalej sapientov) na tejto planéte.

Teória mémov vznikla v lone neodarwinizmu v priebehu 80. rokov 20. storočia ako pokus predstaviť inú evolúciu, ako je biologická, ale na rovnakých princípoch. Rýchlo sa jej chopili hlavne viacerí biológovia, čo poznačilo jej charakter ako teórie a jej predčasnú klinickú smrť. Príčiny vidím dve:

• mém nie je gén, hoci s ním má niektoré podstatné súvislosti a
  
• samotná neodarwinistická koncepcia evolúcie (hlavne v jej extrémnej podobe sebeckého génu) je očividne problematická, nedostatočná až zmätočná a dnes už prekonávaná (viď napríklad biosemiotika alebo evo-devo).

Napriek tomu predstava, že je myseľ a kultúra hominidov na tejto planéte tvorená samostatnými jednotkami, mémami, ktoré sa rozmnožujú a podliehajú prírodnému výberu podobne ako organizmy je natoľko príťažlivá, že pretrváva v podhubí súčasnej kultúry (teda v globálnom ekosystéme mémov) hlavne v rôznych internetových zdrojoch. Opustila síce akademickú sféru, ale prežíva ako endemický druh v okrajových nikách mémosféry globálnej civilizácie.

V tejto situácii je oprávnená otázka, či má teória mémov vôbec nejaké opodstatnenie, či dokáže obohatiť náš model sveta. Máme tu predsa celú plejádu vied, ktoré sa problematikou správania sapientov, či ich kultúry zaoberajú, od antropológie cez spektrum psychológií a kognitívnych vied až po sémiotiku a iné teórie kultúry. Väčšina týchto vied nie je podľa môjho názoru evolucionistická, a ak aj vo svojom popise sapienta, či jeho kultúry predpokladá evolúciu, vo vlastnej metóde ju skoro vôbec nepotrebuje. Áno, dnes už skoro žiadna spoločenská, či psychologická, či kognitívna veda nepredpokladá iný pôvod človeka ako darwinisticky evolučný, ale vo vzácnej zhode s kresťanskými teológmi implicitne vidí potom nejaký neevolučný zvrat, ktorý vedie v jedinečnú myseľ nie sapienta, ale Človeka, v jeho kulktúru, ktorá je produktom jeho slobodnej mysle, jeho tvorivosti. Kým teológia pre tento jav má vysvetlenie v podobe vdýchnutia duše do tela opice Stvoriteľom, súčasná veda má jedinú odpoveď — „nejako“.

Po prečítaní Teórie memů od Susane Blackmore som ostal v rozpakoch. V prvom rade mi táto teória pripadala príliš povrchná a vnútorne nekonzistentná. Sotva je možné v jednej časti knihy popisovať myseľ sapienta ako produkt mémov a prírodného výberu, a na inom mieste knihy predpokladať akúsi možnosť oslobodenia človeka od prírodného diktátu vďaka poznaniu zákonitostí mémov (teda tiež produktu evolúcie mémov). To je zjavná antropocentrická hlúposť, predpokladajúca niečo zjavne neevolučné, a to slobodnú vôľu.

Na druhej strane však predstava mému ako elementu kultúrnej evolúcie je prakticky nevyvrátiteľná. Čo sa deje, keď teraz číta čitateľ tento text s jeho obsahom? Klasická veda, či filozofia by odpovedala, že čitateľ si osvojuje obsah taxtu, že sa ho učí. Lenže to nie odpoveď na otázku. Odpoveďou z pohľadu teórie mémov je, že obsah textu sa replikuje do hlavy čitateľa. Rozmnožuje sa. Takýto pohľad na vec je ťažko vyvrátiteľný. Je to proste iný uhol pohľadu, iná východisková paradigma.

Ak sa na vec pozeráme takto, môžeme skúmať čo sa deje pri replikácii mémov, a to je presne tá istá situácia, v akej je biológia, ktorá skúma čo sa deje pri rozmnožovaní organizmov. Ak sa obsah tohoto textu replikuje do prostredia hlavy čitateľa, tak sa tam replikuje s chybami. Ak čitateľ prerozpráva obsah textu kamarátovi, tak potom pôvodný text má ďalšieho potomka, ktorý sa s chybami zreplikuje do ďalšej hlavy. Ak niekto obsah textu prednesie v prednáškovej sále plénu poslucháčov, vznikne toľko verzií potomkov, koľko je tam poslucháčov. Niečo z pôvodného textu prežije, niečo nie. To čo prežilo sa možno replikuje ďalej. Niekde to narazí na hlavy obsadené mémami iných teórií, a tam texte prehrá svoj boj o prežitie. V iných hlavách sa možno usadí, a bude mať ďalších potomkov. Máme tu teda typický darwinovský výklad.

○○○

Táto internetová kniha je mojím pokusom o vyriešenie už spomínaných rozpakov. Pokúsim sa v nej postupne skonštruovať pokiaľ možno vnútorne bezrospornú, darwinistickú teóriu duše a kultúry sapientov, postavenú na evolučných vedách a najmä na mojom chápaní mému. Kniha sa bude rodiť postupne a pravdepodobne nebude nikdy ukončená. To je súčasne výhoda a nevýhoda internetovej publikácie, keď vydanie nemusí byť jednorázovým aktom. Výhodou je, že postupne možno dopĺňať kapitoly a meniť už napísaný text. Nevýhodou je, že je sotva možné primäť čitateľa aby sa vracal k už prečítanému textu. Nevýhodu som sa rozhodol mierniť tak, že zmeny oznamujem na sociálnych sieťach, ktorých linky nájde prípadný záujemca tu.

V úvode považujem ešte za nevyhnutné povedať niekoľko terminologických a vecných poznámok:

• V texte zásadne používam slovo mém, s dĺžňom na e ako základ slova. Na rozdiel od inej literatúry sa preto nebude objavovať v jednom kontexte ako mém a v inom ako mem, napríklad memetika.
• Pretože ide o moje chápanie mému, všade, kde sa používa slovo memetika používam slovo mémológia. Ide o zásadné odlíšenie sa, pretože memetika, ako vedný obor nesie v sebe biologické chápanie mému a memetika má charakter technologickej vedy, kým táto práca sa pokúša o výkladový rámec javov na báze teórie mémov ako kontext pre parciálne vedy, teda skôr ako filozofiu na báze darwinistickej paradigmy.
• V texte rozlišujem medzi pojmom sapient a človek. Pod pojmom sapient chápem organizmus druhu Homo sapiens sapiens, kým pod pojmom človek rozumiem sebaľúbivý, antropocentrický pojem, ktorý by rád zásadne odlíšil sapienta od ostatnej prírody.
  
• Zásadne sa vyhýbam citovaniu zdrojov. Je to z toho dôvodu, že nie som súčasťou vedeckej a akademickej komunity a nie som preto viazaný jej kmeňovými rituálmi. Citácie používam len tam, kde to je nevyhnutné pre výklad, alebo tam, kde nabádam čitateľa na obšírnejší výklad pojmu, najčastejšie z Wikipédie. Z môjho výkladu teórie mémov vyplýva, že žiadna myšlienka nie je ani moja, ani nikoho, že všetko sú len mémy, ktoré používajú sapientov na svoju replikáciu. Rituálne citovanie zdrojov slúži len na posilňovanie sebavedomie sapienta, ktorý sa jednak opiera o iných uznávaných sapientov a tiež poukazuje na to, koľko toho už ktorý prečítal, teda aký alfa sapient on už je.