Anima et Machina

Všímam si, že sa rozmáha taká pokrokárska móda v interpretácii našej prirodzenej biologickej podstaty. Teda napríklad, že gender (u nás sporne prekladaný ako rod) je prirodzený, biologický, zatiaľ čo rasa je „sociálny konštrukt,“ teda, že rasy v skutočnosti neexistujú, iba sme si ich vymysleli. V jednej diskusii na FB sa napríklad argumentovalo, že geneticky nie je nijako vopred určený gender, že existuje veľa príkladov toho, ako tí čo majú jasne daný chromozómový základ pohlavia (XX alebo XY), nakoniec majú iný gender, čo údajne má byť dôkaz toho, že gender je vec rozhodnutia, kým pohlavie biológie.

Chyba tejto argumentácie je v mylnom chápaní podstaty toho, čomu hmlisto hovoríme život. Ak by totiž bola pokrokárska argumentácia platná, tak musíme poprieť Darwinovo učenie. Pohlavie tu totiž nie je nástrojom rozhodovania sa jedinca v duchu čo si počať s načatým dňom. Pohlavie je rovnako (ako všetky ostatné znaky organizmu) účelové, slúži organizmu na niečo, a to niečo je v konečnom dôsledku dôsledkov, nech už ide o farbu očí, alebo skladbu tráviacich štiav, určené na rozmnoženie jedinca, teda na zachovanie stability jeho tvaru skôr ako sa rozpadne v dôsledku termodynamiky.

Tento primárny, sekundárny a n-ciárny účel má samozrejme aj znak pohlavia u pohlavne sa rozmnožujúcich druhov. A ako každý iný znak, aj tento sa darí držať v stálosti s rôznym úspechom, teda s mutáciami. A tu prichádza na rad univerzálny konštruktér — prírodný výber. Tí jedinci, ktorých znaky lepšie plnia účel, majú viac potomkov ako tí, ktorých znaky to plnia horšie. Vzniká typické štatistické rozloženie jedincov pod zvon gaussovskej krivky, kde norma, teda úspešnosť variantov, je početne vopred daná: ± 1, a to čo spadá do tohoto rozmedzia je NORMÁLNE ex definitio, ale aj ex ratio. Normálne je teda to, aby pohlavie slúžilo na rozmnoženie, a k tomu musia byť dve pohlavia. Ak takémuto účelu neslúžia, tak je to nenormálne. Tvrdiť niečo iné je znehodnocovanie definícií v prvom kroku a následne rezignácia na akúkoľvek racionalitu v krokoch ďalších. LGBTI sú skrátka jedinci, ktorí spadajú do mimonormálnej oblasti prírodného výberu, teda menej ako -1 alebo viac ako 1. Sú odchýlni od normy, teda devianti. Sú takou istou odchýlkou ako trebárs idioti v kognitívnej škále. Idiot má zníženú schopnosť sociálnej a životnej orientácie, má teda následne nižšiu schopnosť replikovať svoju deviáciu. To isté platí aj pre LGBTI deviantov.

Snáď sa ešte spoliehame na logiku. Ak áno, tak je jasné, že všelijakí genderoví devianti sú z pohľadu života a jeho zachovania z pohľadu evolúcie odpad, ktorý bol v minulosti nemilosrdne prírodným výberom negatívne selektovaný tak, že hlavne mužskí devianti nemali potomkov. To že sa takéto odchýlky úplne nevymazali z ďalšieho vývoja je možné jednak preto, že ženskí devianti potomkov zväčša mohli mať, a tiež tak, že mohli pôsobiť takzvané mutačné tlaky a ťahy, čo sú mutácie, ktoré sa z rôznych dôvodov, napríklad fyzikálnych, znova a znova v populácii objavujú, hoci sú negatívne selektované.

Je komické, že často tí istí pokrokárski liberáli označujú rasu za „sociálny konštrukt“ a súčasne gender za vrodenú prirodzenosť. Predsa ak je gender daný geneticky, či epigeneticky, tak je prirodzený, matika nééé? Našu prirodzenosť redukujú na genetiku a vôbec neberú do kontextu našej prirodzenosti to, že sme organizmy a organizmy sú súčasťou evolučných hier a ekosystémových zákonitostí. Práve opak je pravdou!!! Gender je „sociálny konštrukt“ a rasa je biologický. Ak sa gendrový deviant môže rozmnožiť IBA prostredníctvom nejakého sociálneho konštruktu, teda napr. umelého oplodnenia, mimotelového oplodnenia, ale trebárs aj sebazapretia svojej biologickej deviácie normálnym oplodnením, pretože sociálne je to tak „správne“, tak čo iné je gender ak nie sociálny konštrukt?

Čo sa týka rasy, tak ako môže byť rasa sociálny konštrukt, keď organizmy sa dajú zaraďovať do stromu života podľa znakov vonkajších či vnútorných? Ak sa dva organizmy líšia v nejakých znakoch, tak podľa miery toho odlíšenia hovoríme o ríši, triede, ráde, čeľade, rode, druhu, RASE a stupňoch medzi tým. Čím nižšie v tejto hierarchii sme, tým sú rozdiely menšie, ale to neznamená, že nie sú. Napokon to dobre ovládajú všetci chovatelia zvierat. Taxonomický stupeň je výsledkom toho, ako sa znaky v organizmoch dokážu vzájomne držať v jednom stabilnom celku pod tlakom prírodného výberu. Najstaršie znaky sú zrejme najstabilnejšie, preto môžeme napríklad všetkých, čo majú chrbticu zaradiť do kmeňa stavovcov, tých čo majú placentu do cicavcov, tých čo zdieľajú sadu určitých znakov do rádu primátov …, atď a tých čo majú určité znaky do kaukazskej rasy a iné znaky do napríklad rasy mongolskej. Platí teda, že sociálnym konštruktom je tvrdenie, že rasy sú sociálny konštrukt. Tí, čo toto popierajú popierajú celé dlhé dejiny racionality v našej kultúre.

Iste, viem, že mnohí sa pri čítaní tohoto ohradia, že veď oni uznávajú, že rasy sú skutočne biologické, ale že zato to neznamená, že sú nejaké rasy lepšie, alebo iné horšie. Do diskusie o tom, čo je lepšie alebo horšie sa ja z darwinistickej zásady nezapájam. S čím však budem polemizovať, tak to je implicitný predpoklad, ktorý stojí za všetkými sociálnymi konštruktami pokrokárskych ideológov. Oni si tak dáko predstavujú, že však dobre, je tu nejaká biologická podstata, budiž, ale to nemá nič spoločné s tým ako človek myslí, koná, rozhoduje sa, aké má schopnosti, atď. Je to tá už tisíckrát vedecky vyvrátená rousseaouvská predstava človeka, ktorý sa narodí s mysľou čistou, tabula rasa, ktorú iba zlá spoločnosť pokazí, alebo dobrá vylepší na svoj spôsob. Preto teda niekto môže byť teplý, ale inak dokáže všetko úplne rovnako ako hetrák. Preto niekto môže pochádzať zo Strednej Afriky, ale inak dokáže všetko ako my zo severu sveta, len ho my škaredí severania nesmieme diskriminovať.

Táto predstava je samozrejme nezmyselná, alebo ak dáva zmysel, tak potom nedáva zmysel darwinistká predstava o evolúcii. Znova treba zopakovať, že všetky znaky organizmov sú účelové, a to isté platí aj pre mozog, jeho štruktúru a možnosti či schopnosti. Drvivá väčšina štruktúry nášho mozgu je výsledkom miliónov rokov evolúcie a je teda VRODENÁ!!! A čo tú jej štruktúru určuje? Schopnosť mozgu odpovedať na situácie v prostredí, v ktorom sa vyvíja. A sme zasa pri strome života. Tie znaky štruktúry mozgu, ktoré sú spoločné hierarchicky vyššie sú spoločné všetkým ľuďom, tie čo sú najnižšie vznikli ako dôsledok tlaku prostredí, v ktorých sa tie taxonomické nižšie kategórie vyvíjali, a teda sa môžu líšiť. Čím sú tieto štruktúry mladšie, teda napríklad rasové, tým sa líšia menej, ale sa líšia. Tvrdiť, že sme všetci rovnakí je nezmysel. Samozrejme je tu otázka, aké sú tie rozdiely a aké majú dopady, nie či tie rozdiely sú, alebo nie sú. A tu je odpoveď zložitá a nikto by sa nemal hrať na to, že ju pozná.

Faktom však je, že evolúcia nám zabezpečila mozgy, ktoré majú vysokú DRUHOVÚ flexibilitu. Tzn. že sa dokážu do značnej miery prispôsobiť prostrediu, v ktorom sa formujú. Tu mimochodom narážame na ďalší mylný implicitný predpoklad pokrokárskych liberálov, a to, že každý mozog dokáže zvládnuť hocijaký výkon, je to len otázka chcenia a možností. Tento predpoklad si predstavuje mozog ako pamäť počítača, kde sa na ľubovoľné miesto dá nahrať akýkoľvek program. Pamäť je hardware, myšlienky sú software. Blbosť!!! Ako som uviedol, mozog má vrodenú štruktúru. Tá je po sformovaní nemenná. Do istej miery sa pri formovaní v maternici a hlavne po narodení v prvých rokoch života ohýba vplyvmi prostredia. Ale keď už je mozog sformovaný je nemenná. Napríklad materinský jazyk je len jeden, nedá sa zameniť, je ukrytý v štruktúrach mozgu, ktoré už nijaký ďalší jazyk, ktorý sa neskôr naučíme, neobsadia, ale sa na ten materinský naviažu. Ak sa nenaučíme jazyk do istého veku, už sa ho nenaučíme nikdy. Ďalšie formovanie mozgu pokračuje v mladosti, keď si osvojujeme sociálne prostredie. No a aj toto formovanie nie je nahranie softvéru do ľubovoľných miest v mozgu, ale zmena hardvéru, teda štruktúry už existujúcich synapsií do jemnejšej štruktúry. Táto štruktúra je síce modifikovateľná, ale iba tvrdým dlhoročným úsilím. Na záver je to množstvo kultúrnych nánosov, ktoré sa dajú zabudnúť, zmeniť, alebo upevniť, ktoré ale všetky stoja na tej obrovskej štrukturálnej základni raného a neskoršieho štruktúrovaného mozgu.

Prečo to treba tak zdôrazniť? Nuž preto, že rasa nie je iba farba kože, ako radi podsúvajú pokrokári, ale rasa je aj prostredie, v ktorom sa mozog formuje. Kultúra je súčasť prostredia. To značí, neprekvapujúci logický záver, že organizmus je taký, aké prostredie obýva. A tiež, že aký je organizmus, tak spoluvytvára prostredie. Je tu teda nejaká vzájomná podmienenosť organizmov a ich prostredia. Ak to platí pre druh, tak to platí iste aj pre rasu, aj keď, ako som vyššie zdôraznil, v menšej miere. Inak povedané: rasy, ktoré žijú vo svojej kultúre sú na ňu adaptované prírodným výberom a nie sú adaptované na iné prostredie v rovnakej miere. Preto napríklad tak ťažko uspievajú snahy o asimiláciu veľkých skupín migrantov, a to o to menej, o čo viac sa líšia kultúrne. Oveľa pravdepodobnejšie pre takéto skupiny je sdružovať sa do uzavretejších vyčlenených get, v ktorých pestujú vlastnú kultúru, ako ich integrácia do kultúry hostiteľskej. Iste, rozdiely sa postupne cez povedzme päť generácií zmažú, pretože geneticky a epigeneticky podmienené rasové rozdiely sú malé, pričom tie epigenetické práve na to evolúcia vyvinula. Kultúrne návyky, normy, atď sú rovnakou súčasťou biológie mozgu, ako tie vrodené, či sa to niekomu páči, alebo nie. Nemožno ich považovať za nebiologický sociálny konštrukt.

Uvedené sa týka aj pohlavných rozdielov v mozgu a správaní. Pod módnym tlakom pokrokárskych elít na západných univerzitách sa dokonca píšu kvázivedecké články, ktoré majú dokázať, že také rozdiely v mozgoch nie sú. To je jeden z najväčších vedeckých nezmyslov v dejinách, podobný tomu, ktorý dokazoval, že vlaky sú nebezpečné, pretože človek neprežije väčšiu rýchlosť ako 50 km/h. Existuje bezpočet dôkazov toho, že rozdiely sú. To však neznamená, že napríklad ženy nedokážu robiť tú istú prácu, ako muži. Často to však znamená je, že ju buď robia inak, alebo ju robia s väčším sebazaprením, alebo sa jej radšej vyhnú, aj keď by ju iste zvládli. Napríklad koľko žien fára do baní, alebo čistí kanály? A koľko mužov sa pchá do práce v materskej škôlke, aj keď by to nepochybne zvládli? Nie je mojím cieľom to tu bližšie rozobrať, iba chcem zopakovať to, že mozog je znak organizmu, je zložený z iných znakov, a ako taký je výsledkom mnohých pokusov a omylov zhodnocovaných prírodným výberom za bezpočet predchádzajúcich generácií, a takto bol sformovaný na plnenie konkrétnych úloh. Ak samice majú iné úlohy ako samci, tak sú nepochybne a neodškriepiteľne rozdiely aj v ich mozgoch, v ich výkonoch a správaní. Ak to pladí pre gaussovskú normu mozgov, tak to tým viac platí pre mozgy nenormálne, deviantné. Teda napríklad mozgy LGBTI deviantov.

Je tu však ďalší implicitný predpoklad pokrokárov, taký ktorý sa akoby samozrejme nespomína, dokonca o ňom väčšina z nich nepochybne ani netuší, predsa však na ňom stavajú. Je to predpoklad, že predsa my sme už mimo diktát prírody, práve naopak, my diktujeme prírode. Kdeže by na nás platil prírodný výber, že? Máme predsa rozum, a pomocou neho my určujeme svoje podmienky a určujeme ich aj prírode. Zahrám sa na svojho oponenta, a položím si otázku, akej som sa doteraz žiaľ od pokrokárov nedožil:

Darwinisticky preformulované: akú darwinistickú entitu tu na úkor našich znakov uprednostňuje prirodzený výber?

Odpoveď na tieto otázky je roztrúsená v článkoch na tomto portáli. Nebudem sa zbytočne opakovať, ale východiskom odpovede na ne je hľadanie odpovede na otázku inú. Sme totiž jediné opice na svete, ktoré vykazujú fenotyp domestikovaných ciavcov, ako sú psy, mačky, kravy, prasce, atď. Ako je to možné, kto, alebo čo vyvíja na nás selekčný tlak, tak ako my ho vyvíjame na domestikované zvieratá v našich chovoch? Fakt, že sme zrejme prví domestikovaní cicavci, dávno pred inými, je známy od počiatkov modernej biológie v 18.storočí. Spomína to aj Darwin, naša domestikácia bola veľkou predvojnovou antropologickou témou, a v súčasnosti znova ožíva. 

Ak sme domestikovaní, tak kým? Už jeden zo zakladateľov modernej biológie Georges-Louis Leclerc de Buffon usudzuje, že šlovek je domestikovaný kultúrou, čo po ňom opakovali vlastne všetci vrátane Darwina. Lenže čo to je tá kultúra? Ako môže vyvíjať selekčný tlak? Odpoveď je v samotnom jave domestikácie. Dnes je už biológmi dokázané, že domestikácia druhov nebola nami organizovaný projekt, teda nebol uvážený, nebol výsledkom rozumného rozhodovania. Ide vlastne o formu symbiózy, kde sa postupne nejaké druhy tak prispôsobia vzájomne, že spolu žijú. Vzájomne na seba vyvíjajú selekčný tlak, pričom ide o symbiózu mutuálnu, teda oba druhy z nej ťažia.  Aby to bolo možné, musia oba druhy byť živé, musia sa skladať zo znakov, na ktoré pôsobí prírodný výber.

Kultúra ako živý systém? Prečo nie, ak spĺňa všetky atribúty živého. Nejdem to tu rozoberať, o tom sú vlastne články na tomto portáli a na portáli Denník domestikácie sapienta. Pre pokračovanie tejto eseje si predstavme kultúru ako ekosystém mnohých akoby živých bytostí, ktoré sa skladajú zo znakov, na ktoré pôsobí prírodný výber, bytostí s ktorými žijeme v podobnej symbióze ako s črevnými baktériami. Kde v nás žijú? No predsa v našich mozgoch, v štruktúrach synaptických prepojení, ktoré dokážu sformovať do svojich telných tvarov v období, keď sa nám mozgy formujú v detstve a samozrejme aj neskôr.

Ak pochopíme význam tohoto argumentu, tak je jasné, že naše správanie nemôžeme posudzovať iba z pohľadu jedného druhu, Homo sapiens, ktorý je vystavený tlaku prírodného výberu, ale z pohľadu dvoch symbiotických druhov — sapienta a kultúrnych elementov, ktoré s ním žijú v symbióze v jeho mozgu.  A tam pôsobí prírodný výber súčasne na znaky každého zo zúčatnených druhov, ale aj na znaky samotnej symbiózy ako celku.  Kedže replikácia, variácia a prírodný výber prebiehajú v znakoch kultúrnych elementoch oveľa rýchlejšie ako v znakoch ich nositeľov, teda sapientov, tak je aj zároveň možné, že títo osídlenci našich mozgov vedia nás donútiť k správaniu, ktoré je pre našu biologickú prirodzenosť nenormálne. A tak namiesto toho, aby sa devianti vyraďovali, sú uprednostňovaní, namiesto toho, aby sa uplatnila vrodená xenofóbia, ktorá má podľa viacerých výskumov pravdepodobne charakter behaviorálnej extenzie imunitného systému, tak sa núti populácia proti ich prirodzenému inštinktu ich prijímať. Atď.

Žiaden prírodný výber neskončil, naopak pokračuje, len v tých entitách, kde to ide rýchlejšie. V tesnej symbióze vyhráva ten symbiont, ktorý je schopný rýchlejšej evolúcie, pretože prírodný výber uprednostní také znaky, ktoré umožňujú „rýchlejšiemu“ symbiontovi vyvolávať selekčný tlak na symbionta „pomalšieho.“ Až do kľúčového momentu, kedy je „pomalší“ symbiont už úplne odkázaný na toho „rýchlejšieho.“ Proces, kde sú vrodené vlastnosti jedného symbionta nahradzované vlastnosťami druhého som nazval domestikačný transfer. Akékoľvek šírenie kultúrnych elementov, ktoré pôsobia proti našej prirodzenosti, a tie všetky sú vlastne odvoditeľné od tzv humanizmu, je posilovanie našej domestikácie domestikačným transferom. Ochraňovanie deviantov je domestikačný transfer, potláčanie agresivity je domestikačný transfer, zachraňovanie poškodených plodov je domestikačný transfer, vnucovanie cudzích populácií je domestikačný transfer, ale aj nahrádzanie manuálnej činnosti duševnou je domestikačný transfer, nivelizácia schopností pozitívnou diskrimináciou, či sociálnou inklúziou, to všetko pôsobí proti sapientej prirodzenosti, pretože táto je nahradzovaná kultúrnymi elementami domestikačným transferom.

Nič nie je zadarmo. Cenou za pokrokársky humanizmus je zhoršovanie fenotypu a genotypu sapienta, čoho následkom býva zvyčajne prudké znižovanie natality a vymretie. V tejto súvislosti je však dôležité si uvedomiť, že od prežitia nás závisí aj prežitie našich kultúrnych symbiontov. Uvidíme ako si s tým evolúcia poradí.