Predstavme si svet ako mnohorozmernú sieť vzťahov, síl, prepojení. Každý z nás je priesečníkom uzlov a vetiev tejto siete, ich výslednicou. Každý atóm, minerál, živočích, planéta, hviezda, galaxia tvorí v rôznej miere výsek tejto bezhraničnej siete. Výsek v zmysle rozmazanej ohraničenosti.
Sieť je iba model sveta, umožňuje nejakú vizuálnu predstavu. Skúsme si tento abstraktný vizuálny model trocha oživiť. Sieť sa skladá z uzlov a vetiev. Uzlami nášho sveta sú rôzne veci: častice, atómy, molekuly, organizmy, molekulárne celky. Nazvime ich entity1. Vetvami sú vzťahy medzi entitami. Napríklad každá materiálna entita pôsobí na každú inú materiálnu entitu gravitačnou silou. Aj to je vzťah, ktorý sa dá ľahko pochopiť.
Trocha ťažšie si vieme predstaviť nefyzikálne entity, napríklad informáciu, či organizovanosť. Lenže aj to sú entity tohto sveta, ktoré síce sú formami, ktorých obsah je hmotný, informácie sú však na hmotnom nosiči nezávislé2. Informácia formuje hmotu, usporiadava ju do siete. Keď píšem tento text, jeho štruktúra, informácia, mala hmotný obsah v podobe synaptickej štruktúry neurálnej siete môjho mozgu. Potom sa zakódovala písaním na klávesnici do digitálnej reťaze elektrických signálov a v tejto hmotnej podobe sa preniesla do počítača čitateľa. Tam sa prekódovala do obrazu na monitore a následne cez zrak, do synaptickej štruktúry mozgu čitateľa. Tá istá informácia mala počas tohto procesu niekoľko hmotných nosičov. Informácia je preto nehmotná. Napriek tomu vie pôsobiť na iné informácie, vie ich pozmeniť, či dokonca zrušiť. Aj informácia je teda entitou nekonečnej zložitosti siete sveta. Rovnako organizovanosť, podstata to života. Organizovanosť je možno iba iné pomenovanie pre informáciu.
K tomuto obrazu sveta treba dodať ešte dôležitú skutočnosť. Entity sú nielen vzájomne prepojené, ale aj rôzne do seba vnorené. Galaxie sa skladajú z hviezd a planét, všetko je zložené z atómov a častíc, ekosystémy organizmov sú z nich zložené, organizmy sú zložené z veľmi zložených molekúl. Kultúry sú zložené z myšlienok a artefaktov. Sieť sveta je teda hierarchicky usporiadaná.
Z tohoto popisu je zrejmé, že každá výpoveď o svete je nutne neúplná. To vytvára obmedzujúci rámec pravdivosti každému tvrdeniu o svete, každej pravde. Ostatne aj každá pravda je len jednou z entít siete z nášho modelu.
Pochopiteľne, tento výklad nie je nejaký môj objav. Obmedzenosť pravdivosti nášich tvrdení si uvedomovali už antickí filozofi. Platónov koncept nášho bytia ako pobytu v jaskyni, kde vnímame iba tiene svetiel na stene jaskyne, pričom svetlo, ktoré tiene vytvára, pochádza zvonka jaskyne. Descartova snaha nájsť aspoň nejakú istotu v poznaní3. Kantova Kritika čistého rozumu, podľa ktorej každé poznanie sa nezaobíde bez predpokladov, ktoré nie je možné dokázať. Napokon bol formulovaný aj matematický dôkaz nemožnosti dokázania súčasne konzistentnosti a úplnosti prinajmenšom jednej z foriem poznania — matematiky4.
Napriek tomu, že racionálne vieme o nedokázateľnosti právd, do všeobecného povedomia to neprebublalo. Panuje viera v dichotómiu subjektívnej a objektívnej pravdy. Podľa nej objektívna pravda existuje bez ohľadu na to, kto sa k nej vyjadruje a subjektívna pravda je závislá od toho, kto ju vyslovuje. Inak povedané, je nejaká objektívna pravda o svete, ku ktorej sa dá dospieť a vysloviť ju, len treba o to dostatočne dlho usilovať a odstraňovať subjektívne omyly. Ide o stotožnenie sveta s jeho poznaním, čo, ako sme si vyššie ukázali, nie je principiálne možné.
Možné sú iba pravdy subjektívne, a tie sú v princípe nepravdivé.
Zvyčajná námietka proti tomuto tvrdeniu býva: veda má metódu, ako dospieť k objektívnej pravde, ako vylúčiť subjektivitu. Svoje tvrdenia vie dokázať, alebo vyvrátiť. Ibaže aj veda a jej pravdy sú iba entitami v sieti sveta. Aj vedecké pravdy sú založené na predpokladoch, ktoré nie je možné dokázať, alebo vyvrátiť. Napríklad, že svet je logicky usporiadaný, a preto je možné ho logicky poznať. Alebo, že tvrdenia o svete platné podľa našej pozemskej skúsenosti platia v celom našom vesmíre. A mnoho, mnoho ďalších5
Znamená to teda, že ničomu nemáme veriť? Ja verím v darwinistickú evolúciu sveta, preto skúsim ponúknuť význam viery v tomto duchu.
Každý živáčik na Zemi sa nejako dozvedá o svojom prostredí. Evolúcia je aj o adaptácii na okolité podmienky, čiže o vytváraní funkčného modelu reakcií na vonkajší svet. Svet nejako funguje a živáčikovi jedny reakcie zvýšia šance na prežitie jeho a jeho druhu a iné mu tie šance znižujú. Prírodný výber vyberá tie úspešné. Mozog je presne na toto vyvinutý. Úspešné reakcie používa na dosiahnutie životných cieľov, neúspešné reakcie si pamätá a snaží sa im v živote vyhnúť. Hromadí svoje subjektívne pravdy o svete. Keby bolo možné aby sa vytvoril nejaký model objektívnej pravdy o svete, zrejme by sa v evolúcii uprednostnil, pretože by stačilo tento model pevne zakódovať do štruktúry mozgu a vždy sa ním úspešne riadiť. Nebolo by nutné sa riskantne a pracne dopracovávať k beztak neúplnému modelu reakcií.
Aj vedecké poznanie je iba pokračovaním toho istého skúsenostného princípu, tentoraz v kolektívnom vedomí. Tie poznatky, ktoré sa opakovane osvedčili a neboli vyvrátené negatívnou skúsenosťou je možné s neznámym rizikom znova použiť v podobných, či rovnakých situáciách. Samotná racionalita, logika, sú založené na tejto nahromadenej skúsenosti či už geneticky, epigeneticky, alebo učením. Viera je spoľahnutie sa na to, že tieto skúsenosti platia aj v iných prípadoch, ako v tých kedy sa vytvorili.
Dôležité je však si uvedomiť, že to, s čím sa skúsenostne nestretneme, môže existovať. Môže to byť mimoriadne zriedkavé, alebo nerozoznateľné našimi zmyslami, či ich prístrojovou extenziou. Napokon tie prístroje sú tiež len výsledok predchádzajúcej nahromadenej skúsenosti. Ak sa stane niečo, čo nezapadá do našej, či kolektívnej skúsenosti, máme sklon to odmietnuť ako nepravdivé, pretože to nevieme dokázať. Vieme však dokázať, že sa to nestalo?
Viera v objektívnu pravdivosť vedy sa nazýva pozitivizmus a jej zlatá éra bola koncom 19. storočia. S postupným nárastom straty viery v Boha sa pre mnohých stal pozitivizmus novou vierou. Verte vede, zaznieva od politikov, novinárov, vedcov, či na sociálnych sieťach. Vedci dokázali, tak je to pravda mimo diskusiu. Z druhej strany polarizovanej spoločnosti rovnako neotrasiteľne znie, že vede nemožno veriť, pretože plní niekoho zištné záujmy, chce oklamať ľudí atď. Každá strana má svoju pravdu, vychádza z iných apriorných predpokladov. Každá verí niečomu inému a tomu opačnému neverí.
Svet je príliš zložitý na to, aby v ňom platili nezvratné pravdy.
- 1
Latinský základ: entitas – abstraktné podstatné meno vytvorené z koreňa ens, entis = „súci, to čo je“, odvodeného od latinského slovesa esse = „byť“. Sufix -itas (ktorý poznáme aj v slovách ako veritas = pravda, sanctitas = svätosť) označuje stav, vlastnosť alebo abstraktnú kvalitu. Entitas teda doslova znamená „súcnosť, bytnosť, stav bytia“.
- 2
Grécky základ: základom je sloveso μορφóω (morphóō) „formovať, dávať tvar“, z koreňa μορφή (morphē) „tvar, podoba“. Paralelne fungovalo aj latinské formo „utváram, dávam formu“ z koreňa forma „tvar, podoba“. Predpona in- v latinčine znamená „do, vnútri“. Z toho vzniklo latinské informare = „utvárať, formovať, dávať vnútorný tvar“.
- 3
Cogito ergo sum (myslím, teda som). Potiaž s týmto tvrdením je, že predpokladá niečo nedokázeteľné, napríklad, že platí logický determinizmus.
- 4
Kurt Gödel, rakúsky matematik a logik, v roku 1931 publikoval dve revolučné vety, ktoré otriasli základmi matematiky. Tieto vety sa týkajú formálnych axiomatických systémov – teda sústav pravidiel a axiómov, na ktorých je postavená matematika (napríklad aritmetika celých čísel). Jednoducho povedané, Gödel ukázal, že žiadny takýto systém, ktorý je dostatočne silný na to, aby popísal základnú aritmetiku (ako sčítanie a násobenie prirodzených čísel), nemôže byť zároveň úplný a konzistentný. Úplnosť znamená, že každý pravdivý výrok v systéme sa dá dokázať z axiómov. Konzistencia znamená, že systém neobsahuje protirečenia (nevieme dokázať niečo a zároveň jeho negáciu).
- 5
Môj obľúbený príklad je z matematiky. Exaktné vedy ako je napríklad fyzika, používajú matematiku ako nástroj kvantifikovania javov, ktoré skúmajú. Matematický dôkaz nejakého pozorovania je vo fyzike silným dôkazom platnosti vysvetlenia javu. Je však založený na predpoklade, že svet je možné vyjadriť kvantifikovane. Lapidárne povedané, že vždy platí 1+1=2. Skutočne platí? Neexistujú dva tak totožné objekty vo svete aby to platilo. Vždy sa líšia minimálne polohou v priestore, teda aspoň jednou kvalitou. Aby tvrdenie 1+1=2 platilo, musíme sčítané objekty kvalitatívne zredukovať na jedinú kvalitu, a tou je ich púha existencia.
